Partneri
ZDRAVIE.sk Šport7.sk Rodinka.sk Klik-Klinik - online doktori
Internet.sk
Internet.sk ĽudiaĽuďom.sk Fony.sk ephoto.sk Dnes24.sk

Optimista v štádiu zombieka...

Príspevok v téme: Optimista v štádiu zombieka...
zombie

Ahojte :o)
Tak som sa rozhodla trochu vám to tu zaspamovať... možno mi nikto nepomôže, ale ja mám potrebu niekam to napísať, možno sa to aj v tej hlave usporiada... tak mi to prepáčte:)

môj problém je v tom, že neviem kam smerujem, čo chcem v živote dosiahnuť a tým pádom netuším čo ďalej podniknúť.
Jednoducho neviem, čo chcem a neviem prísť na to, prečo som stále nespokojná. Chodím na strednú školu(mám 17) hrám na klavíri, cvičím jógu venujem sa rôznym tvorivým činnostiam, robím všetko možné, ale stále mám pocit, že mi to nič neprináša. Som ako zombie. možno nie úplne, pretože mi z pocitov zostalo ešte neznesiteľné napatie, ktorého sa neviem počas dňa zbaviť. Nič ma nenapĺňa. Je mi všetko jedno. A možno vo mne ešte niečo zostalo, keďže som sem napísala...
stále ten istý kolotoč. idem do školy-tam ma to nebaví. prídem domov, tam čaká mama, ktorá na mi každý deň opakuje akého idiota porodila, že nič nedokážem a že nič v živote nedosiahnem. Možno toto spôsobuje to vnútorné napatie, ja neviem...
Moja mama je naopak veľmi výbušná povaha, máme veľmi zlý vzťah a mňa to dosť mrzí. Čokoľvek urobím, všetko je zle.( a to si predtavte, že by vám to niekto opakoval, čo i len desať minút každý deň jeden mesiac) Celkom mi z toho šibe. Upracem celý byt, mama príde domov a keď mi nemôže vynadať za neporiadok, nájde si niečo iné. A takto to je každý jeden deň. Ja jej to nevyčítam, len neviem ako to napraviť. Je to totiž povahovo "nerváčka," a k tomu sama s dvomi deťmi.(otec s nami nebýva, je alkoholik, rodičia sa rozviedli, keď som bola menšia)
Ja nechcem skončiť ako moji rodičia. Stále mám pocit, že sa musím vzdelávať... v poslednom čase nedokážem robiť nič nezmyluplné. Nebaví ma len tak sa poflakovať po meste s kamarátmi, pretože mám pocit, že to nikam nevedie. Keď už tak po prednáškach. A keď už aj na tú prednášku idem, večer sa vrátim, zrekapitulujem si deň a napriek tomu, že som bola na prednáške o niečom, čo ma zaujíma(aj keď aj to je v mojom prípade otázne)mám pocit, že bol ten deň úplne nezmyselný. Ja neviem prečo to tak je. Stále sa dokola zamýšľam nad tým, prečo robím určité veci. Prší mi v hlave, mám tam chaos. Chcem to vypnúť. Chem sa zabávať ako ostatní. Chcem byť šťastná. Ale som zombie... takže nič necítim... pri žiadnej činnosti. Podľa mna som si túto bublinu vytvorila len ako obranný mechanizmus na moju matku. Lenže neviem to zrušiť. Neviem sa z ničoho tešiť, pretože, keď mi je všetko jedno, ľahšie sa žije. Mne sa napríklad v živote nestalo, že by som od radosti začala skákať po miestnosti, alebo od nenávisti na niekoho kričala. Jednoducho to nie je možné, až tak ma to nezasiahne.... som blázon? Možno... ale aj optimista, ktorý verí, že sa to raz napraví :-)

(ani to po sebe radšej nejdem čítať!:D)

Starko

mozes byt rada ze mas aspon mamu, niektory nemaju tolko stastia, a tym ze na teba krici mozno z teba chce spravit presne takeho cloveka aky si, zodpovedny karierista co v zivote nieco dosiahne lebo ma koplexy z toho ze dopadnes ako tvoji rodicia. Skus si najst lasku, vsetci hovoria ze to je zmysel zivota mat niekoho s kym sa o to podelis koho bude zaujimat co si dnes robila a ako sa ti spalo.

Toixa5

Zombie, ako keby som o sebe citala. Rodicia rozvedeni, mama sama so mnou a mojim bratom; mama nervacka, ktora si svoj neuspech zo zivota vybijala na mne a bratovi; kazdy den ponizovanie, krik, vytvaranie napatych situacii doma. Az dokym som neodisla navzdy z domu ( bolo mi 19 ), tak som zila v jednom pekle. Kazdy den som zila v napati, zufalstve. Pozerala som sa na svojich spoluziakov a tisko im zavidela ich klud v dusi. ja som sa stale citila, ako keby som mala za mnou niekoho, kto len caka, kedy nieco poviem, alebo urobim, aby mi ublizil a ponizil ma. Kazdy den, kazdu minutu dna... Nedokazala som sa uvolnit. Ak som sa smiala, tak som pocitovala to napatie, ktore mi branilo naplno si vychutnat ten pocit. AK som sa bala - to iste... Citila som, akokeby mi zivot pretekal pomedzi prsty. Ziadne uvolnenie len prezivanie zo dna na den...

A teraz zombie, ti nieco napisem. Ty si uplne normalne dievca, ktore v nicom nerobi ziadnu chybu, este by som si dovolila tvrdit, ze si velmi inteligentna podla toho, ako to tu pises. Vsetko si uvedomujes do bodky a nie si ziadna flakacka. Bud na seba hrda. Ty si v pohode. To tvoja mama ma problem. Ona ti sposobuje vsetok ten stres v zivote, ktory mas teraz. Urcite aj ona sa musi velmi trapit v dnesnej dobe s dvoma detmi sama, ale to ju neopravnuje ta dusevne oslabovat a nicit. Vies kolko mladych ludi takto skonci u psychiatra len preto, ze ich rodicia deptaju? Kolko mladych ludi by sa mohlo radovat zo zivota, ale naraduju sa, pretoze ich rodicia im toto pravo zobrali? To, ze tvoja mam je dennodenne nad tvojou hlavou a psychicky ta ubija, tak toto je tvojou hlavnou pricinou, preco sa citis v zivote inaksie ako tvoji rovesnici. Mat nad sebou nervaka kazdy den a byt bezmocny, lebo si este od neho zavisla, tak tu ani nieje sa co divit, ze zijes v prazdnote, ked ti tvoja vlastna matka brani dusevne sa rozvijat. Neviem, ci chapes, co tu pisem, je to zamotane, ale ja som toto prezila, tak viem, ake to je. AK by si mala klud doma, mala by si aj klud vo vsetkom. V skole, v partii, v zivote celkom...

Dobra sprava je, ze da sa z toho vsetkeho dostat. A to tak, ako som to urobila ja. Proste po skole odist cim skor z domu. Osamostatnit sa. Ja uz zijem par rokov prec z domu, kde ma nikto nebuzeruje, neponizuje, neubija. Smejem sa, som stastna, uvolnena, necitim prazdnotu, prave naopak, zijem a citim tak, ako ostatni ludia. Viem, ze ked pridem domov (zijem v podnajme), necaka ma tam moja matka s kyslim ksichtom, ktora uz len caka, kedy si na mne odbavi svoje nervy, aby sa jej ulavilo. Trvalo mi sice 2 roky, kym som sa z toho pocitu napatia zbavila uplne, ale teraz som stastna a mam zmysel zivota. Mam priatela, zarabame si na byt, mam kamosky, s ktorymi sa zabavam, ako sa patri, mam svoju pracu. Keby som zila s matkou doteraz, tak nic z toho nemam, ibaco by som skoncila na psychiatrii. Nikto nema pravo nicit dusevne zdravie mlademu cloveku, aj ked je to aj jeho matka. A na reci typu, ved ona je tvoja mama, ma to v zivote tazke, tak ju pochop, tak na take reci zvysoka kaslem. Kto pochopi mna, ked raz budem sediet na psychiatrii ako zlomena mlada zena, ktora miesto toho, aby si zalozila rodina a viedla normalny stastny zivot, musi chodit po doktoroch, aby si vyliecila to, co jej sposobila jej matka? Ver mi toto by potom nevidel uz nikto... Dufam, ze som ti aspon trosku nacrtla, co s tym raz mozes robit, a ze je mozne este zit naplnenym zivotom...

zombie

Ze ste sa zrovna toho chytili. Jasne, ze na strednej nie su prednasky, ale ja som nemyslela na tie v ramci skoly. V meste byva xy prednasok na rozne temy, casto spojene aj s premietanim a diskusiou. Na taketo nieco som narazala. Nic vystiznejsie ako slovo prednaska sa mi pre toto "podujatie" nehodilo. To co som napisala vyzera naozaj az tak nedoveryhodne, ze hned prva vasa reakcia bola takato? aj ked ja sa tiez dost bavim na tom, co sa mi podarilo vyplodit, alebo skor s akou sebalutostou som to napisala.:D Ale vsetko, co som tam napisala je pravda.

off topic: aj keby... prednasky na vysokych skolach su verejne, takze aj na tie by sa teoreticky dalo chodit :P len neviem ci to ma pri nasej urovni vzdelavania vyznam.

mormon

presne to ma okamzite tiez napadlo: na akej strednej skole su prednasky? dievca je asi fakt mimo, ked nedokaze ani na anonymnom fore napisat pravdu. alebo to ani neni dievca a ani nema rozvedenu mamu a ani... mozno je to vsetko uplne inak. takze skoda radit, ked vlastne nic nie je jasne.

fgf

Ja tiez castokrat vela premyslam, napriklad len pridem domov, chcem si vyzut topanky a niekedy mi to trva aj 30 MINUT :D

Alebo ked sa ucim, bezne citam rychlostou 1 strana za hodinu, 10-20 stran za den, lebo mi vkuse behaju myslienky po niecom inom.

Ako to teda zvladam? Nasiel som riesenie v spanku - jediny cas dna, kedy viem, ze nemusim nad nicim premyslat, a moj mozog si konecne oddychne. Cez den sa staci zamestnat hociakou aktivitou, len nelezat v posteli.

Inak na povzbudenie, Descartes kazde rano lezal v posteli do obeda, len aby mohol nerusene premyslat ;)

proserpina

ahoj zombie...ja viem že to funguje...ibaže ja to obdobie mám už za sebou (myslím obdobie, keď som sa tešila z maličkostí, keď som sa na svet pozerala akosi inak - pozitívne) - niežeby som bola teraz zarytý pesimista, len sa niečo zmenilo...stratila som ilúzie...
Chodím dlhodobo pravidelne do blázinca a tam si všímam ludí...pacientov, ktorí sa tam permanentne vracajú a lekári sú bezradní...a pritom to boli ľudia optimisti, mali len nejaké problémy...a z tých problémov sú doživotné diagnózy s minimálnou šancou nápravy...sú z nich invalidi, mnohí už teraz nesvojprávni, bez budúcnosti....vedela by som sa s tým zmieriť, keby takých ľudí nepribúdalo. Lebo keď príde na psychiatriu pacient ktorého som poznala ako alkoholika, a teraz je z neho troska, na optimizme mi to nepridá.

Preto radím všetkým, ak nie ste v krajnej núdzi, na psychiatriu nikdy nechodťe. Ak cítite len malú nádej že to zvládnete, tak sa spoľahnite len na seba, lebo sa zveziete prúdom a potom je to ťažšie.

Ja sa už zmeniť nedokážem, už sa nenaučím vnímať svet lepšie, ale som s tým NAOZAJ zmierená.
Dokonca sa už ani nerežem ani sa nesnažím zabiť, nechám to radšej na prírodu.

zelena vila

Ahoj zombie :)

ja si tiez kladiem presne takuto istu otazku takze nie si sama .. tiez mam rovnake pocity ako ty a prezivam podobne veci .. momentlane mam 18 (v marci to bude 19) a co sa tyka bubucnosti caka na mna matura a vyber vysky a vzdy ked sedim za kompom a mam si vybrat co bude dalej nikdy mi to nejak nedojde .. rada by som to tiez vediet a rozmyslam tiez nad tym cim to je a neviem nato prist nech uvazujem ako uvazujem .. moj zivot je fakt jeden velky otaznik a mam pocit ze mozno ani neviem co vlastne chcem a tak sa postupne menim .. nie vsak ale na zombika ale skor na osobu bez postoja .. a priznam sa ze je to dost znicujuce ..

Zaujalo Ťa niečo? Zostaňme v kontakte!

Registruj sa na fóre a dostávaj emaily o nových príspevkoch v témach, ktoré Ťa zaujímajú.

Chcem sa registrovať

Prihlás sa k odberu noviniek a zaujímavých článkov

Optimista v štádiu zombieka... - Fórum - ZDRAVIE.sk