vždy som chcela mať kamarátov tzv. na zivot a na smrť. Nie len kavickovanie, rozoberanie problemov, pomahanie a pod. to su iba znami. ale proste taka partia, 2 ci 3, co spolu vela preziju (prosim vas nie dovolenky a pod.) co si uziju blaznivy zivot. chcela som rozbijat okna, kradnut, bit sa. chcela som sa vzdy postavit za kamarata. keby ho niekto napadne, tak sa pobijeme vsetci.presne jak to byva vo filmoch heh:) co vezmu batoh a na blink vypadnu prec, ked jeden da ruku do ohna za druheho.
pricin, preco to nebolo bolo viac. v prvom rade som holka, takze k chalanom bol tazsi pristup (baby take nepoznam) a nemala som ani stastie na takych ludi.
jak ste na tom vy? akých mate priatelov?
Vaši priatelia
OlinkaM
smajliQa
uprimne sa priznam.... ja nemam naozajstnych kamaratov.. mam velmi zvlastnu povahu a aby sa stal clovek mojim kamaratom, musi spravit preto naozaj vela..
nie ze by som bola komplikovana, ale som velmi precitlivela, no a aj ked si ludia okolo mna myslia ze su moji super kamosi, ja to tak beriem len z casti.. som opatrna a ludom neverim...
su to moji kamosi, znami, super ludia s ktorymi vyrastma, zijem, bavim sa... ale.... ruku do ohna by som nedala za nikoho...
nebyvala som taka,, ale zivot ma naucil ze clovek nema verit casto krat ani vlastnej rodine..
verim sama sebe, nepotrebujem sa za nikohos tavat, ani sa za nikoho pobit, a nepotrebujem dat ani ruku do ohna za ziadneho kamosa.... kto vie ci by to pre mna tiez niekto urobil keby som potrebovala...
jajka001_
jajka001_
jajka001_
rozbijat okna, kradnut , bit sa? :)) a myslis ze taki kamosi by ta nepotopili? ale chapem, tiez som mala chut byt v gangu ked som mala 13, ujst z domu, flakat sa po ulici, kradnut, utekat pred polišmi. hej, detske (detinske) predstavy.
