Práca a zúfalstvo

Už 7 mesiacov si hľadám prácu. Ani len obyčajnú predavačku v obyčajných potravinách nie som schopná si nájsť. Resp. neviem ani či to je moja vina alebo to tak teraz proste je. Mám už dosť posielania životopisov, vypisovania firmám. Mám pocit, že všetky tie ponuky majú byť akousi službou firiem pre nás nepracujúcich. Zľutovanie sa, že vypíšme inzerát, jedného človeka zoberieme, nám to neublíži a jeden ten človek bude mať prácu.
Do júna som bola ešte celkom optimistická. Verila som, že keď budem Bc. bude to ľahšie. Ale je to práve naopak. Nič sa nedeje, na moje životopisy všetci s*erú aj naďalej. Začala som reagovať podráždene, niekedy až vyhrážkami. To nejestvuje jedno jediné miesto, aj hocikde v sklade, kde by som bola 8 hodín denne a dostala za to aj keď len 400€? Cítim sa úplne zbytočná, nevidím zmysel v ničom. Lezie mi to doma na nervy, pretože rodičia ma absolútne nechápu, nesnažia sa mi pomôcť hľadať prácu. Vraj- mám si užiť študentský život. Áno, pokračujem na Ing., ale externe a vážne ma nebaví každý deň chodiť do školy, proste to už nie je pre mňa. Nechápu, že som dospelá, mám všetko zvážené a CHCEM pracovať. Myslím, že ešte mesiac a budem musieť navštíviť psychiatra. Najradšej by som sa zavrela do mojej izby a spala. Nech ten prekliaty čas a realitu nevnímam...