Nervozita - podráždenosť a beznádej

bella...krásne...snažím sa zapamätať tvoje slová...

...tao, to ta prejde :)))ked tu takto vypisujes, asi niesi az taky introvert, mal by si sa niekomu vyrozpravat na zivo..hoci aj fararovi....ulavi sa ti :))

Viem, aké je to ťažké. Aj ja som silný introvert a obdobie dospievania bolo pre mňa najťažšie. Tiež som sa za seba hanbila, že neviem v spoločnosti iných reagovať, že nie som spontánna, neviem, čo povedať a navyše že sa zakaždým červenám. Tak som bola najradšej sama, na druhej strane mi to aj vadilo, že kvôli mojej povahe nemôžem robiť všetko, čo by som chcela - o nejakých koníčkoch, pri ktorých by som sa mohla prejaviť ako osoba som ani neuvažovala, keďže som sa pred druhými hanbila. Žila som smutný život a svoju povahu som považovala za brzdu svojho rozvoja, pretože som kvôli svojmu strachu a utiahnutosti nemohla vôbec pomýšľať na uskutočnenie toho, čo by som chcela v živote robiť alebo dosiahnuť.

Vtedy mi nepripadalo reálne, že by sa s tým dalo niečo robiť, ale áno, dá sa. Predtým som si nesprávne myslela, že keď sa zmením, že zradím samu seba, to aká som. Lenže ja som stále silný introvert, nedávno som kvôli práci robila psychotesty a mala som hraničné hodnoty. Ale prestala som vnímať tých druhých ako svoje ohrozenie, ako tých, čo ma nemôžu pochopiť, a ktorí ma odmietajú. V prvom rade som sa prijala sama, taká aká som. Ako introvert nie som menejcenná ako hociktorý extrovert. Ako každý človek mám svoje plusy a mínusy a uvedomujem si, že sa nemôžem páčiť každému. Rešpektujem iných, ale rešpektujem aj seba, svoju povahu, svoje pocity. Taká som a nech ma aj takú berú, ak nie, to neznamená, že sa budem odmietať aj ja sama. Veľmi dlho som takto žila a odrazilo sa to na mojom pocite menejcennosti a podceňovania. A to bolo zlé, pretože ak človek nemá rád sám seba, nemôže mať rád ani iných. So žiadnym človekom netrávime toľko času ako sami so sebou, preto je náš vzťah k sebe samému taký dôležitý.

Keď som si toto uvedomila a začala to žiť, postupne som nadobúdala sebadôveru a odvážila som sa pred druhými odkryť niečo zo seba, zo svojho sveta. A keď som sa stretla s pozitívnou reakciou, povzbudilo ma to, že sa dokážem s inými aj uvoľnene porozprávať a oni si ani nemusia všimnúť, že mám nejaké komplexy. Navyše tým, že som vystúpila trochu zo svojho sveta a delím sa s ním s inými necítim, že by som seba strácala, naopak mám z toho radosť. Stále som introvertom, ale takto sa mi žije ľahšie, keď vidím, že hádam som aj spoločenský tvor :)

Predtým som však bola strašne upiata, kontrolovala som svoje správanie, v spoločnosti iných som prežívala trápne situácie, mala som pocit, že ma každý sleduje, či sa nestrápnim. To všetko bolo spôsobené jednak mojim myslením a jednak nedostatkom sociálnych zručností, ktoré som nemala ako získať, keďže som po každom takom trapase utekala do samoty. Myslenie sa dá zmeniť a komunikovať s inými sa dá naučiť - len treba chcieť. Uvedomujem si, že kým som na to neprišla a nechcela to sama, žiadny psychológ by so mnou ani nepohol.

Takže netreba hádzať flintu do žita. Tvoj život má zmysel, aj keď ho teraz ešte nemusíš vidieť. Ak nestíhaš školu nie preto, že by si na to nemal, ale kvôli psychickej vyčerpanosti, treba s tým niečo robiť - skúsiť psychológa prípadne psychiatra. Depresia je smutná vec a ak to nejde inak, treba ju liečiť aj liekmi. Si mladý človek, potrebuješ sa tešiť zo života a nie prežívať svoju mladosť v smútku a beznádeji. Prestaň sa obviňovať, stále si niečo vyčítať, nemaj na seba príliš vysoké požiadavky a začni sa mať trošku rád, aj keď možno teraz nevidíš dôvod. Zaslúžiš si byť šťastný.

V žiadnom prípade však neber svoju povahu za nevýhodu či obtiaž. Je dobré, že si práve taký, aký si. Introverzia má aj svoje výhody - introvert je hĺbavý človek, všíma si veci, ktoré by extrovert možno prehliadol. Je dobré, že sú na svete extroverti aj introverti a že sa navzájom dopĺňajú.

najdi si nejaky konnicek ,alebo skratka nieco cim si vyplnis volny cas a netravil ho tym, ze sa budes utapat vo svojich problemoch.a pri nejakom konnicku si najdes aj kamaratov, ktorych bude zaujimat ta ista vec.drzim ti palce.

To máš pravdu aj ja o všetkom premýšlam a tiež by som vedel tých spontánnych vecí narátať na jednej ruke. No bol som u dvoch psychológov a ani jeden nepomohol.

Ja nenavidim na sebe to ze som introvert, mat problem prehovorit pred niekym koho nepoznam, je to strasne blbe a fest ma to zoziera ale je to tazke prekonat, niekedy by som si najradsej hlavu otrieskal ze si pripadam ako pako, a tiez ma zoziera to ze nad vsetkym premyslam, veci co som spravil v zivote spontanne by som mohol na ruke zratat. Celkom chapem ako sa citis, aj ja mam problem najst si novych priatelov atd. ved vies o com hovorim. Podla mna skus toho psychloga, tak nejakeho ineho ked henten ti pomoct nedokazal, myslim ze to pojde ak budes chciet, s nim by to malo ist najjednoduchsie.