Čo skôr riešiť....

Myslím, že teraz bude každý písať aká som hlúpa, ale ja sa proste musím už konečne niekde vykecať. Mám 19 rokov a na Vianoce minulého roku som dostala Rotoped. Začala som cvičiť až som to dohnala do takého stavu, že vo februári som mala poslednýkrát menštruáciu. Schudla som 6 kíl, vyzerala som ako anorektička a jedla som len veľmi málo. V máji som išla ku gynekologovi, ktorý usúdil, že problém bude v tom rapídnom schudnutí. V priebehu letných prázdnin a septembra som nabrala späť 8 kg (čiže ešte viac ako predtým). Cvičenie som predtým brala príliš vážne a teraz som konečne aspoň v tomto smere šťastná, že sa nemusím do poslednej nitky vyšťavovať. Postavu síce nemám ideálnu hoc moje BMI je normále. No psychicky nie som celkom v poriadku. Vždy sa musím nad niečím trápiť. Od 15 rokov som mala priateľa. Až doteraz. Bol úžasný, dobrý chlapec, ale neviem čím to je (asi preto, že sme boli spolu tak skoro) náš vzťah nie je taký ako by mal byť. Obaja sme hrozne žiarliví, hádky sú pravidelné aj každý deň, rozchody už boli milióny, no stále skončíme spolu. Takto to trvalo 4 roky. Ja ho veľmi ľúbim, ale občas mám také stavy, že cítim, že som premárnila všetkú svoju mladosť...Hovorí sa, že človek sa môže zabávať aj keď ma priateľa, ale nestalo sa. Boli sme spolu každý deň, nechodili po baroch ako 16-tky, po diskotékach atď. Teraz cítim v sebe prázdno, vždy som všetkých doslova odmietala. Mám teraz úžasné kamarátky. Keď sme spolu (aj s mojim priateľom) išli teraz na diskotéku cítila som, že mi to chýba. Oni sú nezadané, flirtujú si s chlapmi okolo, tancujú a zabávajú sa a ja sedím s tým svojím a kecáme. Milujem ho vážne, nechýba mi podviesť ho, to by som nikdy nedokázala, len nevinné flirtovanie proste pocit, že aj ja som niekto. Teraz napr. ma opäť nechal a to čisto preto, lebo na mňa prišiel smútok, že povedal jeho kamoške, niečo v tom zmysle, že svadba medzi nami zatiaľ nehrozí...Ja som mu to vytkla a on sa pochopiteľne nahneval, že som žiarlivá a tak, no a ja som sa rozplakala. On mi vynadal, že som dieťa, psychicky na dne a tak. Vzalo ma to...Viem, že to všetko je preto, lebo aj jemu už praskajú nervy. Neklape to už medzi nami tak akoby malo.
Čiže teraz záver toho všetkého spočíva v tom, že kvôli tomu cvičeniu resp. kvôli tomu, že nemám menštruáciu (beriem HAK) mám celú tvár posiatu vyrážkami (dokonca mám kvôli ním také stavy, že chodím so sklonenou hlavou a ani kilá makeupu mi nepomáhajú), trpím chorobným prejedaním sa (nemám mieru), vlastný chlapec už pri mne nestojí a dnes mi mamka povedala, či netrpím mániodepresiou. Ja už som z toho všetkého zúfalá. Je pravda, že sú horšie veci, choroby, niekto nemá čo jesť, bývať a tak, ale ja už som totálne vyčerpaná. Neviem či má niekto čo k tomu napísať, ale prosím tí, ktorí si o mne myslia svoje, nech sem ani neprispievajú, lebo dnes nemám vážne síl sa zas s niekým naťahovať...Ďakujem