Život s BAP partnerom

Myslim si vsak, ze ta diagnoza je skor o zmenach nalady. Musite sa dohodnut ako sa budete spravat, ci pojdes od neho prec, ked to na neho pride a pod.

Co ja viem, tak je to velmi tazka diagnoza, ale vsetko zavisi aj od toho, ako to zvlada on. Ak mas denno denne riesit to, ako sa citi, tak to sa na to mozes vykaslat. Ja som sa raz rozpraval s jednou schizofrenickou. Ak mam byt uprimny, tak by som si s nou nedokazal predstavit spolocny zivot, nemal by som naladu hovorit o jej dristoch, ktore su vyplodom jej choreho podvedomia a este ju presviedcat o tom, ze vobec nie je chora a ze vsetko, co preziva je pravda. Ani sex by som si s nou nevedel predstavit.

Anjelik*,

Pozri :))...ja tu nejdem skryte vyplakávať a ventilovať a komunikovať potom takéto vyplakávanie s niekym skúsenejším (akože tebou), ani nič podobné...ale "tvoriť atmosféru aj pre toho druhého vlastnou dobrou, pokojnou náladou" je v takýchto (sa schovávam sa všeobecno ?) prípadoch ako rada pre nemého, aby zaspieval na dobrú noc, alebo ráno :)...napríklad ten refrén "Všechno bude fajn". Ak niekto nemá hlas, nedokáže spievať. Ak niekto nemá parametre na tvorbu pokojnej atmosféry, tak asi ťažko ju...

K polootázke, či je rozumné sa zožierať nad tým, že druhý sa dobrovoľne zožiera. Cit (ak to tak môžem nazvať) rozumom nejde moc preprogramovať. Neviem, asi mám nejaké zoženštelé precitlivelé uvažovanie v tomto. Takže odpoveď: Áno, je to z určitého uhľa pohľadu "rozumné".

A tým pravidlám-zákonom džungle ala prirodzený výber, v zmysloch slabý buď sa niekedy vzchopí vďaka tej slabosti a prežitým utrpeniam, alebo nie a pomelie ho to definitívne a pod... relatívne aj chápem takýmto pravidlám a zákonitostiam...teda v zmysle že existujú a sú tu a fungujú a že dokonca sú potrebné pre život. Slovíčko relatívne preto, lebo som si celou tou cestou neprešiel, ale to je už vedľajšie. Nie-vedľajšie je, že možno ty si príklad, že to ide zvládnuť a preto vieš o čom píšeš a je teda prínosom ťa počúvať? ...(nehladať pod otáznikom vyzvedanie)...úprimne neviem. A aj keď všeobecne pojednávať o životných problémoch rôzneho druhu a závažnosti asi nie je moc fér...ale zrejme ten zákon, ktorý popisuješ je vždy na rovnakom princípe....len hold logicky jeden zemiak padne na zem neskôr ako celý pytel. Tak sa teda pokúsim z toho si niečo zobrať...neviem čo ale niečo, dík.

Njn....to trÍzniť, okrem iného, sa mi podarilo.

Doubledog, definuj súcit. :o)

Dpk, mňa dosť trýzni tvoja gramatika. ;o) Občas. :o)))
Pokiaľ je tam to ALE..stále si nepochopil. Je to jej dobrovoľné rozhodnutie a jej slabosť. Takže ak už sa chce chorý trápiť, nech sa trápi nad sebou a nie ňou. Ja nechcem byť krutá, ale tak to proste je. Ak niekto je slabý, zaslúži si trpieť, iba tak sa raz dokáže vzchopiť. Bol by ideálny svet, kde by stačila iba rada, ale ako sám vidíš, nestačí. Nuž, každý si je potom strojcom vlastného šťastia alebo nešťastia a tebe nezostáva nič iné, iba byť pri tom človeku, nezasahovať a iba dýchať..a tvoriť atmosféru aj pre toho druhého vlastnou dobrou, pokojnou náladou a otvorenosťou. Lebo zožierať sa , že sa druhý zožiera..ako úprimne, tebe to príde rozumné? ;o)
Ja kolotoče neznášam tiež, preto na ne neleziem. :o)

Anjelik* , nerozumiem prečo taký úvod tvojho príspevku. Práve že je to naopak, a ja ďakujem za tvoju reakciu, ktorá je hodne na zamyslenie.

Plne súhlasím s tým, že za naše trápenie (ak teda niekto trpí) nie je nikto druhý zodpovedný, iba mi sami (ak trpíme). Teda ak ona z istej časti trpí v nie ideálnom vzťahu...je to jej zodpovednosť a dobrovolné rozhodnutie v ňom dobrovoľne zotrvávať.....OK chápem a beriem...ALE,

Problémom však je, že v takýchto prípadoch trpiteľ trpí, že trpieť musí aj partnerka kvôli tomu, že on trpí a svojím správaním, diagnózou, no nazvime to hoci jak, negatívne ovplyvňuje jej život, budúcnosť.... :))..... a ona ho lúbi po tých rokoch a neradostiach stále jak koňa, a nie a nie radšej pretrpieť pomyselný rozchod, prejsť si rozchodovým psychickým peklom z odlúčenia, avšak zachrániť si tak zvyšok relatívne mladého života. Trpiteľ je proste zároveň nedobrovoľne trízniteľom toho druhého a berie za to celé na seba logicky zodpovednosť, čo nie je nič iné iba priznanie si pravdy a reality, žiadne vyplakávanie alebo hranie sa na hrdinu a pod. Tých pár zdravých buniek jednoducho napovedá....človeče čo to stváraš prečo ešte aj jej kazíš život a budúcnosť, keď má tolko plánov a ty vieš, že z nich proste nikdy nebude nič. Vieš, aj jej to otvorene hovoríš, s nesmiernou ľútosťou...ale pravda sa musí vravieť nie zatĺkať. Napriek tomu neideálny vzťah dvoch ľudí ostáva - neideálny z pohľadu chorého, pretože pre najbližších chce to nejlepšie...a to on ani náhodou nie je, skôr opačne.

Ja som preto takúto situáciu pripojil k tejto téme, pretože paradoxne s ňou súvisia celkom v priamej úmere tie spomenuté veci ohľadom toho, ako chorý je na toľko nedobrý, že ťahá toho zdravého pomaličky ale isto tiež niekam do prdele. A potom ako aj tu zaznelo...človek nie je stroj a raz sa to proste napočíta natoľko, že aj ten zdravý jednoducho skolabuje a okrem zhumplovaného tela, zdravia ostanú výčitky...prečo som sa vtedy predsa len neschytila a neodišla...teraz mám akurát za sebou zbabraný život a aktívne roky poslednej mladosti v prdeli.

Do frasa, začína mi byť zasa raz špatne, jednoducho kolotoče neznášam dobre...ale to už patrí inam nie sem.

anjelik
sucit nie je lutost

Dpk, aj keď asi nie si príliš zvedavý na môj názor, napriek tomu ti ho píšem. Nesúhlasím s tvojou poslednou vetou, o tom, že je to peklo ničiť život sebe a aj tomu druhému. Môj názor je, že ak sa niekto rozhodne zostať v takom vzťahu, je to jeho osobné rozhodnutie a nesie zaň plnú zodpovednosť. Nikdy nie je nikto zodpovedný za naše trápenie, vždy sme to len a len my sami. Akokoľvek to možno sebecky vyznieva, je to fakt. Iba my sami a naše nepochopenie je zdrojom nášho utrpenia, nie tí druhí. Neznalosť nikoho neospravedlňuje. A ešte jedna vec na zamyslenie..súcit je výsadou slabochov, tí silní sú spravodliví. ;o) Iba naozaj silná bytosť sa dokáže dívať na utrpenie toho druhého a zostať nezasiahnutá, pretože rozumie, že je to jeho cesta, tá, na ktorú má silu a na ktorej sa má niečo naučiť. :o)

Mer, preto bolo slovo oddýchnuť v úvodzovkách. Je mi jasné, že v tomto prípade oné slovo naberá úplne iné rozmery, skrz Bývalého som bola v cvokárni varená - pečená, síce len ako návšteva, ale aj tak to bol zakaždým dosť otrasný zážitok.

Vím, že sa dá s "Vami" žiť, ale nejsom si istá či aj prežiť. Bez ujmy. Neber to osobne, nejsom slaboch a pokladám to za absolútne alibistické, keď si niekto uvedomuje, že sa chová ako kok a napriek tomu, že si to uvedomuje s tým nič nerobí. Opakujem, hovorím z môjho života. Leda, že by bola bezhraničná arogancia jedným z príznakov...

Inak - a to ma naozaj zaujíma - Vy (BAPkári)necítite keď sa príjemná light hypománia začína zvrhávať do úplne manickej tragédie? Fakt ne? Lebo keby áno tak by ste s tým vedeli niečo robiť, či? Alebo o tom viete, cítite to a vyhovuje Vám to? Aj keď si iste niekde v zadnom šuflíku vlastných hláv uvedomujete, že to nie je ok?
Nechcem znieť drzo, ale zaujíma ma pohľad z druhej strany bez emocionálneho zaťaženia.

ne pum pum,nejsi sobec! velmi pěkně jsi to popsala a dobře zhodnotila.Jdi si svou cestou, bude líp.
Meretsereg, nezlob se,není to nic proti tobě a je to přesně jak píšeš, je to pro hodně silné psychické osobnosti ale i oni to nevydrží navždy.
Jinak mát tě ráda a vyser se už na ty pokusy .....

Na jar býva veľa ľudí s BAP hospitalizovaných, aspoň teda čo mi bolo povedané a čo som ja už dvakrát odskúšala na vlastnej koži. V blázinci sa práve dvakrát dobre neoddychuje, to sa mýliš (možno s výnimkou otvoreného oddelenia, pripúšťam), ale človek, ktorý by tam šiel z vlastnej vôle, pričom by vedel, že nemá nič, s čím by tam skutočne ísť mal, by bol... blázon, no. Ďalej, vraví sa, že v depresii je človek najmenej príjemný sám sebe, v mánii okoliu. V mánii to nepoznáš. To je... ah, to je naozaj potom ako za trest, snažiť sa držať krok s takým človekom.
Že nebral lieky, ako mal, je ďalší problém - a piť na ne? Ou jé, nemám slov.
Nechcem nás obhajovať - sama viem, ako dokážeme ľudí trápiť, i keď ja to vzťahujem skôr na hraničnú poruchu osobnosti -, ale tak či onak, život s nami je možný, len to chce asi viac sily od partnera, a komu sa to chce večne, že jo. Vlastne sa ti vôbec nečudujem, že si sa s ním rozišla, hoci som prečítala len tento tvoj úvodný a posledný príspevok, takže neviem viac, ale mám z toho dojem, že chalan mohol na sebe pracovať viac.
Btw, keby nebolo jasné, píšem to z pohľadu človak, čo BAP má, nie partnera takého človeka (hoci i k tomu takmer dospelo). Zatiaľ mám v tomto smere skúsenosti len 2 hraničiarky vo vzťahu: a to je totálne o hubu:)