Ja neverím tiež už nikomu, a ani svojmu mužovi, ktorý mi do očí klame a myslí si, že o tom neviem. Mám už len otca a ten má svoj život, v ktorom žije, brat má svoju priateľku a ja len skafraný život, v ktorom sa len prispôsobujem a trpím. viem, že to neni dobre a už ma to ani nebaví počúvať, ako sú všetci dokonalý okolo mna a všetko sami zvládali, len to vždy vravie tí čo najviac stenú, že nevládzu a hodnotia druhých a popritom sa zabudnú pozrieť na seba. Ked vás muž tresne o zem a povie vám, že mu je to jedno, či budem o rok, dva vidieť, tak vteduy pochopíte, že je to len sebec, ktorý myslí na seba a vyhovujemu, že všetko o dieťa a dom mám na krku, a on len príde, zvalí sa, ani to drevo nevie náhadzať do kotolni,že je mu dobre, vyhovuje mu to, ved druhý to urobia. Vždy som snívala o veľkej peknej rodine, čo bude držať pokope, o super manželovi čo ma bude mať rád(ešte snívam( a vlastne stoho nič nemám a poviem si prečo, ved to nemá cenu, ja chcem to čo mi chýba. Len môj muž je mamonár, a on si myslí, že je to všetko, len ja som pochopila, že rohovky si za peniaze nekäúpim a ani zdravie. Nedokáže pochopiť, že ja len chcem aby bol doma, aspon vtedy, ked mám mená, len on je radšej v krčne s kamarátmi. a ani na tretí krát čo mu volám, nechodí a diví sa, že som sklamaná, znechutená a ešte povie, čo chceš. A ja na to byž sťastná a potom mám dakomu veriť. A komu, takú osobu pri sebe nemám, o ktorú sa môžem oprieť a neviem do kedy to takto vydržím, ale ja viem, že sa rozvediem a aj to viem, že žiadasť podám ja.
