Bojím sa

Príspevok v téme: Bojím sa
to je jedno

Takže začal by som tým že sa bojím byť šťastný. Bojím sa tej veľkej zmeny. Stále mávam zovretý žalúdok a zrazu mám byť usmiaty a pohodový namyslený drbo ktorého má každý rád? Akože ako introvert sa cítim výnimočný pretože vidím veci ktorý si blbý extroverti kvôli svojej uponáhlanosti ani nevšimnú. Ale niekedy by bolo asi lepšie ísť s ostatnými (s väčšinou) ako keď sa naše chodníky rozchádzajú. Ja idem do tmavého lesa ktorý ma fascinuje svojou tajomnosťou a nebezpečím. Určitým spôsobom ma smútok uspokojuje a ukludňuje. Proste sa bojím že ak budem šťastný tak všetko stratím a nič mi nezostane. Dokonca ani ten sprostý smútok. Ja som introvert a z mojej pozície si nemôžem dovoliť stratiť aj to málo čo mám.

Nemal som v posledných rokoch šťastie a tak som si akosi zvykol na samotu a smútok. Teraz ale nastal bodový zlom kedy by som to chcel zmeniť. Ale ja sa proste bojím byť šťastný. Je to niečo nové čoho sa bojím. Hlava mi hovorí že si šťastie nezaslúžim, ale to bude asi tým že som šťastie 4 roky nepoznal. Ide len o zvyk. Vedelli by ste mi poradiť ako nebyť hanblivým, introvertným k*kotom? Fakt ma to začína srať. Smútok prekročil hranicu a už mi začína hrabať. Nemám nikoho komu by som sa s niečim porozprával alebo zveril. Chýba mi ludský kontakt. Stačilo by keby niekto prišiel a povedal že všetko bude lepšie. Nie úplne dobré ale len lepšie. A rodičom sa nezverím lebo s nimi mám neutrálny vzťah. Niekedy som to aj skúšal ale majú iné zmýšlanie a nechápu ma. Pomali si začínam myslieť že je chyba vo mne. Ale to nie je úplná pravda. Viem že toto si nahovárajú aj iný ludia. Ale ja ešte dokážem ako tak normálne uvažovať.

Jasne popísal som tu možno nezmysli alebo čo ale za prvé aspom som sa o tieto sračky s niekym podelil a za druhé ak mi niekto poradí a pomôže budem fakt rád že na mňa nikto nesere.
Ďakujem za rady, pripomienky a ostatné srandy.

B.

Raz mi ktosi povedal, že som silný, preto je to tak. Ja neviem, asi to bude pravda, tak ešte nejaký ten rok vydržím a popomáham zopár ľuďom z ich trablov, aby som za to nedostal ani ďakujem. Tento pocit je asi najnepríjemnejší.
Zaoberám sa paranormálnymi vecami, preto to poznám veľmi dobre:)
Oni ani nevedia, čo pre nich robím, ale ako, že? Keď nič necítia, nevnímajú. Melancholici sú asi dosť silné nátury na to, že majú furt depky:)

jeanny

smiat sa neda len tak bez dovodu a tiez tym nikomu nepomozem...ale dakujem za odpoved :) ako viem sa obcas zabavit ale stale tam je ten pocit ze proste niesom stastna, resp ak sa tak nahodou aj chcem citit tak ma zas napadne ze nieco zle sa automatocky musi stat - vlastne ma pocit stastia desi!!! ale mozno sa len moc nudim a mala by som sa zamestant, mala by som sa hlavne ucit a nie tu pisat kraviny :)

B.

Ja neviem, ale napr. keď sedím v kostole, tak sa v tom vyžívam. Ďalej keď som v prírode, tak mi je super, keď počujem potok žblnkať, tak mi je super. Paradox je, že ja sa cítim otrasne denne, ale pritom pôsobím na ľudí maximálne pozitívne.
Ja mám o sebe asi takú predstavu, že nesiem kríž na Golgotu, v bolestiach, ale s úsmevom na tvári, šíriac pozitívnu náladu, popri tom uzdravujúc zopár nemocných:DDD U mňa je to fakt pravda.
Ja už len očakávam totálny kolaps mojej psychiky, ale nejako sa nemôžem dočkať:)))

jeanny

:) nie presne toto som nikdy nezazila, neviem co to je...vzdy ked citam ako niekto opisuje svoje destvo tak ma to viac utvrdi v tom ze som divna :) a pritom rodicov mam super, nic mi nechybalo, to len ta moja povaha...vzdy som sa trapila nad niecim, proste vzdy tam bola ta melancholia a smutok

jajka001_

hm spominam si matne na tu záťaž vnutri, ten smutok, ten balvan a vies co, nechyba mi to, fakt nie je za cim banovat :)
len si spomen, ani v utlom detstve si nebola stastna? jednoducho detsky stastna, tesiaca sa zo slnka, vonu travy, spevu vtakov?

jeanny

tomu co som napisala sa asi neda velmi rozumiet :) ach jaj, len som chcela reagovat na to "znovu stastna a spokojna" lebo take nieje, to som nikdy nebola cize ak mam byt stastna tak to bude nieco nove a nezazite a to je premna velka zmena, to neni len tak!

jajka001_

to je jedno kolko mas rokov, ide len o to, ze naozaj to mozes zmenit. mozno nebudes nikdy ten typ, co skace od radosti, ale najst vnutornu spokojnost a mier mozes.
hladaj a rozmyslaj, hladaj cestu, ako sa spravit stastnou, mysli na seba, a ver tomu, dá sa to. nikto to za teba nespravi, musis to spravit sama.

jeanny

no ja bohuzial nemam 15 ale 23 takze uz sa trochu poznam :) teda neviem ci sa poznam, vlastne momentalne sa vobec nepoznam a nerozumiem uz nicomu...akurad melancholikom som vzdy bola a asi aj budem, to pochybujem ze zmenim. podla mna to nasledok nicoho nieje, kedze som taka od malicka, nikdy som stastna nevedela byt len v poslednej dobe som akasi divna...proste mam asi dost toho nestastia a depky a uz chcem byt stastna ale moja povaha statsna byt nevie

jajka001_

ja som sa v 15tich tiez definovala ako jasny melancholik. teraz som taky prijemny mix vsetkeho :) nenechaj sa zaskatulkovat. svoju povahu mozes zmenit. naozaj to nie je ani nemozne ani prilis komplikovane ani bolestive.
zrejme si len v urcitom obdobi ktore je nasledkom niecoho. ked sa s tym vyrovnas a spracujes to , mozes byt znovu stastna a spokojna. ak budes chciet.