Partneri
ZDRAVIE.sk Šport7.sk Rodinka.sk Klik-Klinik - online doktori
Internet.sk
Internet.sk ĽudiaĽuďom.sk Fony.sk ephoto.sk Dnes24.sk

Domáce násilie - týranie

Domáce násilie je významným sociálnym fenoménom rozšíreným po celom svete. Všeobecne sa násilie stotožňuje najmä s fyzickým násilím. Násilím je však každá forma ubližovania, prejavu nadvlády, zneužívania moci, vyhrážania, fyzického, sexuálneho a psychického nátlaku.

Základné pojmy:

Násilie voči ženám a domáce násilie

Domáce násilie (či násilie v rodine) je významným sociálnym fenoménom formy násilia, rozšíreným po celom svete.

Všeobecne sa násilie stotožňuje najmä s fyzickým násilím. Násilím je však každá forma ubližovania, prejavu nadvlády, zneužívania moci, vyhrážania, fyzického, sexuálneho a psychického nátlaku. Inými slovami - domáce násilie môže mať rôzne formy.

Medzi najčastejšie patria:

  • fyzické týranie ( napr. škrtenie, bitie päsťami, kopanie, fackovanie, mlátenie o stenu, vyhrážanie zbraňou, dusenie, popálenie, vláčenie za vlasy),
  • slovné útoky, psychické týranie (napr. znevažovanie a ponižovanie ženinej osobnosti, jej zosmiešňovanie, nečakané "kontrolné" návštevy či telefonáty, prenasledovanie, vzbudzovanie strachu, nezmyselné príkazy, psychohry),
  • sociálne týranie (izolácia od okolia),
  • sexuálne zneužívanie (znásilnenie, nútenie k nechceným sexuálnym praktikám),
  • ekonomická kontrola (napr. obmedzený prístup k peniazom, neposkytovanie peňazí na chod domácnosti, ale aj zákaz chodiť do práce),
  • nátlak ( napr. ohrozovanie fyzickým násilím, zastrašovanie rôznymi spôsobmi, rozkazovanie, čo má žena urobiť, nečestné ovplyvňovanie detí, odopieranie spánku a potravy, vyhrážanie samovraždou alebo inou formou sebadeštruktívneho chovania, pokiaľ žena neučiní to, čo si partner praje).

Ďalšie definície:

Domáce násilie alebo násilie voči žene v intímnom vzťahu je fyzické, sexuálne, emocionálne a psychické týranie ženy mužom, s ktorým je alebo bola v intímnom vzťahu. Toto násilie môže byť aktuálne, hroziace, alebo môže ísť o pokus (Holder 1994).

Rada Európy ho v roku 1986 definovala takto: "Násilné chovanie v rodine zahŕňa akýkoľvek čin alebo opomenutie, spáchané v rámci rodiny niektorým z jej členov, ktoré podkopávajú život, telesnú alebo duševnú integritu alebo slobodu iného člena rovnakej rodiny, alebo vážne poškodzujú rozvoj jeho osobnosti".

Pokiaľ by sa obete trestných činov rozdelili podľa deliktov, ktorými boli viktimizované (napr. obete lúpeží, krádeží, podvodov a pod), potom by osoby týrané svojim partnerom obsadili hornú priečku čo do častosti výskytov. Podľa empirických výskumov postihuje domáce násilie asi 10% partnerských vzťahov, niektoré výskumné správy však uvádzajú podstatne vyšší výskyt.

Súkromie ako miesto činu

K domácemu násiliu dochádza vo vnútri reálneho osobného vzťahu medzi mužom a ženou, ktorý môže mať podobu manželstva alebo vzťahu druh - družka.

Domáce násilie je špecifické tým, že sa odohráva za múrmi domovov, medzi štyrmi stenami, prípadne na miestach, kam nedosahuje verejná kontrola (hoci v prípadoch, kedy hrozí, že násilník prestane ovládať život obete, je schopný ju sledovať a napadnúť aj pred zrakmi cudzích ľudí). Obeť je v priebehu napádania vždy izolovaná od možnosti akejkoľvek pomoci zvonka. To, že sa domáce násilie odohráva v skrytosti domovov, je na jednej strane dôvodom, prečo zostáva často aj niekoľko rokov utajené, a zároveň je to tiež príčinou toho, že sa oň ľudia príliš nezaujímajú.

Považujú ho totiž za súkromnú záležitosť. Je ale treba zdôrazniť, že domáce násilie je negatívny, celospoločensky nežiadúci jav, ktorý nie je možné v žiadnom prípade vnímať ako súkromnú záležitosť jednotlivca, či rodiny. Nezriedka však dochádza k jeho bagatelizácii a zosmiešňovaniu, čo v konečnom dôsledku veľmi sťažuje možnosť zlepšenia situácie žien, ktoré sa stávajú jeho obeťami.

Násilie nie je možné nijako ospravedlňovať: fyzické alebo psychické týranie, ktoré vyjadruje moc nad druhou osobou, nemôže byť súkromnou záležitosťou, nad ktorou spoločnosť privrie oči. Bežnými svedkami takéhoto násilia sú deti, ktoré sú ním silne traumatizované a následky si ponesú po celý život. Taktiež môžu tieto deti preberať podobné vzorce chovania a sociálne patologické chovanie neskôr ďalej reprodukovať.

Špecifiká domáceho násilia v porovnaní s inými násilnými prejavmi

Okrem faktu, že ide o násilie v rodine páchané blízkymi osobami, patrí medzi základné špecifické znaky domáceho násilia faktická nerovnosť v postavení obete a násilníka. Cieľom násilníka je dostať obeť pod svoj vplyv a kontrolu. Metódy, ako ovládnuť druhú osobu, sú založené na systematickom a opakovanom spôsobovaní psychickej traumy.

Dôvodom, prečo sa obeť snaží násilnikovi vyhovieť, je snaha minimalizovať možnosť jeho násilného chovania a tiež aj viera, že pokiaľ sa obeť prispôsobí, situácia sa zmení. Niekedy ženy považujú násilie za súčasť vzťahu a odmietajú ho riešiť. Požiadavky násilníka a snaha obete tieto požiadavky splniť sa ale stupňujú a začína sa roztáčať tzv. špirála domáceho násilia.

Skutková podstata domáceho násilia sa nevzťahuje na ojedinelé roztržky či hádky, ani na argumentačné konflikty medzi partnermi, ktoré skĺznu do násilnej podoby. Domácim násilím sa mieni veľmi tvrdá a nezdravá podoba partnerských vzťahov, označovaná ako zneužívanie partnera. Z pohľadu obete ide najprv o ľudskú dôstojnosť, potom o osobné bezpečie a nakoniec o život. Rodinná terapia v týchto prípadoch väčšinou nie je účinným riešením.

Špirála domáceho násilia

Väčšinou bohužiaľ platí, že domáce násilie sa nedá jednoducho vyriešiť. Ide o dlhodobú záležitosť, ktorá prebieha v akomsi cykle, ktorý sa môže opakovať aj niekoľko rokov, a toto násilie samo od seba neprestane. Domáce násilie väčšinou máva veľmi nenápadný začiatok, a mnoho obetí vlastne nie je ani schopných jeho začiatok definovať. Spočiatku nenápadné prejavy naberajú na intenzite a intervaly medzi jednotlivými fázami sa postupne skracujú. Útoky sa stávajú krutejšími a rafinovanejšími.

Často sa stáva, že to, čo spočiatku ženám imponuje ako dôkaz lásky partnera, sa postupne mení v domáce násilie. Napr. prehnane pozorný manžel, najprv vyzdvihujúci ženu z práce, neskôr trvá na odchode ženy z práce do domácnosti a uvádza dôvody pre jej odchod, ako napríklad kvalitnejšia starostlivosť o deti, starostlivosť o ženine zdravie a podobne. Často obmedzuje aj styk ženy s jej pôvodnou rodinou a vysvetľuje to tak, že styky s rodinou majú na ženu či deti zlý vplyv. Po určitom čase žena zistí, že už nemá žiadne iné kontakty, s nikým sa nestretáva a je úplne izolovaná.

Pre domáce napätie sú typické tri fázy:

  • 1. fáza vystupňovania napätia - tejto fáze predchádza dusno a napätie. Násilník vyvoláva hádky, žiarlivostné scény, kritizuje, zosmiešňuje a ponižuje obeť slovne, alebo sa jej vyhráža. Snaha obete predísť násiliu sa demonštruje ako úslužnosť a ochota, obeť si neuvedomuje, že problém je na strane partnera, vinu za konflikt pripisuje sebe, a verí, že konflikt je vyprovokovaný jej správaním sa.
  • 2. samotný akt násilia - násilník časom stráca kontrolu a prepuká násilie psychické a fyzické. (fyzický útok, psychický nátlak, ktorý má za cieľ pokoriť ženu, sexuálne zneužitie)
  • 3. posledná fáza - odprosovanie, ospravedlňovanie sa násilníka, zvaľovanie viny na ostatných ( kvetiny, darčeky na uzmierenie, odprosovanie na kolenách, plač, sľuby, že sa už nikdy nič podobné nebude opakovať, obviňovanie ženy, že za to môže vlastne ona sama)

Tieto obdobia sa v násilnom vzťahu neustále opakujú. Jediné, čo sa mení, je intenzita týrania, ktoré sa zväčšuje a mení sa aj pomer dĺžky trvania jednotlivých fáz. Väčšinou sa skracuje fáza "rodinného kľudu" a predlžuje sa fáza týrania a vytvárania napätia.

Násilník

Faktom je, že jednotlivé útoky i domáce násilie v celku nič konkrétneho neriešia a násilník nepoužíva agresiu k cieľu či účelu, ktorý by otvorene deklaroval. Inými slovami, domáce násilie nie je afektívne ( t.j páchané v stave silného emocionálneho rozrušenia), jeho psychologickú kvalitu najlepšie označuje výraz - týranie partnera.

Problematické správanie sa domácich útočníkov sa nedá uspokojivo vysvetliť ani pôsobením situačných faktorov alebo momentálnou životnou situáciou . Vonkajšie stresy - ako napríklad nedostatok financií, nemusia hrať žiadnu rolu (domáce násilie sa vyskytuje aj u materiálne a spoločensky veľmi dobre situovaných ľudí).

Takisto provokácie zo strany obete neprichádzajú do úvahy, naopak - obeť domáceho násilia sa zvyčajne vyznačuje tzv. extrémnou láskavosťou, t.j z násilníckeho partnera má strach a robí všetko pre to, aby mu vyhovela a udržala čo najdlhšie kľud. Prekonaná je aj interakčná koncepcia, ktorá na domáce násilie nazerala ako na poruchu partnerskej komunikácie.

Domáce násilie sa deje, bez toho, že by bolo zrejmé prečo, alebo čo tým trýzniteľ vlastne sleduje.

Kľúčová je osobnosť páchateľa - v súčasnosti prevláda názor, že najpravdepodobnejšou príčinnou okolnosťou domáceho násilia je patričné osobnostné založenie. Tomu zodpovedá i pojem zneužívanie partnera, ktorý naznačuje istú podobnosť domáceho násilia s problematikou zneužívania detí. V oboch prípadoch totiž kľúčovú rolu zohráva osobnosť páchateľa, pričom správanie sa zneužívanej obete je z hľadiska iniciácie násilia druhoradé, ovplyvňuje len detaily v spôsobe realizácie.

Pozornosť je venovaná aj úlohe alkoholu v domácom násilí. V súčasných koncepciách je mu pripisovaná rola katalyzátora, či spúšťača, no nie príčiny násilného konania. Podľa niektorých autorov, osoby, ktoré potrebujú a chcú ventilovať svoje agresívne založenie, sa zámerne alkoholizujú, pretože stav opitosti môže neskôr poslúžiť k zníženiu ich zodpovednosti za spáchané násilie. Názory na tému vzťah alkoholu a domáceho násilia sa rôznia.

Takisto užívanie drog nie je považované za príčinu. Na druhej strane však treba spomenúť, že napríklad u osôb v chronickej drogovej závislosti na amfetamínoch (pervitín) dochádza k totálnej strate kontroly nad sebou. Fenomén straty brzdných mechanizmov je navyše viazaný s ľahkým vzplanutím agresie voči živým aj neživým objektom a práve tento typ drogovej závislosti je z hľadiska možného násilia jednoznačne najnebezpečnejší. V každom prípade však platí, že užívaním alkoholu a drog nie je možné násilie v rodine ospravedlňovať.

Agresor môže pochádzať z akejkoľvek spoločenskej vrstvy. Nezáleží na jeho dosiahnutom stupni vzdelania, alebo národnosti.
Pre páchateľa domáceho násilia je charakteristický dvojitý vzorec chovania - navonok pristupuje ku svojej partnerke nežne a pozorne, v súkromí však k nej býva bezohľadný a násilnícky. Nezriedka ide o spoločensky a profesne váženú a uznávanú osobu a človeka, ktorý na okolie pôsobí veľmi milo a sympaticky.
Agresívne chovanie medzi partnermi je z veľkej časti naučené v detstve a mladosti ako spôsob riešenia konfliktov a problémov, teda preberaním vzorcov z primárnej rodiny. Páchatelia domáceho násilia boli často v detstve sami týraní. Viac ako polovica chlapcov, ktorí boli týraní v detstve, sa v dospelosti dopúšťa násilia.

Pre násilníka bývajú typické tieto vlastnosti: neschopnosť vyjadrovať svoje city, udržiavanie povrchných vzťahov, nízke sebavedomie, jasná predstava o deľbe rolí medzi mužom a ženou, snaha neustále kontrolovať, vychovávať a obmedzovať svoju partnerku. Násilník považuje násilie za vhodný a správny spôsob riešenia konfliktov v partnerstve. Svoje násilné chovanie bagatelizuje, ospravedlňuje, popiera a často preň nachádza mnohé zdôvodnenia (hovorí, že za to môže alkohol, provokácia partnerky, stres, neutešené detstvo a podobne).

Syndróm týranej ženy

Podľa štatistických údajov sú v partnerských vzťahoch zneužívané v drvivej väčšine ženy (okolo 95%). Týranie mužov je vzácnejším javom. Väčšinou to bývajú pasívne a submisívne ženy, ktoré majú sklony k bezradnému správaniu sa, k depresii a úzkosti.

Vyčlenenie syndrómu týranej ženy naznačuje, že dôsledky domáceho násilia na obeť sú špecifické. Platí, že u obetí domáceho násilia sa stretávame s javmi, ktoré u obetí iných kriminálnych činov nenachádzame. Markantná je napríklad pretrvávajúca väzba k agresorovi, zotrvávanie vo vzťahu s ním, zatajovanie závažnosti a príčin zranení, popieranie týrania.

Tieto typické dôsledky domáceho násilia sú pre laických pozorovateľov zvonka málo pochopiteľné. Okolie nedokáže pochopiť, prečo týraná žena svojho partnera neopustí, a neznalosť problematiky vedie k tomu, že chovanie obete je vysvetľované pomocou falošných mýtov (napr. tým, že žene sa násilie páči, a preto nechce od partnera odísť…)

Syndróm týranej ženy je vlastne súborom špecifických charakteristík a dôsledkov zneužívania, ktoré vedú ku zníženej schopnosti ženy efektívne reagovať na prežívané násilie.

Podľa M. A . Douglasovej možno všetky symptómy u týraných žien rozčleniť do troch kategórií: 

  1. Príznaky spadajúce pod posttraumatickú stresovú poruchu (PTSP)
  2. Naučená bezmocnosť
  3. Sebazničujúce reakcie

1. Príznaky spadajúce pod postraumatickú stresovú poruchu

U týraných žien je zvýraznená strata životných perspektív kombinovaná s celkovou pasivitou až otupelosťou. Dlhodobo týrané ženy nie je ľahké osloviť, v kontakte sa zvyknú javiť ako málo prístupné, vyznačujú sa zníženou dynamikou reakcií, prejavujú malú účasť na vonkajšom dianí. Je pre ne typické zablokovanie ventilovania hnevu.

Týrané ženy nie sú schopné sa prirodzene správať, pokiaľ niekto voči nim prezentuje silné negatívne emócie, ako napríklad hnev, či zlosť. Majú tendenciu utekať pred konfliktami. U týraných žien sa často stretávame s tzv. extrémnou láskavosťou. Najmä pri kontakte s autoritou prejavujú nápadnú ústretovosť, nepriebojnosť, chcú vyhovieť.

2. Naučená bezmocnosť

Naučená bezmocnosť predstavuje špecifický dôsledok týrania blízkym človekom. Jadrom teórie o naučenej bezmocnosti je nasledujúce tvrdenie - pokiaľ sa jedinec naučí, že nemá žiadnu kontrolu nad nepríjemnými udalosťami a že každý jeho pokus zmeniť nepríjemnú udalosť skončí prehrou, prepadne letargii a pasivite. Ukazuje sa pritom, že viac než skutočná schopnosť kontroly rozhoduje viera vo vlastné možnosti, alebo ilúzia kontroly.
Veľký význam má reakcia obete na prvé incidenty násilia. Ženy, ktoré aktívne zareagovali v počiatočnej fáze zneužívania (napr. kládli útočníkovi podmienky ohľadne ďalšieho spolužitia, hrozili sankciami a zverejnením incidentu) sú aj neskôr schopné účinne zareagovať na pokračujúce násilie (vyhľadajú poradňu, odídu do azylového domu..)

Naopak u žien s pasívnou reakciou na prvé incidenty sa prudko zvyšuje pravdepodobnosť dlhotrvajúceho zneužívania. Tieto obete vyhľadávajú pomoc až v momente, kedy sú presvedčené, že im ide o holý život. Existuje tiež riziko zúfalého, impulzívneho útoku na trýzniteľa.
Ruka v ruke s naučenou bezmocnosťou ide drasticky znížené sebavedomie. Týraná žena stráca rešpekt voči svojej vlastnej osobe. Strata pocitu vlastnej hodnoty je sprevádzaná neistotou, nerozhodnosťou a niekedy aj pokrivením obvyklých merítok. Týraná žena si napríklad nie je istá ani hodnotením toho, čo sa okolo nej deje. Nevie, či je normálne všetko znášať, alebo naopak vyjsť s problémom za hranice súkromia a hľadať pomoc.

3. Sebazničujúce reakcie

Sebazničujúce reakcie nie je možné u týraných osôb vnímať ako psychopatológiu či charakterovú slabosť. Ide o typickú, prirodzenú stratégiu vyrovnávania sa s opakovaným a nevypočítateľným násilím, ktoré na obeti páchajú jej blízki. Sebazničujúce reakcie sa objavujú najmä u dlhotrvajúceho týrania a zahŕňajú predovšetkým tieto javy:

  • 1. popieranie viny útočníka (týraná žena pripisuje zneužívanie vonkajším okolnostiam - napr. nezamestnanosti, chorobe, alkoholu)
  • 2. minimalizácia následkov (týraná žena miminalizuje skutočné následky, bagatelizuje svoje zranenia, zľahčuje intenzitu a nebezpečnosť útokov, nevníma vážnosť situácie)
  • 3. popieranie zneužívania (týraná žena vehementne popiera svoje zneužívanie, pre svoje zranenia udáva nepravé dôvody)
  • 4. odmieta možnosť záchrany (popiera reálne možnosti pomoci, vníma ich ako pre ňu nepoužiteľné, patria sem aj opakované návraty k týrajúcemu partnerovi, vymiznutie úvah o rozvode)

Pre vznik sebazničujúcich reakcií je podstatná osobná skúsenosť s fenoménom "Jekyll a Hyde." Niektorí autori predpokladajú, že rozhodujúci nie je ani tak periodický výskyt násilia, ako skôr nevypočítateľné striedanie dvoch modalít chovania na strane násilníka. Obeť je decimovaná striedaním neutrálnych či láskavejších podôb vzťahu s hrubou fyzickou agresiou sprevádzanou zjavným nepriateľstvom. Syndróm týranej ženy je vlastne odpoveďou na pravidelný no nevypočítateľný výskyt úplne odlišných modalít chovania u páchateľa.

Týrajúci partner strieda vo vzťahu k žene slušné zaobchádzanie s veľmi zlým zaobchádzaním. Čím vyhrotenejšie sú obe tieto krajnosti, tým pravdepodobnejšie dochádza ku vzniku tzv. paradoxnej väzby týranej ženy na partnera (tzv. Štokholmský syndróm - jedným zo znakov je napr. lojalita k násilníkovi, snaha chrániť ho, a dokonca súcit a "spolupráca" s ním), ktorej prirodzeným dôsledkom sú sebazničujúce reakcie.

Psychologickým základom sebazničujúcich reakcií je mentálna odpoveď na zneužívanie, ktorá je označovaná ako manipulácia s realitou. To znamená, že týraná žena si vytvára svoj vlastný mentálny opis reality, v ktorom má i nevysvetliteľné násilie svoje zdanlivo logické dôvody. Pomocou mentálnych konštrukcií sa mení neznesiteľná realita tak, aby bola pre obeť ešte prijateľnou. Manipulácia dodáva žene silu pre fungovanie v životných rolách - v zamestnaní, v role matky…V manipulácii je vždy prítomné sebaobviňovanie, najčastejšie pripíše týraná osoba vinu za incidenty sama sebe. Toto je dôležitým rozlišovacím znakom medzi skutočným a predstieraným týraním, pretože pri zinscenovaných obvineniach z domáceho násilia sa u údajnej obete sebaobviňovanie nevyskytuje.

Násilie je veľmi závažným, silným stresorom. Podľa medzinárodnej šesťstupňovej stupnice akútnych a chronických životných stresorov je domáce partnerské násilie stresorom piateho stupňa.Obeť útoku prežíva extrémnu situáciu, ktorá ju traumatizuje a ktorá má veľmi závažné bezprostredné aj dlhodobé účinky. Môžu to byť bolesti hlavy, depresivita, pocity únavy, urologické a gynekologické ťažkosti, poruchy príjmu potravy, poruchy trávenia, nespavosť, bolesti v panvovej a krížovej oblasti, ale aj vážne psychické ochorenia, problémy s alkoholom či drogami, dokonca môže dôjsť aj k fatálnym následkom -ako samovražda ženy alebo vražda týrajúceho muža.

U týraných žien sa zistili rovnaké prejavy a symptómy ako u ľudí, ktorí prežili koncentračné a zajatecké tábory, u ľudí, ktorí boli obeťami únosov, prepadov, alebo ktorí prežili prírodné katastrofy. Situácie, ktoré prežili títo ľudia a situácie, ktoré prežívajú týrané ženy, majú viacej spoločných znakov. Sú to situácie "zajatia" a "uväznenia". Je v nich ohrozený ich vlastný život, obete sú izolované, nemôžu sami zo situácie uniknúť (alebo sú o tom presvedčené) a násilník sa k obeti správa občas láskavo. Dennodennými pocitmi obete sú úzkosť, strach, bolesť a stres, neistota, pocity bezmocnosti a hanby.

Prečo je pre týrané ženy ťažké odísť od násilného partnera

Jedným z mýtov o domácom násilí je názor, že ženy asi chcú byť týrané, lebo inak by násilníka už dávno opustili. Odchod je ale zložitejší, ako si väčšina ľudí myslí. Obete násilia totiž často nevedia, kde sa obrátiť o pomoc, naviac riskujú, že budú okolím i vlastným svedomím obvinené z rozvracania rodiny. Mnohé ženy tiež zažili zlú skúsenosť, keď požiadali o pomoc (nepochopenie, okolie týranej žene neuverilo).

Rozhodnutie obete odísť býva blokované strachom, že násilník splní svoje vyhrážanie a predá spoločný majetok, pripraví partnerku o deti, alebo ublíži jej či deťom. Táto hrozba je pritom preukázateľne reálna a partnerka, ktorá je obrazne povedané znehybnená terorom a neustálym ponižovaním, musí starostlivo zvážiť každý svoj krok. Limitujúca je tiež materiálna prepojenosť a skutočnosť, že obete často nemajú kam ísť.

Ich finančná situácia neumožňuje nájsť si vlastné bývanie, po odchode zo spoločnej domácnosti sa ocitajú na hranici chudoby. Ďalším dôvodom zotrvania žien v násilnom vzťahu býva aj viera v zlepšenie na základe násilníkových sľubov a ospravedlňovania sa, alebo ženy prijmú variant, že na útoku nesú vinu a sú zaň spoluzodpovedné. Ženy často majú pocit, že násilie musia pretrpieť, že nemajú inú možnosť. Niektoré ženy sa za situáciu doma hanbia, boja sa nepochopenia, samoty, toho, že neuživia svoje deti, sú závislé na partnerovi. Násilník často svoju obeť tyranizuje i potom, čo sa ho pokúsi opustiť.

Deti

Domáce násilie poškodzuje deti na celý život. Vo väčšine prípadov (podľa výskumu v Čechách, v roku 1999 - až v 90 % prípadov) bývajú deti priamymi svedkami násilných incidentov medzi rodičmi, alebo sú s následkami týrania matky konfrontované takpovediac mlčky a kradmo - napr. registrujú telesné zranenia matky, či vnímajú jej psychické problémy ako strach, skľúčenosť, prekrúcanie skutočnosti.

Zahraničné zistenia (potvrdené aj prieskumom na Slovensku, 1997) uvádzajú, že deti sú najčastejšími svedkami fyzického a iného týrania svojich matiek. Viacerí odborníci zastávajú názor, že v každej rodine, kde je žena týraná svojim manželom alebo bývalým manželom, sú týrané aj deti prinajmenšom tým, že sú prítomné pri násilí voči matke a že sú ním traumatizované (prítomnosť pri násilí aj voči neznámej osobe je silným traumatizujúcim zážitkom, čím je vzťah k obeti bližší, tým je traumatizácia silnejšia). Deti bývajú úzkostné, neurotické, vyskytujú sa u nich často psychosomatické choroby a poruchy učenia a správania sa, a veľké percento z nich má podobné problémy vo svojich partnerských vzťahoch.

V rodinách, kde je matka vystavená násiliu svojho manžela, sú deti svedkami alebo obeťami otcovho násilia od svojho raného detstva, mnohé od svojho narodenia a niektoré už pred svojim narodením. Pre mnohé z týchto detí je násilie voči matke častou a pre niektoré každodennou skúsenosťou. Aj v prípade, že partner týra iba ženu, je veľmi vysoké percento pravdepodobnosti, že násilie sa rozšíri aj na deti.

Ženy, ktoré sú dlhodobo vystavené domácemu násiliu, sú uzavrené do seba a svojich problémov. Sú schopné zaistiť dieťaťu stravu, ošatenie, udržiavať ho v čistote a teple, ale veľakrát nedokážu naplniť detskú potrebu lásky a radosti zo spoločnej činnosti. Najčastejšie sa to prejavuje absenciou očného kontaktu, neschopnosťou dieťa podporiť, pochváliť ho, tráviť spoločne voľný čas a prežívať spoločné aktivity, ako sú hra, čítanie rozprávok. Škála výchovných prostriedkov týchto žien je čierno biela - na jednom póle stoja veľké prejavy lásky (bozkávanie, maznavý tón reči) na druhom póle krik a fyzické tresty. Väčšinou chýba poriadok, pravidelnosť a bežný denný režim, napríklad pravidelnosť podávania stravy deťom a podobne.

Prečítajte si tiež:

Pomoc obetiam domáceho násilia

Žena, ktorá zistí, že ju a jej deti partner týra, by si predovšetkým mala uvedomiť, že nikdy nie je neskoro svoju situáciu riešiť, a že je veľa spôsobov, ako sa jej a jej deťom dá pomôcť. Taktiež aj to, že každý človek má právo, aby bolo chránené jeho zdravie a dôstojnosť, nielen na verejnosti ale aj doma.

Čím dlhšie násilie trvá, tým horšie sa rieši, a tým menej je žena ochotná odísť. Preto je vhodné najprv urobiť nasledujúce prvé kroky k riešeniu situácie, kedy žena k prípadnému odchodu môže postupne načerpať odvahu a silu. Kontaktom s odborníkmi si tiež rozšíri vedomie o tom, čo všetko je možné pre ňu v danej situácii urobiť. V prípade, že nenatrafí na odborníkov, ktorí by jej pomohli, nemala by strácať odvahu a mala by sa obrátiť na iných odborníkov, najlepšie priamo vyškolených na pomoc obeti násilia.

Na Slovensku funguje napr. organizácia Aliancia žien.

Kroky, ktoré môže žena podniknúť:

  • 1. krok je zveriť sa blízkemu okoliu. Je potrebné, aby o situácii vedeli priatelia a rodina ženy a v prípade, že pominie fáza, kedy partner ženu týra a nastane obdobie kľudu alebo fáza odprosovacia, priatelia a príbuzní stále ženu tlačili k tomu, aby sa situácia riešila a nenechali ju zacúvať s tým, že teraz sa už násilník polepšil a všetko je v poriadku.
  • 2. krok- nutný je kontakt s odborníkom. Žena sa často bojí, že ju bude niekto k niečomu nútiť, prípadne, že jej problém nebude nikoho zaujímať, alebo že jej aj tak nikto nedokáže pomôcť, obe domnienky sú však mylné. Pracovníci centier dobre vedia, ako dlho sa niekedy žena k odchodu odhodláva a rozhodnutie tiež ponechávajú len na ňu. Majú veľa možností ako pred prípadnými útokmi manžela ženu a deti ochrániť a kontakt na odborníkov z radov kriminalistov, lekárov, právnikov a sociálnych pracovníkov.

Pre tých, ktorí chcú pomôcť

Pokiaľ sa poznáte s obeťou násilia, prípadne ste jej priatelia, opýtajte sa priamo, či jej nie je ubližované, ako sa cíti a čo prežíva. Obete násilia často spomínajú, že svojmu okoliu naznačovali, že "niečo" nie je v poriadku, ale tieto ich signály obvykle neboli ostatnými rozpoznané. Pokiaľ okolie nereaguje, obete sa po nejakej dobe stiahnu a čakajú, či ich niekto sám neosloví. Samé sa začnú zverovať len zriedka. Buďte vnímaví a trpezliví poslucháči, ale nenúťte obeť k rozprávaniu detailov.

Nechajte ju konať podľa jej vlastných rozhodnutí a nepodmnieňujte svoju pomoc jej nutným odchodom od násilníka, alebo tým, že bude postupovať podľa vami navrhnutého plánu. Nerozhodujte miesto nej. Ponúknite jej pomoc (napríklad doprovod k lekárovi, na políciu, k advokátovi), poskytnite kontakty na špecializované centrá, ale do ničoho ju nenúťte, ona sama sa musí rozhodnúť, čo urobí. Nepokúšajte sa ju "zachrániť" rýchlymi riešeniami. Chápte, že je pre ňu ťažké násilníka opustiť (mnohým sa to podarí až po niekoľkých pokusoch).

Ako sa pri pomoci obeti správať.

Verte obeti, keď vám hovorí, že ju blízka osoba týra a inak ubližuje a dajte jej to jasne najavo. Pokiaľ poznáte jej partnera, uvedomte si, že útočník sa často chová na verejnosti inak ako v súkromí. Skutočné obete domáceho násilia väčšinou v rozprávaní minimalizujú to, čo sa u nich doma deje. Realita býva omnoho horšia. 

  • Počúvajte pozorne, čo vám žena hovorí. Pokiaľ zvolíte aktívnu formu rozhovoru, vyhnite sa súdom a dávaniu rád.
  • Podporujte jej silné vlastnosti. Pomôžte jej na nich stavať.
  • Prijímajte jej pocity - je bežné, že týrané ženy majú protichodné pocity - lásku a strach, pocit viny a nenávisť, nádej a smútok. Dajte jej najavo, že jej pocity sú normálne a odôvodnené.
  • Vyhnite sa jej obviňovaniu. Povedzte jej, že to, že je týraná, nie je jej chyba. Utvrďte ju v tom, že týranie je problémom partnera a on je tiež za týranie zodpovedný. Zdržte sa však jeho hanenia či nadávania na neho.
  • Berte jej obavy vážne. Pokiaľ sa obávate o jej bezpečnosť, dajte jej to bez akýchkoľvek súdov najavo.
  • Ponúknite pomoc. Pokiaľ vás žena požiada o niečo, čoho ste schopný a zároveň ochotný, urobte to. Pokiaľ neviete, alebo nechcete, povedzte jej to a zároveň pomôžte nájsť iný spôsob ako požadovanú pomoc dosiahnuť.
  • Buďte aktívny a kreatívny partner v jej úsilí o zaistenie bezpečnostného plánu. Kľúčom k plánovaniu je identifikácia problémov, zváženie všetkých dostupných možností, vyhodnotenie rizík a výhod odlišných riešení a stanovenie spôsobu, ako riziká redukovať. Ponúknite vlastné nápady, zdroje a informácie.
  • Podporujte jej rozhodnutie. Pamätajte, že každé rozhodnutie týranej ženy je spojené s určitým rizikom. Pokiaľ chcete byť skutočne nápomocní, buďte trpezlivý a rešpektujte rozhodnutie ženy, aj keď s ním nesúhlasíte.
  • Poskytnite žene kontakty na poradenské centrá, azylové domy, pomocné zariadenia pre týrané ženy.

Zdroje:
Čírtková: Obete domáceho násilia
Sopková: Problém, o ktorom sa mlčí
Rezková: Divná podoba lásky
Materiál: Bílý kruh bezpečí…


 
Buďte informovaní o všetkom, čo Vás zaujíma. Čítajte novinky a zaujímavosti z oblasti zdravia, krásy a životného štýlu. 
Klik-Klinik

Máte zdravotný problém?

Konzultujte ho so skutočnými odborníkmi

1. internetová klinika Klik-Klinik

Chcem konzultovať

Textová Inzercia

Silvestrovské MEGA pobyty v Dudinciach

Užite si posledné dni v roku 2016 v hoteli HVIEZDA***

Len jeden klik ku zdraviu

Vždy individuálny prístup k liečbe chorôb vášho tela. Fyzioterapia, rehabilitácia, vnútorné lekárstvo, rodinný lekár.

Získajte svoj červený hrnček

Pozrite si našu ponuku a do piatich dní ho máte doma.

Prihlás sa k odberu noviniek a zaujímavých článkov

Domáce násilie - týranie - ZDRAVIE.sk