neviem, myslim ze takychto tem tu bolo uz na mraky, no predsa, neviem co sa so mnou deje. Stratila som chut zit, prestali ma bavit take veci,z ktorych som mala neskutocnu radost..nevidim v nicom zmysel, vsetko akoby som videla v reali, tak ako to je....bez mojho pozitivneho pristupu...hmmm....
Byvala som ukecana, pohotova, saalena holka, bez predsudkov, vecne usmiata, odviazana, a razom sa vsetko zmenilo..po urcitych udalostiach, po pravde ktoru som spoznala...o ludoch ktorym som verila, otvorili sa mi oci...vidim ted len falos, klamstva, pretvarku falosne usmevy...a hned ako prejdem znova nic...ziaden uprimny zaujem,..nic....velmi ma to nalomilo...i zrada ludi, ktori ma robili stastnou a bezprostrednou...vsimli si to i druhy ze som mlkva, ticha, neviem sa tesit z nicoho...uz si nerobim srandu z malickosti, nesmejem sa tak blaznivo....je to ine....i akoze s priatelom,,,ktorym sme akozeee zacali spolu chodit nedavno...necitim od neho podporu, vidime sa coraz menej len vdaka tomu ze pracujeme vzdy nejak rozdielne...vsetko je akoby hore nohami,chcem vstat a znova sa usmievat...znova nadobudnut ten moj optimizmus, tu lasku co som rozdavala...a neskutocne sa mi vracala...akaaaa som bola stastna a ted nic....citim sa sama....sama medzi tolkymi ludmi, sama i vo vztahu...oooch..co robit..poradte..mi....viem ze je to len o mysleni, o tom ako sa k tomu postavim, no nevim co by ma trosku aspon trochu povzdvihlo....fu rozmyslam neake komedie, abo...nieco pozitivne...fuu....viem ze tym ako myslim iba pritahujem ete dalsie negativne veci...napr. stale premyslam aj negativne o vztahu...a to necem,,zaroven necem posobit zufalo...jooj....ta co vy na to...hmm?
co sa stalo?
Rapotacka, nikto nieje na baterky, kazdy sa z casu na cas ako,keby "vybije". Najviac je to citelne a viditelne ked s to stane na ludocm toho typu ako si ty - otvoreni, komunikativni, pozitivni, aktivni. V zivote sa striedaju fazy, ked sme plni zivota, vsetko nas tesi, vieme davat energiu aj ostatnym, s fazami, ked sme tam dolu, ked nas nic nebavi, chyba nam energia, citime sa viac unaveni a potrebujeme aby nam dodavali energiu ti ostatni.Asi je to normalne,mozno je to akoby ochrana nasho organizmu, inak by sme sa asi prilis vycerpali. Clovek sa trochu uzavrie do seba, menej vyzaruje, viac premysla a hlada zymsel zivota. Pokial nejde o skutocnu psychicku poruchu (depresiu), tak tieto fazy netrvaju dlho a zvycajne zase pride ta aktivna a pozitivna faza. Chcem ta len upozornit, ze cim sme starsie, tym mame viac starosti, viac zodpovednosti a musime riesit zavaznejsie problemy co zivot prinasa a tak tych pozitivnych faz akoby ubuda ci skracuju sa a pribuda tych ked sme na dne. Da sa to ciastocne ovplyvnit pohladom na vec a postojom, alôe nie uplne.
komplikované .. možno strata zmyslu života alebo len dočasná kríza ... mam to isté sama neviem čo to je neviem sa stoho vyhrabať skusam a sama si uvedomujem že som sa zmenila že som bola iná asi vek možno zmení naše myslenie a na veci sa pozerame inak .. a potom teda aspon dufam príde niečo a opäť možno budeme mať optimizmu na rozdavanie ... ja skusam vsímať si veci ktoré som nevidela prírodu Zem a bohatstvo ... a hlavne dosť pomaha rada od starších od mami od babky od tety od staršej sestry rozhovori s nimi a tak a celkovo veci riešiť nie odkladať ich hovoriť ostaným pravdu nezatajovať ju hovoriť ju ludom do očí ale s mierou samozrejme a možno aj spirateľom sa porozpravať a povedať mu čo ťa trápy ak zato stojí pochpí to a bola by škoda prísť o neho ak si rozumiete .. a možno pustit si nejaku veselu hdubu mna vzdy do nalady dostane nejaka rychla anglicka a pokus o spev no neviem to musíš najsť sama čo ťa príjme k usmevu apson ako takému s falošných pohladov a reči .. to ma ubíja ale snažím sa jednym uchodm dnu druhým von aj ked niekedy ma to dosť vezme no dufam že to nezvdaš neviem či píšem k téme a či to pomohlo ale veľa ľudí sa tak cíti no to iste vieš
