Partneri
ZDRAVIE.sk Šport7.sk Rodinka.sk Klik-Klinik - online doktori
Internet.sk
Internet.sk ĽudiaĽuďom.sk Fony.sk ephoto.sk Dnes24.sk

Optimista v štádiu zombieka...

Príspevok v téme: Optimista v štádiu zombieka...
zombie

Ahojte :o)
Tak som sa rozhodla trochu vám to tu zaspamovať... možno mi nikto nepomôže, ale ja mám potrebu niekam to napísať, možno sa to aj v tej hlave usporiada... tak mi to prepáčte:)

môj problém je v tom, že neviem kam smerujem, čo chcem v živote dosiahnuť a tým pádom netuším čo ďalej podniknúť.
Jednoducho neviem, čo chcem a neviem prísť na to, prečo som stále nespokojná. Chodím na strednú školu(mám 17) hrám na klavíri, cvičím jógu venujem sa rôznym tvorivým činnostiam, robím všetko možné, ale stále mám pocit, že mi to nič neprináša. Som ako zombie. možno nie úplne, pretože mi z pocitov zostalo ešte neznesiteľné napatie, ktorého sa neviem počas dňa zbaviť. Nič ma nenapĺňa. Je mi všetko jedno. A možno vo mne ešte niečo zostalo, keďže som sem napísala...
stále ten istý kolotoč. idem do školy-tam ma to nebaví. prídem domov, tam čaká mama, ktorá na mi každý deň opakuje akého idiota porodila, že nič nedokážem a že nič v živote nedosiahnem. Možno toto spôsobuje to vnútorné napatie, ja neviem...
Moja mama je naopak veľmi výbušná povaha, máme veľmi zlý vzťah a mňa to dosť mrzí. Čokoľvek urobím, všetko je zle.( a to si predtavte, že by vám to niekto opakoval, čo i len desať minút každý deň jeden mesiac) Celkom mi z toho šibe. Upracem celý byt, mama príde domov a keď mi nemôže vynadať za neporiadok, nájde si niečo iné. A takto to je každý jeden deň. Ja jej to nevyčítam, len neviem ako to napraviť. Je to totiž povahovo "nerváčka," a k tomu sama s dvomi deťmi.(otec s nami nebýva, je alkoholik, rodičia sa rozviedli, keď som bola menšia)
Ja nechcem skončiť ako moji rodičia. Stále mám pocit, že sa musím vzdelávať... v poslednom čase nedokážem robiť nič nezmyluplné. Nebaví ma len tak sa poflakovať po meste s kamarátmi, pretože mám pocit, že to nikam nevedie. Keď už tak po prednáškach. A keď už aj na tú prednášku idem, večer sa vrátim, zrekapitulujem si deň a napriek tomu, že som bola na prednáške o niečom, čo ma zaujíma(aj keď aj to je v mojom prípade otázne)mám pocit, že bol ten deň úplne nezmyselný. Ja neviem prečo to tak je. Stále sa dokola zamýšľam nad tým, prečo robím určité veci. Prší mi v hlave, mám tam chaos. Chcem to vypnúť. Chem sa zabávať ako ostatní. Chcem byť šťastná. Ale som zombie... takže nič necítim... pri žiadnej činnosti. Podľa mna som si túto bublinu vytvorila len ako obranný mechanizmus na moju matku. Lenže neviem to zrušiť. Neviem sa z ničoho tešiť, pretože, keď mi je všetko jedno, ľahšie sa žije. Mne sa napríklad v živote nestalo, že by som od radosti začala skákať po miestnosti, alebo od nenávisti na niekoho kričala. Jednoducho to nie je možné, až tak ma to nezasiahne.... som blázon? Možno... ale aj optimista, ktorý verí, že sa to raz napraví :-)

(ani to po sebe radšej nejdem čítať!:D)

ceruzka

Mimulus:
to je mile, ved ty si na mna ani nereagoval pokial viem. :) naposledy som tu bola ešte ako mrtvolka minuly rok. Je to take zvlastne.

Becky:
Asi pol roka som chodila psychologovi len tak obcas pre nic za nic. Uz som davno bola za hranicou kedy by mi mohol pomoct. A ja som napriek mojmu stavu bola proti liekom. No a on tiez nebol ich zastanca. Nakoniec sme sa rozhodli, ze ich budem brat, pretoze uz to fakt neslo dalej. Stvrt roka trvalo kym mi zabrali, asi pol roka som ich brala a hned ako som mala pocit, ze som relativne ok, vysadila som ich aj napriek nazoru lekarky, ktora bola celkom proti. :D Dost velku ulohu zohrali lieky. Myslim. Ale vacsiu asi ten moj pristup, ja neviem. Hned ako ma len trosku nabudili a bola som schopna cokolvek urobit, robila som to. Tak som sa nestala na tych liekoch zavisla. Beriem ich ako nieco, co ma tahalo dalej, ale nie ako riesenie. A myslim, ze to je to, co ma vyrazne posunulo tam kde som. A mozno aj moj zaryty nazor, ze samovrazdu vnimam ako strasne sebectvo. V mojom pripade teda jednoznacne.

Becky2

ahoj ceruzka, teraz som si precitala vsetky prispevky v teme a dokonale tvoje vtedajsie rozpolozenie na mna sedi :/
tak teda gratulujem :) ako si sa z toho dostala? co ti pomohlo? :)

ceruzka

Neviem a trošku pochybujem, že tu niekto z vás, čo ste mi pomohli bude, ale práve som si na túto tému spomenula, som registrovaný zombie a... len som sa chcela pochváliť, že sa mi práve z tohto "nezvrátiteľného" procesu vedúceho už len k okennej parapete podarilo vrátiť, žijem, mám z toho radosť a nie je len predstieraná ako doteraz. :-)

Toixa5

Zombie, ano, trvalo mi to 2 roky, kym som nasla svoj klud a to som bola pernamentne daleko z domu. Ale dokazala som to bez liekov. Ono totizto, aj ked sa u teba radikalne veci zmenili, tak stale je to to iste pre teba, lebo od mami si sa este celkom neodputala. Stale podvedome vies, ze hocikedy na teba zvrieskne, ked ma chut. Takze az tak uvolnena niesi, aj tak si stale v strese. To je to iste. Ak sa tvoja situacia v zivote nezmeni, tak ani regresne terapie ti nepomozu. Tvoja matka potrebuje terapiu, nie ty. Co z takych terapii, ked prides domov a matka ti bude zase hulakat do hlavy a ty zase budes tam, kde si bola? Jedina vec, ktoru mozes pre to vsetko urobit je odist z domu, osamostatnit sa a pomalicky nadobudnut psychicku rovnovahu. Ono, ked si bola taky dlhy cas deptana, tak necakaj, ze to prejde same zo dna na den. Aj psychika potrebuje cas, aby sa zahojila, ako kazda ina rana. Cim je rana hlbsia, tym dlhsie sa hoji. ALe tym, ze odides z domu, das tej rane priestor, aby sa ti zahohila; tam uz nezalezi na case, uz ti bude len lepsie. Zatial, co ak by si zostala doma, nikdy nebudes mat sancu posunut sa dopredu..vyliecit sa. Tvoja mama ti stale a dookola bude tu ranu iba otvarat... Dufam, ze najdes v sebe tu silu a zmenis svoj zivot. Drzim ti prsty moja.

zombie

tinkuska:
ano, to znie podobne ako tie moje stavy... nemalo by sa to zmiernit, ked uz beries tie lieky? ja teda dufam, ze sa na to prehovorit nikdy nedam. liekom sa dost vyhybam... u psychologa som uz raz bola, blbe je, ze mu tento stav neviem vobec popisat, ale vyzera, ze sa v takychto veciach vyzna... skusim sa na to opytat. viem priblizne o co v regresnej terapii ide, aj som nad tym uz rozmyslala. dakujem :))

J111: nic prevratne, kludne preskoc, ignoruj, zabudni ;)

tinkuska

zombie, tie pocity poznam velmi dobre. Nieco zacnes, a vzapatí si povies, na co to vlastne robím? Mám vela povinností, ale nedokážem sa prinútit ani k jednej..Dnes som začala variť obed o 16.00 dovtedy ma premáhala úzkosť, stres, depka. Ešteže frajer nebol doma :) myšlienky v hlave neustále, stále nejaké nápady, čo mám robiť, čo spraviť.
Detstvo som mala približne rovnaké, od malého decka, takže ťa chápem. A myslím si že aj tieto moje stavy za to mozu.
Ak ti mozem poradit, skús to bez liekov, lebo ked zacnes raz, tak je to v ... ja sa uz tych liekov nemozem zbavit, len co ich zacnem vysádzať, je mi na umretie, nie som schopná nič robiť, a fyzicky je mi zle. Ale stále dúfam že sa z toho dostanem. Skús psychologa, nejake terapie. Mozno regresnu terapiu. Skus si o tom nieco najst.

zombie

Toixa5 : Velmi pekne Dakujem. Myslis, ze je to ale naozaj sposobene tym? Ja sa totiz citim ako zombie este stale(tento prispevok som sem davala pred rokom) napriek tomu, ze sa straaasne vela zmenilo. Mama sa venuje priatelovi, ja som casto sama doma, brat je uz dospely, takze tiez je prec, ak moze... cize je doma relativne klud. A ja som stale rovnaka . Prekvapilo ma to, co si pisala, ze ti to trvalo az dva roky kym si sa z toho dostala. Lebo teraz sa vlastne uz nemam naco stazovat, uz to nie je kazdy den co na mna mama ziape(len parkrat do tyzdna, nie ze by mi z toho stale neprepinalo :D) No jednoducho je to neporovnatelne lepsie a ja som stale rovnaka. Stale ten isty zombie. Teraz sa to tak strieda. Su dni kedy mi vsetko co robim dava zmysel a tesim sa z toho a vystriedaju ich take, kedy mam pocit, ze je vsetko zbytocne a prave vtedy sa zo mna stane neskutocny flakac, lebo cokolvek zacnem, nedokoncim, pretoze „naco?“. Som schopna sa s tym neprijemnym napatim doslova CELY den prechadzat po byte a nic neurobit. Vtedy si uplne uvedomujem, ze mi sibe, ale nejde to len tak zmenit. Nedokazem si povedat, ze mam ist nieco robit. Aj zacnem, ale to neprijemne napatie ma od toho odozenie. Stale nad niecim rozmyslam, dokola, cely den. Nejde to len tak prerusit. A to je strasne vycerpavajuce. To ma potom vyhodi z rytmu na dalsie dva dni a kedze mam stale rovnaky rozvrh ako som opisovala hore, tak mam potom dost problem vsetko dobehnut a vycitam si to. A nemam cas sa z toho dostavat dva roky :D Ale kedze nie som ochotna skoncit na psychiatrii ako si opisovala vyssie a poddat sa tomu, celkom sa tesim tej druhej moznosti, ktora by teoreticky mohla vyplynut z mojho pristupu a to prave podobny zivot aky zijes ty. K tomu keby sa mi podarilo dopracovat, tak budem viac nez spokojna :P Ale s tym zivotom, ze mi preteka pomedzi prsty a neviem co s tym, to si vystihla. Celkom zufale...

Starko: Mozem byt rada. Som rada. Som dokonca vdacna... ale nie som stastna, to si len tak neprikazes... (skusala som, nejde to :D)

Textová Inzercia

Máte problém s erekciou?

Erexus vyrieši váš problém! Náhrada liekov založená na prírodnej receptúre bez lekárskeho predpisu s extra silou!

Správca siete - SANDING

Správa firemných počitačov. Bratislava a okolie.

Zaujalo Ťa niečo? Zostaňme v kontakte!

Registruj sa na fóre a dostávaj emaily o nových príspevkoch v témach, ktoré Ťa zaujímajú.

Chcem sa registrovať

Prihlás sa k odberu noviniek a zaujímavých článkov

Optimista v štádiu zombieka... - Fórum - ZDRAVIE.sk