Je to strašné, keď je človek nerozhodný...pre niečo sa rozhodnem, stojím si za tým a po pár dňoch začnem uvažovať, či by to nebolo lepšie ináč....
Boli sme s priateľom 4 mesiace. Bolo to úžasné ( nerátam asi 3 posledné týždne, keď sa to začalo kaziť). Ku koncu však, ako som sa ja do neho postupne "zaľubovala", on práve naopak - zaľúbenosť u neho pomaly vyprchala. Keď som videla, že to už je zlé, pýtala som sa ho, čo sa deje a on na to, že jeho city sa zmenili a nevie, či to, čo cíti je dosť na vzťah a že bude lepšie, keď nebudeme spolu ako pár. Tie slová strašne boleli. Povedal však, že ako kamaráti sa môžme stretávať naďalej. S tým som súhlasila, ale už po dvoch takých stretnutiach som vedela, že to nepôjde, lebo si budem stále nahovárať, že možno sa ešte dáme dokopy. A keď ma ďalšíkrát volal von,povedala som mu, že nechcem, aby sme sa viac stretávali, ani aby sa mi ozýval. On protestoval, že to nechce skončiť tak naraz,ale nepovolila som.
Je to už mesiac. Párkrát odvtedy mi napísal správu, ako sa má....napísal blahoželanie k meninám....ale už ma nikam nepozýva.
Bola som pevne rozhodnutá, že sa s ním nechcem stretávať...ale....kamarátky a kolegyne ma nahovárajú, aby som sa s ním občas stretla, že ak to nechhcel skončiť tak naraz, možnoo je len nerozhodný a po čase by sa možno jeho city "spamätali". Aby som to nevzdávala, že je to úžasný človek atď.
Týmto nahováraním narušili môj pokoj. Už som bola rozhodnutá a zmierená s tým, že to skončilo ( aj keď stále mi je to ľúto)..a teraz som opäť na pochybách...neviem...
