partner ma obvinil z nevery - nasiel doma pouzitu ochranu

rozumiem ti:

som zvedavy, co by si povedala, keby si vinou manzela ho videla iba JEDEN vikend za mesiac a snazil by sa ako kon, efekt nula a stale by tvrdil, ze to castejsie neni mozne a odmietal ine sposoby. Pochybujem, o akej tolerancii by si potom hovorila, nie nejake obycajne riady... ;-)

adam: este jedna vec. mal by si si uvedomit, ze to, ze niekto robi nieco inak ako ja, tak to neznamena, ze to robi zle. robi to len inak, po svojom.

ziadne ale... bud, lebo... a pod. tu nema priestor, ak s tym clovekom chcem byt/zit.

moj priklad: priatel v zivote po sebe neumyval riad, doma nemusel. trvalo mi 2 tyzdne presvedcit ho, ze ten riad sa neumyva sam a ja nie som jeho sluha. odvtedy si pekne poumyva, prip. ked ja varim, on umyva - tak znie dohoda. niekedy sa mu nepodari umyt uplne " docista ". hadaj, co by som dosiahla cirkusom a hysteriou, ze ten riad ostava po nom spinavy?! alebo keby som ho hned pred jeho ocami zacala este raz umyvat? presne tak, uz v zivote sa ho nedotkne.

mala napoveda-nie je to o tom riade. podstata je ukryta v tom, co kto urobi, ako to pochopi a ako reaguje.

adam: mylis sa, pretoze ak by si to skutocne respektoval, toto tam nema co robit...

" Ale prepac, pokial jej ciny smeruju k tomu, ze je zodovedna za to, ze vztah nemoze ani poriadne, naplno fungovat, tolerovala by si nieco take ? "

k tvojmu prikladu: ad1) nemozem za manzela rozhodovat, musi to urobit sam. kedy mu to dojde, to uz je druha vec. kazdy mame svoje tempo. ad2) sam musi chciet... nieco zmenit. cim viac ho budem nutit, tym viac sa bude voci tomu - mne branit. zaklady ludskej povahy.

my s partnerom sme si zvykli z nasich slabosti uz skor utahovat, radsej to, nez by sme sa mali hadat, alebo nasilu sa do niecoho nutit. ak si zabudne odniest pradlo do kosa, opytam sa ho, ci pestuje penicilin? zasluzna cinnost, aspon nebudeme chori. a labaky sa potesia.
ked nieco robim a on ma napad, ako to urobit lepsie, povie mi. ak to neurobim tak, sa len zasmeje, ok, ano... z nelogickeho hladiska mas uplnu pravdu. na to mu poviem, ze mu konecne doslo, ze veci nefunguju vzdy podla zakonov logiky, hlavne tie, co sa tykaju ludskej povahy. a je klud, obaja si zachovame dusevne zdravie a pokoj. nezaplatitelne.

nase slabosti su nasou sucastou. bud sa ich naucime navzajom doplnat, od toho sme partneri. alebo vztah zanikne sam, na zaklade zbytocnych nedorozumeni a nahromadeneho hnevu.

rozumiem ti:

nie, o tom to neni. Necitala si pozorne. Pisal som, ze som robil a pomahal jej tak, ako ona chcela. Respektujem, ze ma iny nazor a ine myslenie. Som ochotny to respektovat a tolerovat. Ale prepac, pokial jej ciny smeruju k tomu, ze je zodovedna za to, ze vztah nemoze ani poriadne, naplno fungovat, tolerovala by si nieco take ?

Uvedime priklad. Povedzme, ze by si mala manzela, ktory pracuje. Pracoval by napr. 12 hodin denne, kazdy den. Tak, ze by si s nim bola ozaj minimalne. Jeho snaha a praca by vsak bola uplne zbytocna, pretoze by prinasala minimalny efekt. Zarobil by povedzme menej nez desatinu zivotneho minima. Ty by si vsak bola schopna sa postarat o peniaze. Pritom manzel by tu pracu nemal ani ako konicka a domov by chodil unaveny, ze by nevladal. Peniaze by odmietal, inu robotu by odmietal, rady ako robit efektivnejsie by odmietal... Toto by Ti pripadalo normalne, ako respektovat nazor druheho ? Prepac, ale mne to pripada ako debilizmus...

adam: aha. ty chces, aby rozmyslala ako ty. nemozne. zmier sa s tym. ak nevies respektovat jej osobnost, jej povahu.. alebo sa s nou nevies zmierit, tak si budes musiet najst taku, ktora ti bude vyhovovat viac. jednoduche.

rozumiem ti:

ja ju chapem dobre, ale ona ma problem, sklbit to aj s detmi. Kym ja som schopny organizovat si vsetko tak, aby som mal co najmenej prace a najvacsi efekt, ona je pravy opak. Cokolvek si naplanuje, tak to robi zlozito. Je tvrdohlava a musi byt po jej. Potom drhne ako vol a efekt minimalny. Ano, snazit sa snazi, to sa neda upriet, ale poviem Ti tak, ktoru zenu by bavilo napr. ze sa jej partner bude snazit v tom, co ona poklada za dolezite, ale neustale to nebude vychadzat ? Pomyslela by si len, ze je neschopny... Bol som jej schopny vsetko naplanovat, ako sa to da lepsie stihnut, sklbit vsetko, aby sa aj o deti postarala i o ostatne. Ale to nie, z nejakeho rozmaru musi byt po jej.

Minule na niecom pracovala a poziadala ma o pomoc. S radostou som jej pomohol, ale upozornil som ju, ze ked tu robotu urobi takto a takto, ze to ma za 5 minut hotove. Bolo to lahke, jednoduche, nenarocne. Ona nie, musi si to urobit po svojom, zlozitejsie a zabralo to cely den. Pritom som vedel, ze by to mohla mat hotove skor, keby sa to urobilo, ako som hovoril. Ona vravela, ze sa to da tiez tak, ale jej sa to proste nepaci, ona si zvykla to robit takto. Napriek tomu som jej pomahal robit to jej sposobom. Ale ked je takychto zalezitosti viac, tak clovek rozmysla, ci ma ten druhy rozum v poriadku, alebo co tym sleduje. Pretoze to je schopna robit hodinu ZBYTOCNE, miesto toho, aby to mala za 5 minut a mohla sa venovat ci uz inej zmysluplnej robote, ale mne. Tak sa nediv, ze taketo spravanie pokladam za riadnu hlupost, ked niekto hlada vzdy tu najtazsiu a najnemoznejsiu cestu, ako nieco urobit, pretoze to tak doteraz robila...

Adam: pekna teoria. ibaze teraz si to otoc ty. kolko ma toho na krku ona, kolko ty. a pre koho je co lahsie, tazsie. mozes od nej cakat, ze urobi nejake ustupky. ale pochop, ze ona nemoze zas dlhodobo ustupovat tebe na ukor seba, ci deti. to pre nu zas nie je riesenie.

vies, ako sa asi citi, ked si vsetko pekne zorganizuje a nieco jej do toho pride? je nas*ana na cely svet, vsetko zas musi behom sekundy reorganizovat v hlave tak, aby to postihala. je lahke planovat. ale ked do planov nieco vojde, a na 99,9% sa tak stane vzdy, tak je hodne tazke sa s tym popasovat tak, aby bol kazdy spokojny.

A ako posledna vec, ocakavas od nej nieco, co nerobis sam. Ocakavas, ze bude fungovat ako nalinajkovany stroj. Ibaze to nejde, clovek nie je stroj, ma svoje spatne aj dobre dni. A to plati najma pre bytost tak hormonalne riadenu, ako je zena.

Podla mojho nazoru si ty najviac nespokojny s tym, ze svoje deti kladie pred teba. To sa nezmeni nikdy a nemyslim, ze to dokazes niekedy pochopit.

sonna2:

dakujem, ale ja ich neignorujem. Prave naopak. Chcem ich spoznat, spoznavat, vychadzat s nimi, ale ona tvrdi, ze oni nechcu, svojho otca maju. Ked som bol s nimi raz, tak ma ignorovali ako vzduch... Ona sama ani moc nechce, aby sme s detmi nieco robili, lebo by to bolo na jej ukor, ze nemoze mat klud a ked je so mnou chce si od deti oddychnut. A to by nemohla.

sonna: vies, tazko povedat. dokazem pochopit, ze z tvojho pohladu si robila vsetko najlepsie, ako si vedela a mohla. ale je pravda, ze tvoj partner to mohol vidiet inac. takze v takomto pripade je velmi tazke vybrat si, co uprednostnit, ci seba, alebo jeho. zazila som to uz velakrat.

osobne si myslim, ze by ste sa mali stretnut na neutralnej pode a hovorit. ty zo svojho pohladu, on zo svojho. ak bude hovorit, neprerusuj ho, nechaj ho hovorit, pocuvaj. iba tak si myslim, ze budete schopni porozumiet pohladu toho druheho. ale to iste musi urobit aj on, musi tam byt vôla. skus mu to navrhnut, s tym, ze ak je rozhodnuty rozist sa, nemozes mu v tom branit. ale z ucty k tomuto vztahu by ste sa mali stretnut a vypocut sa navzajom... myslim, ze na to pristupi, ak je len trocha rozumny.

AdamKrt:

tak to ti dam jednu malu radu z pohladu zeny:

- neignoruj jej deti, aby nemusela robit tie iste rozhodnutia co ja

a az tak sa daju robit kompromisy