Partneri
ZDRAVIE.sk Šport7.sk Rodinka.sk Klik-Klinik - online doktori
Internet.sk
Internet.sk ĽudiaĽuďom.sk Fony.sk ephoto.sk Dnes24.sk

Socialna fobia?

Príspevok v téme: Socialna fobia?
soco

Dobry den, mam 22 rokov som chalan. Mam dost zavazny problem hlavne pre mna.

Cital som o socialnej fobii a myslim ze ju mam. Proste sa zle citim v spolocnosti ludi, vzdy si myslim ze na mna vsetci pozeraju alebo hovoria o mne. Ked im na WC vzdy tam musim byt sam. ked som na nejakej oslave citim sa tam hrozne, potia sa mi ruky, je mi teplo alebo mam cervenu tvar . Horsie je ze ani s dievcatom sa velmi tazko rozpravam, neviem sa pozerat do oci . Vsetko to vzdy opadne ked mam v sebe alkohol, ale tymto sposobom to samozrejme neni dobre riesit, chcel by som sa citi v pohode v spolocnosti aj bez pozitia alkoholu. Niesom nejaky nesympaticky, praveze naopak dievcatam sa velmi pacim, ale moje sebavedomie nulove. Neviem ako to riesit.

Za psychologom nechcem ist, viete mi poradit co s tym? Moze to byt ta socialna fobia? Dakujem

Angel1805

Ahojte mám 19rokov, a aj ja mám asi SF.
Vedela som už od malička, že so mnou niečo nie je v poriadku...Keď som chodila do škôlky bolo všetko ok, ale od nástupu na základnú školu som to mala v živote ťažké...už od prvého ročníka som preživala strašné muky, ktoré by ani dospelí človek nezniesol...Vždy som bola dieťa, ktoré je pri tele, rado sa učí a odlišovala sa od ostatných detí a teenagerov...V škole ma decká urážali, ohovárali ma, bili ma, vysmievali sa mi, a proste nemali na mňa pekného slova. Každým rokom sa to stupňovalo...baby mali horšie a horšie námietky voči mne..a chalani ma bili...síce som nedostala toľko bitiek dajme tomu dokopy 10 od chalanov, ale poznačilo ma to dosť...a keď sa k tomu ešte pridala aj ich puberta, keď som im pripadala veľmi škaredá a podobne...viete bola som pri tele, mala som vyrážky na tvári a podobne, a keď mi takto všetci robili zle nedokázala som sa na seba ani do zrkadla pozrieť...doma o nebolo bohvie čo tiež...rodičia uprednostňovali môjho brata. Brat a tak isto otec majú síce veľmi dobré srdce, ale sú dosť nervovo labilní...hlavne môj brat, od ktorého som dostávala bitky ako na páse, samozrejme že som si niektoré aj zaslúžila bo však súrodenci, to poznáte, hašterenie sa a podobne...;-) ale dosť z nich som si nezaslúžila...aj vlastní brat keď som bola malá mi vravel dosť zlých vecí..ako napr.že nie som jeho sestra alebo že ma nenávidí, a bol by rád kebyže je jedináčik. Samozrejme výchova našich rodičov pozostávala tiež s toho, ak niečo urobíš dostaneš...ako keby toho nebolo málo, tak aj rodina ma neznášala...bola som taká čierna ovca...neznášali ma, ohovárali ma, proste nebola som prijatá do ich \\\"kolektívu\\\"...no našťastie v tej dobe od prvej triedy som mala pri sebe naj kamarátku s ktorou sme sap odporovali a pomáhali si. mojím rodičom som nikdy nič nepovedala...no brat vedel o nejakých veciach, pretože so mnou chodil na základku...Kvôli týmto veciam, ktoré som opísala a je toh naozaj dosť..to by sa sem ale nezmestilo, mám asi tú SF, pretože nedokážem byť v spoločnosti ľudí, som až príliš nespoločenská...hanbím sa, bojím sa v rôznich situáciách..nietkoré veci mi musia vravieť dopredu aby som nebola vydesená, že to idem urobiť...a proste tiež mám pocit ako keby na mňa každý hľadel, ohováral ma, kecal o mne aj keď som niekde vedľa a skupinka alebo dvaja sa bavia oniečom...no proste nedá sa to doslova opísať čo cítim, veď vy to poznáte čo to zažívate...ale som aj rada z jednej strany,že sa mi takéto niečo prihodilo, pretože viem aký sú ľudia hnusný a čoho sa dokážu dopustiť. tak isto viem rozpoznať okamžite človeka aký je...no dosť mi priťažuje aj môj dar ktorý mám po babičke, že dokážem cítiť pocity toho človeka a proste vyčítať z pocitov čo si o mne v tej danej chvíli myslí a tak isto čo si o mne všeobecne myslí...najhoršie na tom je že sa dokážem usmievať aj keď mi nič nieje aby to nik nespozoroval, no je to dosť nepríjemné...tento môj dar nie je bohviečo ale som rada, aj že ho mám. Aj keď všetko sa vyvinulo tak, že ja som vyrástla a zmenili sa veci síce len o kúsok ale zmenili...v škole to bolo to isté, len ma chalani nebili asopm dačo..no mala som tam dve dobré kamarátky ktoré mám dodnes...moja naj kamka ktorá so mnou toto všetko prežívala ma nehala tak...neviem doteraz prečo...ani sme sa nepohádali nič. v rodine ma aj tak nikdy nebudú brať ako niekoho rovnakého alebo rovnocenného , vždy budem tá iná. no rozprávajú sa so mnou...našťastie ich nevídavam skoro vôbec, pretože žijem daľej od nich...a doma? brat sa so mnou viacej rozpráva, už sa mi aj zdôveruje...verí mi. no aj tak robí doma problémy (nebudem rozvíjať)...rodičia ho majú stále radšej ako mňa...no keď nebývam s nimi tak im chýbam teraz aj ja...no napriek všetkému aj oni mne...to je najhoršie aj keď ti ubližujú nevieš byť taká sviňa ako oni, vždy budeš mať dobré srdiečko. Napriek tomuto všetkému tej SF pracujem, no odkedy pracujem sa to zhoršilo...tá SF sa zhoršila...síce nikdy nebolo lepšie...preto sem píšem a dúfam, že mi budete vedieť nejako poradiť ako sa mám tej SF aspoň s časti zbaviť. ďakujem veľmi pekne za pomoc.

ach.........

znechutena uplne ti rozumiem a tiez neviem co mam s tym robit ci ist psychologovi alebo co ale neviem ci by mi niako pomohol to uz je nas udel ze musime zit takyto zivot v zahanbeni.

bibbba

ja by som bez liekov bola tiez trochu nesmelsia asi, ale SF nemam urcite, lebo ked som si citala tie priznaky, ze neradi vonku jete, pijete, chodite na verejne zachody, neradi vonku telefonujete, neradi vyplnate dotazniky a mate paranoje, ze sa cervenate a mate paranoje, ze ludia si o vas myslia len zle veci, tak to ja nemam vobec toto...

bibbba

jasne, ze to je SF. chod za psychiatrom. zivot je priserny, ak sa clovek az takto chorobne "hanbi". Predpise ti nejake lieky, dodaju ti sebavedomie, potom sa mozes vypravat aj s prezidentom a nebudes mat tremu. vazne.

sad24

Ja mam nieco co by som nazval "velmi pokrocilim stadiom socialnej fobie", ale s cervenanim nemam problem. V podstate vsetko je ok, dovtedy kym musim otvorit usta a nieco povedat. Vtedy su do mojho mozgu vyslane akoby silne impulzy a uplne mi to zablokuje racionalne myslenie, takze neviem co mam hovorit, alebo poviem totalnu blbost a samozrejme vyzeram jak idiot.

karatamanka

ahojte,tiez mam SF,mam 28.rokov a trpim tym asi od puberty aj ked pred tym som nevedela ze je to SF,dozvedam sa stale viac veci o tejto chorobe a poviem vam nieje to nic pekne,napriklad v praci idem po chodbe a predo mnou ide moj kolega ktory sa mi vobec nepaci ani nieje sympaticky a ja Ocerveniem ,neviem preco...alebo ked sa ma nieco opyta tak len rychlo odpoviem nejaku odveci odpoved a on si mysli ze som asi pekne vytreta baba...popri tom to nieje tak...v tom strese mam zatmenie mozgu a nedokazem sa sustredim ani na jeho otazku a uz vobec na moju uzasnu odpoved...takze toto je asi jeden s miliona pripadov co sa mi stava a ja som s toho pekne vedla :-((((

jancikaa

ARFMADE

tak to blahozelam, dufam ze pracu dostanes...ano, pohovory su tiez velmi prijemena zalezitost....ked je jeden clovek, tak sa to da ale rozpravat o sebe pred komisiou je des:-) inak ja som nikdy nemala problem s cudzimi ludmi na ulici, praveze anonymita mi vyhovuje. Mala som problem skor so znamymi ludmi, spoluziakmi a tak, tak neviem ci to bola socialna fobia.

ARFMADE

Jancikaa:
Skoro ako u mňa...
Dnes som bol dokonca na jednom veľkom výberovom konaní do práce... V sále odhadom cez 100 ľudí a chodilo sa popred nich. Zbežný asi 5 minútový pohovor vpredu kde na mňa každý videl.
Prežil som to veľmi dobre. Odhadom len jedno začervenanie v priebehu takmer 3 hodín v sále plnej ľudí. Samozrejme ja vpredu v strede.

Cestou domov som išiel cez niekoľko námestí, prešlo veľa ľudí, bežná komunikácia s inými ľuďmi - žiadny problém.

V ťažkostiach treba zhlboka dýchať, naplánovať si riešenie krízovej situácie a upokojiť sa. Ľudia zmätkujú keď zažijú niečo s čím nepočítali alebo nevedia riešiť, preto čo najrýchlejšie premýšľať.

Držím palce :))))

jancikaa

Ahoj, mam 23 a podobny problem, ak nie ten isty. Myslim ze na zacitaku vysky som mala dost silnu socialnu fobiu az na to, ze ked som to niekomu povedala kazdy ma vysmial ze mi nic nie je tak si vymyslam. Bolo to otrasne, bola som paranoidna, myslela som si ze sa mi vsetci smeju, pozeraju na mna, potila som sa, cervenala, cela sa triasla, po nociach plakala. Ked som sa aj s niekym cudzim bavila, mala som pocit ze si musia mysiet ze som nenormalna s tymi mojimi podivnymi komunikacnymi prejavmi. So vztahmi to tiez nie je najjednoduchsie, kedze som automaticky vzdy usudila, ze ma kazdy musi povazovat za divnu ked sa stale cervenam a vzdy som radsej prva cuvla. Teraz vysku koncim a je to minimalne o polovicu lepsie. Kazdopadne ma uz presli tie moje paranoidne stavy, uz sa len cervenam, aj to su lepsie a horsie dni, neviem od coho to zavisi. Samozrejme take ze prezentacie v skole su pre mna strasna vec, ale bojujem:-) No a ak ti mam poradit, tak to musis podla mna prekonat sam. Ja som bola aj u psychologa, ale nemalo to absolutne efekt, akurat sa na mna kukal ze co si to vymyslam:-)Mna to preslo casom, hlavne sa nevyhybaj spolocnosti, musis sa tym vypatym situaciam postavit, ked to nevyjde na prvy, druhy, treti raz...no raz to vyjst musi:) Tak ti budem velmi drzat palce:-)

Zaujalo Ťa niečo? Zostaňme v kontakte!

Registruj sa na fóre a dostávaj emaily o nových príspevkoch v témach, ktoré Ťa zaujímajú.

Chcem sa registrovať

Prihlás sa k odberu noviniek a zaujímavých článkov

Socialna fobia? - Fórum - ZDRAVIE.sk