nenaplnená láska

Ahoj. Mam 16 rokov, chodim do 1. rocníka na strednu skolu. Priatela som este nikdy nemala. (nepocitam tie tyzdnove detske vztahy). Pred 2 rokmi, ked som mala 14 som sa na internete zoznamila s 32 rocnym chlapom, pisalo sa mi s nim velmi dobre, o buducnosti, skole, peniazoch, o ludoch, o sexe, o vsetkom moznom. Po 5 mesiacoch navrhol aby sme sa stretli. Nemala som nic proti, verila som ze si dobre pokecame a tak sa aj stalo. Vzal ma do cukrarne, do mesta a tak. Aj ked bol dospely, nikdy nechcel, neziadal, neprosil odomna sex, ani co i len pusu. Boli sme kamarati, ktori sa o vsetkom rozpravali, zdôverovali sme sa navzajom. Nikto o tom nevedel, nikomu som o nom nehovorila. On bol slobodny, zil s rodicmi a sestrou, a pracoval. Vzdy, ked mal volno tak prisel. Stretavali sme sa 5 masiacov do mojich 15tich. Potom odisiel pracovat do BA, v kontakte sme boli, pisavali sme si kazdy den, volali sme spolu niekedy az do rana, ak nebola skola. Domov sa vratil minuleho roku v lete. Stretli sme sa po tyzdni. Stravili sme spolu cely den. Spytala som sa ho, preco prisiel, povedal ze len ja ho drzim pri zivote... Nechápala som tomu.. Ani mi to nevysvtelil.. Ved ma rodinu a dalsich priatelov, tak preco by som ho mala dzat pri zivote ja? Kladla som si tuto otazku kazdých 5 minut. Potom sme sa stretli, asi po mesiaci, ukázal mi nejaký papier z nemocnice, prepustaciu spravu, a diagnozu. Priznal sa, ze ma nador v hlave. Nevedela som, co mu mam nato povedat, rozplakala som sa a on tiez. Pobozkala som ho, zacala som citit, ze chcem byt s nim. Nebolo to z lutosti k nemu. Musel byt doma 4 cele mesiace. Pisali sme si, chcel som byt s nim, chcela som sa s nim stretnut, ale nemohol. Mame som povedala, ze musim ist ku kamaratke, robit projekt do skoly. Presne 3 týzdne pred Vianocami. Jasne, ze som klamala, sla som k nemu. Otvorila mi jeho mama, spytala sa ma ze kto som, povedala som jej, ze som kamaratka jej syna, pustila ma dnu, zaviedla ma k nemu do izby... a odisla... Sedel na invalidnom vozícku, mal oholenu a strasne opuchnutu hlavu... bol na nespoznanie. Klakla som k nemu, rozplakala som sa, chytil ma za ruky, povedal mi tie dve najkrajsie slova - Ľubim Ťa... Strasne som plakala, zdvihla som hlavu a pobozkala som ho.. Rozpravali sme sa, povedal, ze musi ist na operaciu, ze mu budu otvarat hlavu... O tri dni neskor siel na operaciu... Na neuspesnu operaciu.. Teraz ked to pisem, slzy mi stekaju po tvari.. nedokazem sa ucit, myslim na neho, chcem ist za nim.. je mi tak hrozne smutno... vyrozpravala som sa mame.. a teraz Vám..
Ďakujem...