Som s nervami v koncoch, praca, skola, rodina, existencne problemy, sebaucta, nenavist... uz to nezvladam a vcera som sa po treti krat psychicky zrutila, proste to dolahlo, pustila som z ruky veci a rozplakala sa pred vsetkymi. neznesem uz ani v telke ked sa ludia hadaju nebodaj kricia po sebe, som z toho nervozna, v noci sa budim, nezmyselnost uciva v skole, zabomysie vojny v praci (nie som akter, len musim pocuvat), uz sa neviem ukludnit nicim. nemam chvilku casu ale to by nevadilo keby robim aspon nieco dolezite. som jak v cudzom svete, kazdy cosi po mne chce, vsetko ide rychlo, samy konzum, kvantita, tituly, peniaze, odmerani ludia....mam pocit ze nemam co v tomto svete hladat. keby je to na mne tak idem kdesi na dedinu pri hory ovce past, nepotrebujem nadpriemerny plat, len aby som vyzila vklude a mala hlavne pokoj v dusi. ale to je jedno, prosim poradte mi niake lieky z lekarne. k psychologovi nechcem ist, len niaky lieky na ukludnenie, ustalenie, mensiu citlivost.
dakujem (22r.)
Psychicke zrutenie
Nephilim a zvladla si to aj bez liekov?
To je super, ako sa to da vobec?
silviap suhlasim s tebou, aj ja beriem lieky uz niekolko rokov, aj ked necitim sa na 100perc a raz som hore a raz dole ale uz by som nechcela nikdy zazit to co predtym..drzim vsetkym palce, je to nenormalne narocny boj, o prezitie, o nezblaznenie sa..kto to nezazil, nepochopi
A psychiater mi dal tabletky, ktoré mi pomáhajú. Nehanbím sa, že chodím k psychiatrovi, aj psychologičke som chodila, lebo chcem byť v pohode, chcem prežiť krásny život. Už som sa zmierila aj s tým,že možno budem brať tie tabletky do smrti, ale nevadí. Radšej budem brať tabletky ako prežívať tie pocity. Je to tiež taká istá choroba ako každá iná...aj ten kto má napríklad rakovinu,alebo inú chorobu musí brať doživotne tabletky a musí tak žiť.
take pocity som mávala aj ja... poznám to.všetko je v pohode a zrazu cvak...a už je úplne všetko inak. prenikne ma neopísateľný strach. a tiež som mávala občas pocit, strach z toho, že niekomu ublížim alebo ublížim sebe. že sa zbláznim a že nebudem vedieť o sebe čo robím a že ma zavrú do blázninca a tam bude do smrti. je to hrozné. ten kto to nezažil, ten to neuverí. Ale všetky tieto pocity sú zo stresov, myseľ a telo už nedokáže odolávať stresu a potrebuje kľud a pokoj. Naozaj treba pozitívne myslieť, aj keď je to ťažké. Ja to viem sama na sebe, ale netreba sa tomu poddávať. Treba začať zhlboka dýchať,ukľudniť sa. Nemyslieť na to, ale na iné, príjemné veci.
strach zo zblaznenia sa? uz som sa zblaznila. zrazu len dostanem sok a bojim sa ze to sialenstvo narobi niekomu skodu, co ak niekomu ublizim, hovorim vtedy velmi krute slova, rozbijam veci, keby mam v ruke zbran asi niekoho zastrelim.
Ahoj psychica.
Tvoje pocity dokonale poznám. Si písala, že pociťuješ strach. aký strach? Z čoho? Nie je to strach z toho, že máš pocit, že sa zblázniš?
Ahoj, moja rada tabletky ti nepomôžu, iba navodia akýsi zdanlivý pocit, že ti je lepšie:-)
Tiež som na to bola istý čas tak ako ty...rovnaké myšlienkové pochody, pocit, že som sa omylom narodila do zlého sveta, takmer nič ma nebavilo, psychicky som nevládala, moje obdobia depresie sa zamieňali s obdobiami kľudu, kedy som si myslela, že je už fajn, ale nakoniec som sa aj tak zrútila...:-( Naposledy som sa nervovo zosipala pred niečo vyše mesiacom a odvtedy je mi lepšie, uľavilo sa mi a teraz mám pocit, že vtedy som spadla na úplne dno, dovtedy ako keby som iba stále padala... Ale pomohlo mi to, konečne som sa odrazila a začala stúpať hore, obrazne povedané:-) Je to niečo také, ako keby som sa už nedokázala dalej viac trápiť, až som sa nakoniec utrápila...Teraz cítim, že je mi už dobre, aj ked ma to stálo veľa síl a vyžiadalo si to svoju cenu. Myslím, že je dôležité aby sa človek dokázal prijať taký aký je a naučil sa žiť sám so sebou a tiež aby dokázal prijať prehru, či už osobnú ,alebo akúkoľvek inú:-) S týmto som mala tiež problém.
Takže istým spôsobom viem ako sa asi cítiš a držím ti palce, aby si sa z toho dostala, si mladá, život máš pred sebou, nemiň ho na takéto depresívne chvíle:-)
uz nie, kedysi ma to dost bralo, myslim ze som este na strednej bola. hm, som sa mala ucit na matury a miesto toho som hrasok oberala, vnimala som kazdeho chrobaka, davala im mena, vtaky, vedela som ktory holub kedy prilieta, predstavovala som si ze su manzelia a tak. teraz ma to tam uz nelaka a ked tam musim nieco urobit tak len preto ze ma o to babka poziada. ale idem tam aj z tade s nechutou.
celkovo si pamatam ake malickosti ma vedeli nadchnut, ked som maliny oberala, pohlad na cerstvo pooranu zem bolo to najkrajsie co som kedy videla a cele hodiny som sa tam prechadzala, pamatam si nadsenie z hudby, fotenia, kreslenie, basne som pisala. teraz kolko krat si poviem ze to idem skusit ale uz to nie je ono. strasne ticho je vo mne, ziadny cit, nadsenie, potesenie. proste nic nic nic.
ostala som agresivna, nervozna, doma sa ma strania, vie ma vytocit kazda malickost ked nie je nieco spravne napr. na svojom mieste, cuduju sa tomu ale ked uz nic ine mi nie je oporou tak taketo veci mi nahradzaju poriadok a istotu co mi chybaju. rodina uz zrazu nie je bezpecim na ktore sa tesim, je to pritaz, nutna pritaz. niekedy ma prepadne strach ze sa im nieco stane, vycerpa ma to. niekedy citim blazna vo vnutri.
myslim ze ti dost rozumiem, aj ked ti to asi nepomoze:) ale ty mas aspon svoju zahradku, tiez by som chcel:) ani tam nevies najst pokoj?
dakujem ale sportovat sportujem /nebavi ma to ale aby sa nepovedalo/, do prace chodim iba peso /aj v lete aj v zime/, to co ma kedysi bavilo /malovanie, hudba/ ma uz nebavi /skusala som ale z nutnosti som iba sedela nad tym a po chvilke cumela do blba, inac hudba ma uz vobec nebavi a skor mi sposobuje nervy/, stretavam sa s priatelmi /posledny rok ludi nemam rada a ich prizemnost ma unavuje, celovo idem von tak ako kedysi sadnut si a vraciam sa psychicky vycerpana a neviem si ani spomenut o com sme to vlastne hovorili/, colu nemam rada, bez mlieka nezaspim a chuti mi, stravujem sa pravidelne vratane ovocia a zeleniny /aj z vlastnej zahrady/, knihy ma uz nebavia /nevnimam slova/ a nacitam sa dost nezmyslov zo skript, skolu vynechavam pravidelne /nikomu nechybam a na prednaskach aj tak vsetci spia/ a povedat nie... mam povedat sefke, nie uz nepridem? mam v skole povedat, nie ja tu bakalarku pisat nebudem? z racionalneho hladiska sama sebe uskodim.
dakujem za komentar ale vsetkymi tymito klasickymi usmevnymi radami ako byt ,,v pohode,, som si uz presla.
