Čaute. Mám 23 rokov a už dlho ma trápi pliaga, ktorá je v názve tohto príspevku. Keď sa na to pozriem spätne, vždy som mával sklony byť viacej sám, žiť si vo svojom vnútornom svete, ale keď je človek dieťa nevníma to nejako tragicky a nechápe, že si takto vytvára zárodok budúcich komplexov. Až príde do veku nejakých 18 rokov a viac, zamyslí sa a naplno si uvedomí, že žije úplne mimo reality. I ja som si uvedomil, že nemám žiadnych priateľov, žiaden normálny život. Na základnej škole to ešte bolo celkom fajn, na strednej som sa stal totálnym outsiderom a teraz na výške sa dokážem rozprávať tak maximálne s dvomi ľuďmi. Ak môžem niekoho vôbec nazvať slovom priateľ, tak je to jeden spolužiak zo strednej školy a ďalší človek, ktorý je však z ďaleka a vídavam ho iba cez víkendy. Tomu môžem povedať naozaj všetko, iba on ma dokonale pozná. Sociálne situácie nenávidím, doslova ma ubíjajú prezentácie v škole, ktorých, vďaka Bohu, poslednú dobu veľa nie je. Nikdy nie som počas sedenia v škole alebo v inej sociálnej situácii v pohode, mám sucho v ústach, ruky sa mi klepú a nič nepomáha. Niektorí hovoria, že alkohol to spraví, no u mňa to určite neplatí. Som po ňom síce bez príznakov SF, ale zase akoby totálne vyhučaný, utlmený, bez citov. Horšie je, že nemôžem nájsť príčinu týchto problémov. Všetci hovoria o zlých vplyvoch v detstve, o ponižovaní, bitkách, ja si na nič také nespomínam. Ani vtedy som nevyhľadával širokú spoločnosť, ale aspoň som sa mal rád, taký aký som bol, nemal som žiadne komplexy.
Je to dlhý príspevok, dúfam, že som Vás neunudil, ale potreboval som sa trocha vypísať. Mojim cieľom pri jeho písaní bolo nájsť podobných ľudí, ako som ja, a ešte radšej budem ak sa medzi nimi nájdu aj dievčatá, keďže moje šance natrafiť na babu „normálnym“ spôsobom sú dosť mizivé. Som z blízkeho okolia Popradu, tak ak sa predovšetkým v tomto regióne nájdu mne podobní a chcú na začiatok aspoň pokecať, dúfam, že sa sem ozvú.
Sociálna fóbia - spriaznené duše?
Ahojte, to co pisete velmi dobre poznam, hlavne to co pise jeanny. Mna by hrozne zaujmalo ci to su len nase pocity alebo to je naozaj tak ze ludia pozeraju atd..
To by chcelo sa odosobnit a neriesit vsetko, ja niesom odluceny od spolocnosti, chodim medzi ludi ale je strasne vela situacii, ktore proste nezvladam. Ak by ste chceli niekto kecnut staci napisat, mozno nam to troska pomoze:)
viem co tym myslis, tie pohlady...ja mam tiez vzdy pocit ze namna kazdy zazera a aj ked sa somnou bavi tak nie je rad v mojej spolocosti a len caka kedy mu dam pokoj (mozno to tak aj je). nieviem ci mam SF, mozno miernu, aspon s tymto mam problem, dokonca mam problem si aj s niekym pisat na life chate, alebo azete, vzdy sa ospravedlnym po chvily lebo mam pocit ze tych ludi zacinam nudit, uz ma to unavuje lebo takto sa tiez s nikym nezoznamim...ale ja som z Ba takze ti asi nepomozem co sa stretka tyka ale mozme si aspon popisat
No, to je všeobecne problém ľudí s SF. Všade kam prídeš máš pocit, že Ťa každý sleduje a ďalej keď si väčšinu času sama, tak sa prirodzene viac sústredíš na seba a si viac sebecká.
Ja s kamošom na pivo chodím, teda s tým, ktorého mám, ale keď mám ísť napríklad na pivo so spolužiakmi, prekonám sa, verím tomu že to bude v pohode a aspoň raz za čas aj idem, ale potom tam iba ticho sedím a celé to vyznieva trápne. Nie je to o tom, že by som vôbec nechcel byť medzi ľuďmi, ale nejako som si na tú svoju samotu zvykol a keď potom zacítim to vnútorné volanie po spoločnosti, ťažko si len tak povedať - idem a budem sa baviť.
Na ZŠ som mal také krátke obdobie, asi pol roka, keď som bol dokonca tak cool, že som bol v podstate bavičom triedy, ukecaný, ale naozaj to trvalo dosť krátko a potom akoby uťal.
ludi ako si ty je veeeelmi vela, naozaj, a nemyslim tvoj strach treba brat ako nejaku zhubnu diagnozu, treba sa prekonat, ist medzi ludi, prekonat ten strach a on sa strati. funguje to. ked si zvyknes na urcite situacie a urcite prostredie, lahsie budes reagovat. naucit sa brat aj stresove situacie viac s nadhladom. cim viac sa izolujes, tym je to tazsie ist zas medzi ludi.
Ahoj pekny a smutny clanok?neviem pisem ti len co som postrehla...prides mi ako keby si sa ty citil sam lepsie a podla mna to tak aj je!!! kebyze raz dvakrat ides do spolocnosti..staci len s kamosom niekde na pivo,caj alebo len tak si chodte zahrat stolny futbal,skocte v lete do zoo v zime na trhy ani by si neveril kolko ludi sa da stretnut na obycajnych prechadzkach brigadach alebo sa prihlas na nejaky sport ked ta bavi..raz za tyzden ta predsa ziaden kruzok nezabije..a budes sa citit lepsie hoc zo zaciatku ti to pride divne ale musis prekrocit tu hranicu medzi tym svojim samim ja a spolocnostou..ono to zo zaciatku pojde tazsie ale ked nechces ostat sam a nic nezazit v zivote nespoznat ludi tak prosim pekne zi takto dalejale uvedom si tiez jedno kazdy by bol sam ak by sedel na riti doma.Kamarati nemozu vsetko robit preteba ty sa potrebujes vykecat ty potrebujes pomoct ty ty ty TYYY.Niesi trosku aj sebecky? SKus niekedy pomoct kamosovi hoci len s niecim malym vytlacit papiere do skoly,poziciat zosiT alebo len dat pero cloveku ktoremu dopisalo to jeho aj maly usmev je nieco :)...malickosti robia zivot velkolepim tak skus zmenit jendu vec a postupne to pojde ani nebudes vediet ako...len si ver a zvladnes vsetko na co len pomyslis..:)
