Problemy v komunikacii

Čaute mám podobný problém. Neviem prečo je to také ťažké keď v konečnom dôsledku o nič nejde. ALe ako som si to všetko čítala čo ste písali vychádza mi z toho toto.

Tí čo máme problém komunikovať alebo rozvíjať debatu alebo začať rozhovor : ide o dávku hanblivosti a strachujeme sa čo si o nás ten druhý pomyslí. Ale prečo ??? Veď ten druhý je tiež len človek s vlastnými problémami,ktorý v podstate reaguje len na to, čo povieme my. Prečo by nás malo trápiť čo si pomyslí ? Veď sme neni závislí na ňom. On sa stará o seba a aj tak zabudne na to že sa vôbec snami rozprával zatiaľ čo my premýšľame nad tým a máme depky z vlastnej neschopnosti.

Ďalšia vec je ak sa vám nechce komunikovať a unavuje vás to. Mňa občas áno, teda väčšinou. Ale to tiež len možno preto, že sa bojím. Ale keď to takto píšem tak mi to príde smiešne ... prečo by som sa mala báť ? :D :D ...

veď život je len jeden... budem mať 80 rokov a budem si hovoriť, že som sa celý život len bála a prečo ? pre hlúposť ? ... niekedy keď si človek len tak žije svoj život neuvedomuje si že svojimi myšlienkami a strachom z nepodstatných vecí si strašne ubližuje. A môže sa stať, že budete celú dobu v depkách a v omyle, že ste neschopní.

NIe je to tak... len sa prestaňte báť. A keď príde niekedy deň, že sa vám nechce hovoriť.. No a ? Veď aj ten najkomunikatívnejší človek na svete má dni kedy mu neni do reči.

Takže čo nám vlastne je ? ....
Malé sebavedomie, strach, trápime sa tým čo si o nás druhý pomyslia ...

To nic ak si introvert tak mozno nemas potrebu vsetko.teda svoje myslienky a pocity vvzdy a kazdemu nahlas vyslovovat ako aj ja.pre mna je to absolutne unavujuce a s udivom zasnem co vsetko subludia bez ostychu a zabran svoje intimne veci bez hamby a suverenne vyslovit aj pred ludmi kt v ivote nevydeli.ty si skor opatrna a nemas potrebu sa velmi pritelit .to su sannosti iba teocha sa to da zmenit alebo troch sa budes pretvarovat.pre mba je nesmierne dlhodobo nezazivne a vycerpavajuce uz lem myslienka s kolegynami kazdy den pri obede.mozea vtskusat kurz asertivity alebo navstiv psychologa vo svojom kraji.

Ja mám 18 a celý čas som si myslela, že som s týmto problémom sama, ale ako vidím je nás viac.
S rodičmi a bratmi nemám problém sa normálne porozprávať a taktiež s najbližšími kamarátmi u ktorých som vicítila, že im môžem dôverovať. V spoločnosti (v triede, vonku, ...) stále iba počúvam a nedostali by ste zo mňa ani slovo. Najtrápnejšie je, že ak mi na facebooku napíše nejaký spolužiak/spolužiačka tak normálne reagujem, no naživo je to úplná katastrofa.

Ani cudzie jazyky mi nejdú - keď sa mi niekto prihovorí, tak vôbec neviem reagovať, ani v škole sa nepokúšam prispieť niečím, no z písomiek mám väčšinou jednotky. Ja tomu nechápem, aj keď mám na danú tému veľa čo povedať, proste to nedokážem. Najviac ma trápi asi to, že som stále zavretá doma, lebo keď som stále ticho, ľudia tak divne na mňa pozerajú potom a som nesvoja.

Najhorší je asi ten vnútorný boj - na jednej strane sa snažím presvedčiť samú seba, že som iná ale výnimočná a na druhej sa pre to zožieram, snažím sa začať komunikovať, ale vždy sa strápnim a je z toho začarovaný kruh. Ak by niekto vedel poradiť mi alebo chcel niečo, tak mi môžete napísať na mail.

Vidím že sme viacerí s takýmto problémom. Je ťažšie takto žiť ale musíme s tým bojovať. :(

Súhlasím s tým, že sa musíš jednoducho prekonať. Strach odíde len v tých prípadoch, keď sa mu budeme vystavovať - zrazu jednoducho zistíme, že už sa niet čoho báť.

Len my sami si určujeme akí sme a ak sa nám to nepáči, tak akí budeme. Netreba to zvalovať na to že "už som taká narodila a nedá sa s tým nič robiť". Ja keď som bola menšia, bola som neskutočne hanblivá... Potom som si však povedala: "Naozaj chcem takáto byť?" A začala som sa zapájať do všetkých možných projektov (napr. školských), kde som musela s niekym hovoriť, niečo dohodnúť alebo hovoriť pred ľuďmi. Samozrejme som mala vždy strašné stresy, ale čím ďalej to bolo lepšie a teraz nemám už žiadny problém, práve naopak, užívam si to :) A to je dosť veľký pokrok pre dievča ktoré sa hanbilo si ísť kúpiť aj zmrzlinu... :D

Nemáš sa čoho báť :)

Cim viac sa vystavujeme situaciam,ktore su pre nas neprijemne,tym viac sme proti nim odolnejsi.

Neplati vzdy,ale pri komunikacii ano. Zacat rozpravat,vzdy,ked to ide aj za cenu mozneho neprijemneho pocitu.Nejde to naraz. Nejde to vsade. Trva to - niekomu aj mesiace,roky.Prijat sa. Ludia,ktorym komunikacia s cuzimi nie je prirodzena sa nemenia,menia iba svoje reakcie na situacie.

ja mam daco podobne. akurat sa do toho pridava aj to, ze v poslednej dobe to riesim tak ze radsej nikam nejdem aby som sa neztrapnila. lebo viem ze ked som pri cudzich ludoch tak sa len hlupo usmievam a neviem sa zapojit do debaty nech sa deje co chce. radsej nikde nejdem a depkujem sa ze som mohla ist a ked nahodou idem tak vecer depkujem ze som sla a som sa ztrapnila. proste zacarovany kruh. dalsia vec co ma deprimuje je anglictina. v mojom okoli su ludia ktory vedia dokonale anglicky a ja proste viem priemerne lenze ja sa tak bojim pred nimi nieco povedat ze to neni ani mozne. vzdy ked sa ma dakde ist tak si overujem ci tam nebude nejaky cuzdinec a ked bude tak ja radsej nikde nejdem. ja viem ze je to na hlavu ze isto by sa to zlepsilo kebyze idem a pokecam s nim ale ja mam v sebe blok alebo nieco take. strasne sa bojim ist lebo tu anglinu neviem tak ako ti ostatny znamy...a stale len depky dookola stale kazdy den. neviem si pomoct

tu pomoze jedine - povedzte si:
"ok, som magor, neviem komunikovat, ale chcem zacat a bude mi jedno, ci sa aj ostatni dozvedia, ze som magor a trepem zo stresu strasne sprostosti, ale aspon do doby, kym nestratim tremu z toho, ze sa prejavim, nebudem mat obavy zo seba spravit aj magora, za tym ucelom, aby som si na komunikaciu zvykol a v buducnosti uz nemusel stresovat a vyzerat ako magor po cely zvysok zivota. aktualne som pripraveny tresnut akukolvek sprostost velkosti aj nasej galaxie a byt pri tom uplne v pohode, nech sa uz rozpravam hoci aj s prezidentom. ved nikto nie je dokonaly, no a ja, aktualne, uz vobec nie.";)

Viem že tu nik dlho nebol ,ale chcel by som sa zdôveriť , že mám ten istý problém .Ked začnem z niekym hovoriť, viem povedať iba na začiatok a ďalej sa zaseknem a potom vypadám ako hlupák .A ešte, ked vidím rozdiel medzi kamarátom ktorému sa nejdú ústa zatvoriť a mnou tak to je ako 1000 a 1 .Ja nikdy neviem čo mám k veci povedať a vytrysknem hlúposťou ,až sa začervenám preto nerád začínam konverzáciu a ked sa už rozprávam nejde to plynulo ,ale premýšľam a potom poviem úplnú sprostosť tak radšej váham pri odpovedi

ahojte, ako pokracujete? :) chcem trosku ozivit tuto temu. ja som stale strateny a zazivam trapne situacie, v ktorych si pripadam ako totalny idiot. najhorsie, ked je clovek obklopeny ludmi ktori takyto problem nemaju. citim sa zle :(