Ako dalej zit?

nie je hanba v dnesnej dobe navstivit psychiatra,mozno to je depresia,alebo len docasna uzkost.mozno by ti poradil lepsie ako my

no ono su najhorsie myslienky. nedokazem prestat mysliet na urcite veci.a tie veci do urcitej miery vo mne vyvolavaju negativne pocity.

a dakujem vam vsetkym co ste napisali.
musim povedat ze par dni sa teraz mam uz lepsie (neviem ci je to len docastne ale aj tak je to super pocit, konecne byt trosku bez toho vsetkeho co sa vo mne odohravalo)

ahoj lydia03
mas najaky e-mail?

Citam co tu pisete a ziadny Boh neexistuje na to sa vykaslite,a zacnite sami od seba.
Nikto Vam nepomoze ziadny panbozko na nebi alebo kde nie je,je to len slabost ludi sa na to vyhovarat alebo spoliehat.
Alebo nie slabost ale taka posledna sanca,nadej,ak to nejde tak to nejde,bolo zle bude lepsie.A k tej psychologicke zajdi ,aj ja som bol,predsa tie lieky ako tak pomahaju davam tomu na % tak 15-20% ostatne je na cloveku.

Ahoj, pokial mas zaujem, mozes mi napisat. Tiez prezivam posledny rok divne obdobie, takze mozno by sme si mohli pomoct.

nemas ziadny objektivny dovod na smutok, je to len v tebe, bud lieky na depresiu alebo najdi vnutornu silu a zmen svoj pohlad na svet - lieky ti mozu pomoct ale skutocne vyriesit svoj smutok mozes len ty

KLick,

Boh sa určite neteší tomu, že sa teraz trápiš ani tomu, že ho prosíš, aby ukončil Tvoj pozemský život, ktorý Ti z lásky daroval. Tvoj život nemôže byť zbytočný - veď by Boh išiel sám proti sebe! Predpokladám, že si veriaca a tak, keby náš život bol v Božích očiach zbytočný, nenechal by sa kvôli nám ukrižovať. Boli to hrozné bolesti, muky, odsúdenie celého sveta, opovrhnutie aj výsmech, a navzdory tomu všetkému sa pre to Ježiš rozhodol a vydržal to až do konca. Malo by nás to napĺňať hrdosťou - mám takú veľkú hodnotu, že až Boh sa za mňa rozhodol zomrieť.

Ja som tiež zažila chvíle, keď som sa cítila úplne na dne, zdalo sa mi, že hlbšie už ani nemôžem padnúť. Bolo to to najhoršie, čo som doteraz prežila a vtedy by ma ani nenapadlo, že raz budem za to Bohu ďakovať. Teraz po čase vidím, že to utrpenie malo zmysel. KLick, Ty nemusíš bojovať sama - to preto si taká znechutená, keď vidíš, že Tvoja snaha prináša len málo ovocia. Môj život sa začal meniť, keď som si priznala, že sama to nezvládnem a "hodila" som časť svojho bremena Ježišovi na plecia, nech sa postará. Namiesto prosieb o to, aby Ti zoslal smrť, Ho preto pros, aby Ti pomohol - takú modlitbu nemôže nevypočuť. Má pre Teba pripravených ešte veľa pekných vecí.

A nakoniec: nikdy nestrácaj nádej. Boh je ten, ktorý dokáže aj z tej najhoršej situácie vyťažiť niečo dobré, aj keď to teraz nemusíš vidieť.

Ak Ti tieto moje slová nepriniesli ani trochu úľavy, potom si skús prečítať knihu od autorov John a Stasi Eldredge: Očarujúca. Pre mňa bola táto kniha ako balzam na dušu.

Klick, to čo si teraz napísala Natalii, ako keby som počula svojho syna pred pár mesiacmi. Pritom je to šikovný, nadaný chlapec, /nie preto, že je to moj syn/, má priateľku, výsledky v škole mal výborné...proste nemal dovod sa nad niečim trápiť, iní by povedali, že može skákať od radosti, ako sa mu darí, no on to tak necítil. Mal presne tie isté pocity, ako ich popisuješ ty.
KLick, ak niekomu niečo chýba, sám si nenahovorí, že je všetko v poriadku. Určite si nechaj pomocť.
Z mojho syna zasa vyžaruje radosť, usmev na tvári, športuje a teší sa zo života.
Som šťastná mama a aj preto, že tú pomoc hľadal z vlastnej iniciatívy, lebo sa nechcel zničiť a vedel, že sa mu pomocť dá.

navaly neuveritelneho ZUUFALSTVA
obycajne by som takeho nieco nikdy nepriznala a ani nepisala do chatov, ale chytam sa poslednej slamky

Anita11

ono tam bol dovod. neviem presne cim to zacalo ale viem co tomu dopomohlo. stratila som blizke osoby. ale to nie je nic v tom zmysle ze by mi niekto fyzicky zomrel, alebo som bola chora, atd...je to citova rovina.
a uz nevidim zmysel v nicom. a viem ze ludia mi nepomozu v tomto, budema sa citim osamela pokial to ja sama dovolim sebe. a najhorsie je ze ja to dovolim a nejde mi to zmenit.
psychologa som rozmyslala. moja kamoska mi ho vlastne robila cely rok, kazdy den sme mali rozhovory a tym som to vlastne takto dlho vydrzala. myslim ze z dalsim clovekom by to bolo to iste. rozhovory a stale to iste. citim sa ako v zacarovanom kruhu.Unavena a uz sa mi ani nechce menit veci. nedokazem uz rozdavat lasku. a som sebecka lebo uz nechcem tu byt.