Ani neviem, cim zacat. Asi tym, ze zajtrajsok prinesie zmenu v mojom zivote, len problem je v tom, ze ja o tom rozhodnem a vobec neviem, akou cestou sa uberat. Zajtra bude posledna moznost rozhodnut sa, ci zit s clovekom, na ktorom mi zalezi, ale je to komplikovane a zaroven sklamat rodicov, ku ktorym som sa vratila po 11 rokoch s planmi, ze si dokoncim svoj byt, spravim vodicak, kupim auto a zacnem si zit. Rodicia vedia, ze sme sa rozisli, neboli velmi nadseni,ze sme boli spolu, pretoze kvoli nemu som opustila moju 8 rocnu znamost. Takze aj pre nich to bola rana. Ale nielen kvoli tomu, ale aj preto, ze je to cudzinec, ineho nabozenstva, i ked my veriaci moc nie sme, ale aj kvoli tomu, ze zit s nim znamena pre rodicov to, ze nebudem na Slovensku. Aj predtym boli z toho dost smutni, stale dufali, ze sa raz vratim, co som aj pred mesiacom urobila. Lenze stale ma prenasleduju myslienky, co mam z bytu, auta, ked budem sama, viem, ze by som si tu niekoho nasla, ale na druhej strane najst spravneho partnera je tazke. Ale nesklamala by som rodicov. Na druhej strane vratit sa k ex aj napriek tomu, ze to bolo tazke. Pozname sa skoro rok, zili sme spolu 6 mesiacov. Mal "ciernu" minulost, dalo by sa povedat, ale uz s tym pred viac ako 2 rokmi prestal a snazi sa opat vratit do normalneho zivota. Parkrat sa nieco prihodilo a to rozhodlo, ze som od neho odisla. Mozno, ze to nebolo az tak tragicke, ale vadilo mi to. On ma nechape, preco to medzi nami vidim tak cierno, ze vsetko chce priviest do normalu, aj sa mu dari, len vsetko potrebuje aj svoj cas. Mozno som az prilis zasadova alebo neviem, preco sa na to tak divam. Ani neviem, preco som to sem vsetko napisala, ved aj tak rozhodnut sa musim sama...alebo som potrebovala len tak sa vyrozpravat...
