pribeh...

Tak veľmi sa bála stretnúť sa s ním až nakoniec nabrala odvahu a musela vedieť čo bude cítiť keď bude sedieť opäť vedľa neho. Zistiť čo z nej mu ostalo v srdci, čo jej povie..Cestou v kupé premýšľa čo mu povie a ako mu to povie, a prekladá si každý jeden zážitok a spomienku za sebou, ktoré sa vynárajú z jej pamäte ihneď pri pomyslení na neho, ako obrázky večerného filmu. Ako sa blížila, cítila strach, napätie ale aj akúsi radosť, možno nádej.. Spoznala jeho chôdzu, jeho krok, jeho pohľad na ňu z diaľky sa jej dotkol pri prvom vzájomnom pohľade priamo na dušu a premohol ju zvláštny pocit. Sediac pod stromom premýšľa čo povedať...trasie sa jej trochu hlas, ale dúfa, že odíde so vztýčenou hlavou, bez sĺz a s niečím čo by jej mohlo pomôcť.. Tak veľmi verila, že ju nerozplače. Tak veľmi dúfala, že je silnejší a vkladala do neho trochu nádeje, že celé jej to pomôže pohnúť sa niekam, ďalej, inde..Vysvetľujúc chýb a pochybností minulosti dúfala, že sa jej i jemu uľaví. Uľavilo sa. Až do chvíle, kedy vôbec nečakala, že bude počuť z jeho úst povedať niečo také. Tie slová ju úplne položili na lopatky. Ako keby ju v tej chvíli prešiel obrovský valec na asfalt a vykotúľali sa z jej očí kvapky sĺz stekajúce po jej líci ako Niagarské vodopády. Keď počula z jeho úst, že koniec prišiel pretože to hlavné nebolo ani možné byť držané v jej rukách, ten pocit bezmocnosti, počuť to, že ona vlastne nerobila nič také zlé, že to on bol ten, pre ktorého teraz sedia vedľa seba na lavičke ako dvaja cudzí ľudia..Počuť od NEHO niečo také nečakala a preto nebola pripravená zvládnuť nával emocií, ktoré sa jej vytlačili z emocionálneho centra jej mozgu von z očí v podobe mora sĺz. Opýtala sa sama seba tak prečo neurobil nič...? Keď vec, ktorá znevýhodnila ju, bola jej šikovnosť, obozretnosť, lepšie vnútro..
To bolo niečo čo sa nikdy nemôže zmeniť, pochopila, že ak ju bral vždy za lepšiu, a on je ten horší, musí klamať a musí ukázať že je rovnako dobrý ako ona. Ale prečo by musel? Keď niekoho miluješ, miluješ ho aj s chybami..ale nemôže byť tých chýb a klamstiev priveľa. Aj tak mu odpustila všetko..
Ale dnes je už všetko inak. Po konci sa ona trápila a morila s tým, kde urobila chyby a vyčítala ich sama sebe. Nevie skutočne zabudnúť . Chcela. On nevie čo by mohol urobiť pre ňu aby mu ešte dokázala odpustiť. A to je to, čo človek by mal vedieť ak niekoho naozaj miluje. Vedieť čo urobiť, ak niekoho miluje aj keď je to možno komplikovaná cesta. On si našiel inú, mladú, neskúsenú, neobozretnú, životnými skúsenosťami ešte neobdarenú dievčinu ako povedal čistú..už si vybral, veľmi výhodne. Ako on sám povedal, vyberal si cestu menšieho odporu..Ale nie každý si vyberá cestu menšieho odporu. Ona sa zamilovala do komplikovanejšej osoby, z vnútra nie až tak čistej ako ona je, nie až tak možno férovo rozhodujúcej a mysliacej osoby než ona je, ale napriek tomu všetkému bojovala a išla tou komplikovanou cestou, a šla by tou cestou možno aj druhý raz, keď sa jej to opýtal, tam, znova pod stromom...ale povedala NIE. Vedela, že si už vybral tú cestu ľahšiu, a vrátil by sa na ňu, pri prvej prekážke opäť..zabudol na ňu raz, zabudol by zas...