Manžela som spoznala v čase, keď bol už 5 rokov rozvedený.Mala som 25 a on 40.S bývalou ženou mal vtedy 16 ročnú dcéru, o ktorú sa naozaj vzorne staral.Ráno ju vozil do školy a po obede- vo svojej pracovnej dobe-zo školy.Žili sme už v jednej domácnosti a on mal prakticky všetky víkendy vyhradené len na výlety s ňou.Boli spolu v kontakte denne.Ja som bola celé víkendy sama so svojím synom a boli sme odkázaní urobiť si program sami.Partner sníval o našej svadbe a spoločnom dieťati, ale ja som si nevedela predstaviť, ako budeme zvládať to,že jeho dcéra sa odmietala o otca s niekým deliť.Akonáhle naznačil, že by sme si mohli urobiť spoločné chvíle všetci traja, pustila hysterický plač a otca "trestala" aj niekoľko dní tým, že nedvíhala mobil a odmietala stretnutia.Po roku a pol som zahodila všetky obavy,aj môj život predsa mal začať niekam smerovať a pristúpila som na dieťa.Otehotnela som a mužovi sa nejakým zázrakom podarilo presvedčiť ju na jednu spoločnú nedeľu.Chodila však za nami ako tieň a stále plakala ako malé dieťa(mala vtedy 17,5 r!).Pýtala som sa jej, či by s nami nešla na dovolenku?Ona s plačom na to, vraj by chcela ísť s ockom sama.Bola som zo všetkého zúfalá a o dieťa som prišla.Žili sme spolu ďalšie tri roky a ja som upadala do smutných nálad.Nič sa nedialo.Muž prestal javiť záujem o dieťa,po ktorom som teraz ja začala väčšmi túžiť.Bál sa dcérinej reakcie.Zdalo sa, že z tohoto vzťahu pomaly vycúvam,inak budem žiť s chlapom,ktorý je manipulovaný takmer dospelým deckom a hnevalo ma,že považoval túto situáciu za normálnu.Bolo to stále to isté-prepáč ja nemôžem povedať jej nie,pochop ma..a takéto reči, ktoré mňa už absolútne nebavili. Viem, že bol medzi mlynskými kameňmi a možno cítil ,že jej rozvodom ublížil,ale bohužiaľ,naozaj trpia rozvodom najmä deti.Stále som ho opustiť nechcela,môjho syna mal ako vlastného a aj ku mne bol zlatý.Po nekonečných rozhovoroch som mu povedala, že viac nezotrvám v takomto vzťahu a nech skúsi popremýšľať nad tým, čo očakáva od života on.Nechcela som dávať mu žiadne ultimáta.Malo to byť ale fér pre oboch.Jedného dňa mlčky prišiel ,dal mi kvet prsteň a .....sme spolu vyše 5 rokov, naše dieťatko má viac ako rok a ...áno bola aj svadba,veľmi maličká,nepozvali sme ani rodičov,mali sme tam len 4 priateľov.Dcére však o tom povedal až deň po nej a to ju hneď musel ísť zachraňovať so slovami,že ju to zobralo a strašne plače do telefónu.Myslím,že sám pochopil,že keby to vedela skôr,nikdy by sme sa nevzali ,robila by divadlo.Ona nás navštívi 3,či 4 krát do roka,na Vianoce a keď má sviatok,príde po darčeky ,ale to je všetko.súrodenca vidieť netúži a otecka volá, iba keď potrebuje dobiť kredit, doplniť vreckové,zohnať prácu....má 20- samozrejme chlapca,ale pri rozhovore s otcom stále plače.Tiež som z rozvedenej rodiny,otec mal s omnoho mladšou partnerkou 2 deti,ale mám k nim pekný vzťah,dokážem prehovoriť aj s jeho ženou a ...nikdy som sa ho nesnažila citovo vydierať.Ako mám k nej pristupovať?Nechcem byť macocha!Ale trápi ma ,že nemá vzťah k nášmu dieťaťu,že sa snaží vzbudzovať v otcovi pocity viny.Stále nám zvoní mobil,stále potrebuje niekam odviezť, raz sa bojí tmy, inokedy potrebuje doviezť frajera k sebe domov.Vysvetľujem mužovi, že ho vyťahuje schválne od rodiny a dokazuje si , že patrí aj jej,ale veď patrí.No on vždy letí, aj keby to vyvolalo u nás hádku.On vie, že som samostatná a dokážem sa postarať o deti , domácnosť a o všetko sama a ona ho vraj niekedy potrebuje viac.Muž mi niekedy povie, že ona k nám nepríde,lebo cíti, že ju nemám rada.A to ma trápi.Ja som jej ale nekonečne veľa krát volala,aby prišla,že prídem po ňu,ona ma vždy odbila.Nemôžem jej donekonečna volať a snažiť sa o niečo, na čom sa ona smeje.Veď má 20 rokov,o chvíľu môže mať vlastné deti,to bude aj mužovi stále plakať na pleci?Ja som sa naozaj snažila,ale už ma to prestalo baviť.Mám dve deti,rodinu ,domácnosť a nemám energiu zapodievať sa týmto každú voľnú chvíľu.Mám hrať mŕtveho chrobáka?Mám jej volať a stále jej núkať našu spoločnosť?Neviem sa pretvarovať a po piatich rokoch márneho snaženia som zistila, že ona mi nikdy nedala šancu, aby sme sa spoznali,len mi dávala najavo, že vždy bude prvoradá.Bohužiaľ pre ňu už nie je jediná.Ako ďalej?Nechcem byť tá zlá, ale ani stále "požičiavať" manžela urevancovi,keď ho doma potrebuje druhý urevanček.On je stále v práci, vidíme ho až po siedmej večer a aj to uteká...za slzami.
