Prekvapilo ma koľko mladých ľudí približne v mojom veku sem píše o tom ako stratili zmysel života. Viem o čom píšu, pretože som to zažila aj ja. Mám otca alkoholika a matku, ktorá mi stále pripomína, že som sa narodila len preto, aby som zachránila vzťah a keďže sa mi to nepodarilo, nenávidí ma a každý deň sa na mne musí vyventilovať a bije ma, keď príde z práce. Je to taký rituál už odmalička. S mojimi spolužiakmi si tiež nerozumiem. Nemám žiadnych kamarátov, pretože som príliš tichá a nezaujíma ma to, čo mojich rovesníkov. Vlastne sa to stále opakuje. Ráno idem do školy, potom domov-mama na mna kríčí, alebo idem k otcovi, ktorý je stále opitý. Tento kolotoč by prestal po čase baviť asi každého. Ešte nedávno som bola ako zombie. Nič ma nebavilo, stále som bola smutná, o nikoho som sa nezaujímala a nikto sa nezaujímal o mňa. Chcela som sa zabiť aby som už mala konečne pokoj. Nemala som žiaden zmysel života, žiaden cieľ, nikoho a nič, prečo by malo zmysel tu byť. Cítila som sa nepochopená a zbytočná. Aj som bola. Tak som zrazu začala venčiť psov v útulku a teraz pomáham aj inde. Už viem, že má môj život nejaký zmysel... to čo robím ma vúbec nebaví a všetko sa mi zdá rovnako nudné a nezaujímavé ako predtým. S rozdielom, že som si už prestala vyčítať, že tejto planéte len míńam kyslík. Neviem, či som blázon, či je to nejaká forma depresie, ja totiž momentálne nie som ani smutná ani šťastná. Ja nič necítim. Ja len tak prežívam. Ale napriek tomu sa nedokážem zabiť. Vždy si predstavím to množstvo ľudí a zvierat ktorí potrebujú pomoc a preto sa oplatí žiť. Neviem prečo, ale takto by mohol rozmýšľať každý človek, ktorý má pocit, že jeho život už nemá zmysel... mne totiž samovražda pripadá egoistická. Síce ňou človek vyrieši svoj problém, ale keby sa nezabil mohol by pomôcť iným. Možno som nikdy nebola až v takej hlbokej depresii aby som to vedela pochopiť a možno mi v tom bráni aj moja flegmatická povaha. Totiž najhoršie čo sa mi môže stať je, že umriem... a zo smrti strach nemám. Predpokladám, že ak to niekto dočíta, nebude so mnou súhlasiť. Možno ma trošku ospravedlní môj relatívne nízky vek a s ním spojené hlúpe názory:) Mala som len potrebu niekde to napísať. Tak mi to dúfam prepáčite... :)
nie je samovražda egoistická?
Ospravedlnujem sa za duplicitu, nejak zaviazlo prve odoslanie, budem trpezlivejsia.
Myslim, ze vascina samovrazd je vysledkom hroznej beznadeje, ale urcite su aj samovrazdy s egoistickymi rysmi. Je to strasne, strasne tazka tema.
Myslim, ze vascina samovrazd je vysledkom hroznej beznadeje, ale urcite su aj samovrazdy s egoistickymi rysmi. Je to strasne, strasne tazka tema.
Raz dávnejšie som čítala jednu zaujímavú štatistiku ohľadne samovrážd...rozoberali tam rôzne aspekty - z ktorých krajín štátov kontinentov samovrahovia najčastejšie pochádzajú žijú, z akých sociálnych skupín sú, vekových zložení, pohlavia, dôvodov čo ich k tomu viedlo, atd atd
Ale čo bolo zaujímavé - bolo konštatovanie už zosumarizovaných zistení a tým bolo, že ľudia, ktorí prežili vlastné pokusy o samovraždu tento krok zväčša ľutovali a už by ho viac nikdy neopakovali
(Pozor, sem netreba zahŕňať psych. chorých ľudí ktorí sa opakovane pokúšajú o samovraždy ale tam sú už tie dôvody a príčiny iné)
No a ešte k tej štatistike a zisteniu - ľudia, čo tento krok urobili, tak boli v skrate, prežívali ťažké psych./duševné/životné rozpoloženie a vysvetliť, prečo konali ako konali bolo pre nich ťažké, lebo sami to nevedeli pochopiť....proste nahromadením viacerých ťaživých vplyvov aspektov konali ako konali - a to skratovo
Človek od svojho narodenia prežíva všeličo, musí zápasiť s rôznymi životnými situáciámi a je jedno, ktorých stránok osobnosti či života sa to týka (zdravie psychika vzťahy rodina škola práca atd). A v neposlednom rade skoro vždy závisí aj od genetiky psychiky osobnosti konkrétneho človeka, ako vie človek odolávať rôznym tlakom faktorom situáciam atd, lebo ako sa hovorí, všetko so všetkým súvisí
A preto netreba nikoho odsudzovať...skôr pomôcť, snažiť sa pochopiť. Lebo väčšina ľudí, ktorí prídu až k tomuto hraničnému riešeniu "problémov", vysiela zväčša aj varovné signály...akoby SOS ohľadne pomoci, a niekedy stačí tak málo, všímať si viac ľudí vo svojej blízkostí, byť citlivým na rôzne prejavy v správaní chovaní toho druhého, možno si len niekoho vypočuť, pozastaviť a spomaliť v tomto tak uponáhľanom svete, v ktorom ľudia čoraz viac trávia času s vymoženosťami techniky než so živými tvormi
vebe, ale ja mám pocit, že my dve si ani trochu neprotirečíme:)ja iba píšem viac-menej skratkovito a preto môžem byť zle pochopená...napísala som, že človek musí myslieť AJ sám na seba, nie že by mal myslieť LEN na seba. a myslím, že potenciálni samovrahovia si uvedomujú, že ublížia svojím blízkym a určite je o to ich rozhodovanie ťažšie. nakladanie so svojím životom je na osobnej zodpovednosti každého jedinca a jediné, čo tvrdím, je, že nepovažujem za správne označiť človeka nálepkou "egoista" len preto, že z určitej životnej situácie nevidel východisko. zúfalstvo nie je egoizmus, zúfalstvo je zúfalstvo. a každý z nás je iný a inú záťaž znesie.
v prípadoch tínedžerských pokusov máš, samozrejme, pravdu.
Artemis, iste, su situacie, ked clovek nadobudne pocit, ze nemoze dalej, ze niet sily zit dalej. Ludi nesudim, lebo vacsinou ako pozorovatelia zvonka vieme prilis malo na to, aby sme sudili. No predsa, ak netrpim tazkou endogennou depresiou, ak nemam tazke nevyliecitelne ochorenie, tak pri hladani riesenia aj v tych najtazsich situaciach by som nemala mysliet len na seba, musim mysliet na svoje deti, pre ktore som matka a potrebuju ma, na svojho muza, ktory ma ma rad, na svojich rodicov, pre ktorych budem dozivotne ich dieta. Ak si aj v najtazsej situacii spomeniem na tychto ludi, urcite budem problem riesit inak ako samovrazdou. Vsetkym tymto ludom by som priniesla svojim cinom smutok do zivota a to si nezasluzia. U dospievajucich je pokus o samovrazdu niekedy vlastne zufaly pokus o uputanie pozornosti, lebo sa im pozornosti rodicov mozno nedostava tolko, kolko by potrebovali. V snahe sposobit svojim rodicom bolest, ci doslova potrestat ich, sa mladeznik pokusi o samovrazdu. Az vtedy si niekedy rodicia uvedomia, ze ich dieta ma ci malo problem a nevenovali mu pozornost.Je to vsetko moj nazor a netvrdim, ze ho zdielaju aj ostatni.
vebe: v tomto s tebou ale suhlasim, tiez ma toto napadlo
ZlatáRybka,
ak Ťa matka mláti a ubližuje Ti, hlavne si to nenechávaj pre seba! zver sa niekomu, komu veríš a s jeho oporou to skús riešiť trebárs cez sociálku alebo na polícií! viem, že musí byť ťažké aj vzhľadom na existenčné okolnosti a možno aj preto, že ide o tvoju matku, ale podvoľovať sa zlu (i keď prichádza od ženy, čo ťa porodila) ničomu nepomôže a nemá zmysel.
čo sa týka samovraždy...osobne som presvedčená, že človek musí myslieť AJ na seba. a len on sám má právo rozhodnúť, kedy je už jeho život neúnosným utrpením. nikto z nás nežije v koži toho druhého a nemá ani tušenia o tom, ako sa cíti, preto je neadekvátne súdiť. a pomáhať iným sa dá, len keď má človek sám v sebe nejakú energiu. keď to nejde, tak to nejde...
Asi sa neda vsetkych, ktori samovrazdu spachali alebo aspon na nu pomysleli zaradit do jednej kategorie ako egoistov.Skor ako sudime, mali by sme poznat okolnosti, za akych dotycny cin vykonal ci chcel vykonat. Su ludia, co trpia tazkymi depresiami (mam na mysli endogennu depresiu, co je ochorenie, nie reaktivny stav). Tito ludia nezriedka spachaju samovrazdu, lebo neovladatelny smutok a bezmocnost ovladnu ich mysel a niesu schopni to volou ovplyvnit. Potom, su ludia, ktori trpia tazkou nevyliecitelnou chorobou, citia, bolest, vidia ako ich choroba zmenila a su odkazani na opateru pribuznymi. Nie kazdy je taky silny jedinec, aby to zvladol, aj takito ludia niekedy spachaju samovrazdu. Je ale medzi samovrahmi aj skupina ludi, ktorych mozno medzi egoistov zaradit, ti proste maju nejaky problem (casto naozaj zavazny) a vyriesia ho samovrazdou, nemyslia vsak v tom momente na tych,ktori ich maju radi, na tych ktorym budu chybat a ktorym mozno aj skomplikuju dalsi zivot. Ked rodic, ci dieta spacha samovrazdu - on si svoj problem vyriesi, ale co ti, co po nom zostali, aky je potom ich zivot?
muc:
zazil som to
a aky je pud sebazachovy? snaha o prezitie.
vo mne vtedy bolo tolko energie ze bol som schopny urobit to o com som nikdy nepomyslel ze ma take nieco napadne. nebyt niekoho v tej chvili tak to uz by som fakt nevedel co by bolo dalej.
bol to taky isty pocit ako ked sa snazis v nebezpecnej situacii prezit, stupne ti hladina adrenalinu natolko ze si schopny veci ktore v normalnom stave niesi schopny urobit. Ti uste to mas aj so samovrazdou akurat ze opacny ucinok.
