Partneri
ZDRAVIE.sk Šport7.sk Rodinka.sk Klik-Klinik - online doktori
Internet.sk
Internet.sk ĽudiaĽuďom.sk Fony.sk ephoto.sk Dnes24.sk

Prof. MUDr. Pavel Traubner, PhD.

  • 1964 - absolvoval Lekársku fakultu Univerzity
  • Komenského (UK) v Bratislave
  • 1985 - docentúra z odboru neurológia
  • 1991 - menovaný za profesora v odbore neurológia a stáva sa prednostom I. neurologickej kliniky Fakultnej nemocnice v Bratislave
  • počas celej profesnej dráhy pôsobí aj ako pedagóg

Najvýznamnejšie funkcie:

Dekan Lekárskej fakulty UK v Bratislave, hlavný odborník Ministerstva zdravotníctva SR pre odbor neu­rológia, člen výboru Slovenskej neurologickej spoločnosti, člen Executive Committee Group of neurosonology World Federation of Neurology a ďalšie.

Vyznamenania:

Nositeľ štátneho vyznamenania, Pribinov kríž II. stupňa, Zlatá medaila UK, Jesseniova medaila SAV, Dérerova medaila, Hynkova medaila Lekárskej fakulty v Bratislave a ďalšie.

Publikačné a odborné aktivity:

290 publikácií doma i v zahraničí, 241 vedeckých prednášok.

Existuje len jeden spôsob, ako charakterizovať neu­rológa Pavla Traubnera - je to osobnosť. Nielen v medicíne, na klinike, či za katedrou na lekárskej fakulte. Jeho tvár poznajú milovníci divadla či filhar­monických koncertov. Angažuje sa osobne, občian­sky aj cirkevne, a tak ako niektorí nestrácajú humor, Pavel Traubner nestráca láskavosť, hoci sám jej hovorí humanita. Nie je prvým lekárom v rode, ale ani nie posledným. Práve tento odkaz ľudskosti zdedil po otcovi a posiela ho po svojej dcére, ale i štu­dentoch ďalej. Napriek tomu, že súčasťou jeho detstva bolo prenasledovanie, ktoré bolo najväčším popretím humanity v dejinách.
Pre všestrannú angažovanosť trpí chronickým nedostatkom času, no aj napriek tomu si vždy nájde čas pre potrebných. Pamätá si mená pacientov a pacienti si pamätajú jeho láskavosť. Jeho lekársky príbeh je zároveň príbehom a dejinami modernej slovenskej neurológie.

Ako ste sa vlastne dostali k tomuto výnimočnému medicínskemu odboru?

Otecko bol stomatológ, videl som jeho prístup k ľudom a medicíne a zároveň som vnímal jeho obľúbenosť v rodnej Ilave, čo mi veľmi imponovalo. Videl som, že čas preňho nie je rozhodujúci, ordináciu sme mali blízko bytu a vždy bol k dispozícii svojim pacientom. Od mala som vnímal, že v medicíne je prvoradým atribútom humanita. Tento pocit sa vo mne vystupňoval po nie príliš šťastnom detstve. Bola druhá svetová vojna, otec najprv dlho nemohol vykonávať zubársku prax a neskôr pred odvlečením už vôbec nesmel pracovať. Ale ešte predtým, než k tomu došlo, som sa ako malý chlapec sám videl byť zubárom.

Napokon ste však zakotvili ďaleko od stoma­tológie...

To má svoju genézu. Pôvodne som dokonca veľmi chcel študovať veterinárne lekárstvo, potom som však chcel byť ako každý chlapec rušňovodičom, potom námorníkom a až keď som dostal viac rozu­mu, vážne som uvažoval o budúcnosti. Otec chcel, aby som študoval medicínu, ale na stomatológiu ma nenahováral, lebo je to profesia veľmi náročná na nohy. Radil mi radšej stať sa všeobecným lekárom - ten sa musí zorientovať vo všetkom, ale ja som sa napokon rozhodol pre neurológiu. Veľmi ma priťaho­vala inteligentná medicína a takou neurológia je.

Neobmedzovali vás v poznaní možnosti skúmania detailov nervového systému, ktoré boli v tých časoch limitované technikou?

Samozrejme. Technológie mimoriadne pokročili. Keď som v päťdesiatom ôsmom začal študovať, privoňal som ku každému predmetu, každý odbor medicíny vtedy prinášal úplne nové informácie. Za päťdesiat rokov, čo sa jej venujem, prešla medicína obrovskými skokmi. Objavili sa vyšetrovacie technológie o akých sme ani nesnívali, napríklad komputerová tomografia, magnetická rezonancia a keby už nič iné, tak internet ako zdroj informácií a učebných textov. Keď som bol študent, bola núdza o skriptá a aby som si prilepšil, prepisoval som ich na staručkom stroji po dve koruny za stránku.
Zlepšilo sa všetko, aj terapia, aj diagnostické metódy. Vyšetrenia miechy a mozgu komputerovou tomografiou či magnetickou rezonanciou sú asi najväčším prínosom pre neurológiu. Aby som bol spravodlivý, neurológom však pomáha aj elektroencefalograf, ultrazvuk, sonografia, likvorológia, celý rad techník na vyšetrenie nervového systému.

Ako hodnotíte prínos farmácie k riešeniu neurolo­gických problémov?

Prišli famózne liečivá na liečenie epilepsie, výbornými medikamentmi dnes liečime Parkinsonovu chorobu, zistilo sa, čo mozgu chýba. Vieme liečiť náhle mozgovocievne príhody. Dnes už nejde len o to, aby pa­cient prežil, ale aj o to, aby sa vedel postarať sám o seba. Verím, že je hudbou blízkej budúcnosti, keď dokážeme takéhoto pacienta vrátiť do pracovného procesu. To nemá len psychologický rozmer, ale zna­mená aj ekonomický prospech pre spoločnosť.

Vaša cesta k neurológii bola priama, bez skokov?

Viac-menej. Ako šiestak som sa stal pomocným asistentom na patologickej anatómii. To je teoretická kráľovná medicíny, lebo nás presne informuje o príčinách a súvislostiach. Môže nám to napovedať aj to (zasmeje sa), kde sa nemáme nechať ope­rovať... Patologická anatómia je viac ako len pitva, je to aj skúmanie nálezov, biopsia... Po promócii som išiel na vojenčinu do Terezina.

Druhýkrát v živote práve do tohto mesta. A potom sem, na kliniku neurológie, kde pôsobím bez prerušenia dodnes. Už končím druhé obdobie vo funkcii dekana, našťastie, viac nemôžem kandidovať. Keď som prvýkrát vstúpil do priestorov lekárskej fakulty, ani sa mi nesnívalo, že tu raz môžem byt viac ako študentom...

Vy ste povestný tým, že pacienti a ich okolie majú k vám veľmi blízko, dôverujú vám. Aký má byť vzťah medzi pacientom a jeho lekárom?

Lekár má byť autorita, pacient si ho má vážiť. Lekár si ale musí uvedomiť, že pacient je nervózny, trpí, má bolesti, choroba ho mučí. Lekár musí byť korektný a priamy, aj keď nekompromisný. Pijanovi musí pria­mo povedať, ako mu to škodí a rovnako fajčiarovi. Učím to aj medikov - pacient nesmie mať pocit, že je predmetom zárobku, ale musí sa cítiť  stredobodom lekárovho záujmu. Niekedy ten pocit urobí viac ako lieky. Pacientky na mňa nezabúdajú napríklad len za to, že na vizite som im poopravil paplón, dotkol sa ich ramena. Odbornosť je veľmi dôležitá, ale etika by mala byť prvá. Jedinec je len jeden, a ten je ori­ginál. Vážme si ho.

Možno pacientovi povedať trpkú pravdu?

To je veľmi individuálne. Keď pacient vidí, že napriek všetkej našej snahe sa jeho stav nelepší, môže stratiť dôveru, môže to v ňom vyvolávať depresívne stavy. To treba veľmi citlivo zvážiť - čo vôbec a ako to pacien­tovi lekár oznámi. Iné je informovanie príbuzných. Tým musíme povedať pravdu, aby sme nevzbudzovali zby­točné nádeje, ani pochybnosti; musíme ich pripraviť na to, aký môže mať choroba vývoj.

Neľutujete v takýchto chvíľach, že ste sa dali na lekársku dráhu?

Naopak. Som šťastný, že som lekár. Medicíne sa venu­jem od roku 1964. Ak mi nejaký pacient odíde a uro­bili sme všetko, čo sa dalo, mrzí to. Smrť každého pacienta ma mrzí dodnes a asi najviac smrť sedemnásťročného dievčatka ešte zo začiatkov mojej profe­sionálnej dráhy. Malo ťažký zápal mozgových blán a mohlo mať celý život pred sebou, ale medicína vtedy bola v takomto zápase bezmocná. Dodnes pociťujem všetky tie odchody veľmi osobne. Viac ako profesionálna strata je to pre mňa vždy odchod človeka.

Nevarovali ste svoje deti pred náročnosťou medicíny?

Práve naopak. Presvedčil som jednu z našich dvoch dcér, aby sa dala na medicínu a dnes je z nej atesto­vaná neurologička. A je šťastná.

Myslíte si, že vstúpila do odboru, ktorý je menej náročný, než bol v časoch vašich začiatkov?

Nie. Neurológia má stále svoje špecifiká. Zmenila sa štruktúra ochorení. Zlepšila sa situácia s liečbou cievnych mozgových príhod, Parkinsonovej choroby, epilepsie, sklerózy multiplex a mnohých ďalších. Na druhej strane pribudlo pacientov s profesionálnymi neúspechmi a neurotickými symptómami. Bývalé Československo bolo vysoko na rebríčku najčastejších príčin úmrtí na mozgovocievne príhody a nízkou hladinou dožitia. Tento vek narástol, ale mozgovocievne, a vôbec cievne ochorenia nás zaraďujú do prvej desiatky na svete. Vyplýva to zo životosprávy, máme pretučnelé obyvateľstvo, nedisciplinované, máme vysokú spotrebu alkoholu i tabaku, nedostatok pohybu, treba liečiť vysoký krvný tlak, diabetes a iné. Rodinní a obvodní lekári by toto mali liečiť. Naučiť ľudí žiť. A medicína ako celok by potrebovala lepšie finančné zabezpečenie, obnoviť a vylepšiť technolo­gický park, zabrániť úniku výborne pripravených mladých lekárov za lepšími ekonomickými pod­mienkami a spoločenským uznaním do zahraničia.


Článok je prebraný z publikácie Mozaika slovenskej medicíny.


Klik-Klinik

Máte zdravotný problém?

Konzultujte ho so skutočnými odborníkmi

1. internetová klinika Klik-Klinik

Chcem konzultovať

Textová Inzercia

Silvestrovské MEGA pobyty v Dudinciach

Užite si posledné dni v roku 2016 v hoteli HVIEZDA***

Len jeden klik ku zdraviu

Vždy individuálny prístup k liečbe chorôb vášho tela. Fyzioterapia, rehabilitácia, vnútorné lekárstvo, rodinný lekár.

Získajte svoj červený hrnček

Pozrite si našu ponuku a do piatich dní ho máte doma.

Prihlás sa k odberu noviniek a zaujímavých článkov

Prof. MUDr. Pavel Traubner, PhD. - ZDRAVIE.sk