uz 10 rokov byvame spolu s manzelom so svokrovcami , dom je uz nas a oni maju dozivotne pravo byvania a my musime za to posluchat , teda manzel to tak neberie , ale na mne si to svokra psychickym tyranim celych 10 rokov vydobija , preto som aj dusevne ochorela ale mojmu manzelovi je to jedno , lebo on nie je schopny sa postarat o rodinu ani o byvanie. tak ja cele roky trpim , trpia moje deti a cakam na smrt ...teraz cez sviatky opat bola hadka , tak som tak stratila nervy , ze som muza zacala byt hlava - nehlava a dokonca som ho zacala aj skrtit a pritom kricat ,ze my znicil cely zivot a ze ked ho zaskrtim budem mat uz konecne pokoj ...brutalne , ze ale som uz po tolkych rokoch naozaj s nervami v koncoch . Neviete si predstavit ake to je zomriet , ale pritom zit a to uz 10 rokov , ako by vas rezali postupne na kusocky .......potrebovala som sa vyzalovat
Žiť ale pritom byť mŕtva....
Evka,
citim s Tebou, viem co prezivas, ja som sice nemusela byvat s nie najlepsou svokrou, ale ja som bola na tom este horsie, lebo mna psychicky deptal moj vlastny manzel (prvy), tiez som bola na samom dne, rodicov ani blizkych pribuznych som nemala, takze ziadne rodinne zazemie, co by ma psychicky podrzalo, nespokojnost v zamestnani, neustale ponizovanie a robenie napriek zo strany manzela, vlastne som nezila, iba zivorila, tak nie div, ze som ochorela na rakovinu, nastastie som to nevzdala ani vtedy hlavne koli mojim malym dvojcatam, o ktore by sa nemal kto postarat kebyze odidem, asi 4 roky po kompletnej liecbe, kedy sa crtala nadej, ze som nad chorobou zvitazila, pozbierala som zvysky psychickych sil a nabrala odvahu sa rozviest (manzel sa preratal, myslel si, ze v takej tazkej situacii, v akej som bola, nikdy nenajdem odvahu sa rozviest a tak ma tyral este viac), uz v prve rano cestou do roboty po prebdenej noci, ked som sa konecne rozhodla cosi podniknut na zachranu seba a mojich deti, ktore v katastrofalnom manzelstve trpeli tiez, som pocitila prival novej energie, lebo som v dialke uvidela male svetielko, nadej, ze trapenie jedneho dna skonci, to vtedajsie rano bol zaciatok cesty k slobode, vsetko som postupne zvladla, nielen tazky rozvod, ale aj 10 tazkych rokov po nom, ked x-manzel vsetko komplikoval a nadalej z dialky sa pokusal ma trapit. Evka, ked som to zvladla ja, zvladnes to aj Ty, clovek dokaze naozaj velmi vela, ked sa ocitne uz az na samom dne, postupne nastup cestu oslobodenia, organizuj veci tak, aby si sa mohla osamostatnit, najlepsie aj s manzelom, ale ak sa neprida na Tvoju stranu, musis to zvladnut aj sama, ak nepracujes, najdi si robotu, hociaku, situacia na Slovensku je velmi zla, ale uz nic nemoze byt horsie, ako dalej zit v podmienkach, v ktorych zivoris Ty a Tvoje deti a nevidiet konca trapeniu, ktore prezivas, pokial mas este trochu zdraveho rozumu, zmobilizuj vsetku svoju silu, aby si sa z danej situacie vymanila, kym nie je neskoro, verim, ze to zvladnes a vyjdes z tohto boja psychicky posilnena, drzim Ti k tomu vsetky prsty
uprimne ta lutujem, tiez byvam so svokrou...je to nanic. uz som sa naucila na nu nereagovat ale byvat s takou osobou "doma" nie je domov...ked sa bude dat hned vypadnem. esteze manzel je normalny.
Free , dakujem za podporu , vies mam pocit , ze som uplne stratila zivotnu energiu , som ako zbity pes , ako keby som cely svoj zivot len tlacila ako bremeno pred sebou ...
aspon jedna utecha ale pre mna je , ze aspon deti , ked ten prekliaty dom v dospelosti predaju budu mat nejake peniaze ...ja viem , ze aj mna urcite caka tazka choroba , lebo vnutorne ma vsetko zoziera a to je len na chorobu
Evka - chápem ta do slova, tiez som to zazila, nastastie to netrvalo tak dlho, ale necele 3 roky a to som vobec nezila, hned po porode maleho, zacal psychicky teror, byvali sme so svokrovcami v jednom byte, takze este horsie a viac nakope ako v dome, museli sme nechavat dvere na nasej spálni otvorene, aby ona mohla maleho kontrolovat, vyklopkavala nam svokra do spálne, ze chce vidiet malého, pýtala sa ma ako doslova sprostej, ci dobre mu dávam jest, ked plakal, zacala vykrikovat, preco place (babetko) úplne som sa zrutila, mala som ju za zadkom ako svoj tien, kde som sa pohla, nemohla som spavat, každý den niekolkokrat som plakavala, pojedla som tabletky, nastatsie som ich nemala vela a moja depresia a uzkost boli take silne, že som nezaspala ani po lexaurine, bola som uplne na dne a chcela som zomriet, aby som bola v byte co najmenej, chodila som s kocikom aj na 6 hodin vonku, v lete sa to este dalo, ale v zime to bolo horsie, som sa zasivala v obchodných centrach, nemala som zivot, citila som sa doslova ako v pekle, vsetko bolo ako strasne zlý sen, plakavala som doma, vonku, prislo mi hrozne nespravodlive, že vsetky moje kamaratky maju svoje byvania, su v pohode usmiate a ja som troska, ktora nezije. Jedneho dna som povedala mužovi, že to už takto dalej nejde, ze budem musiet odist s malým a rozplakala som sa, vtedy sa konecne spamatal a vzali sme si na hypoteku byt, mala som pocit, že som s aznovu narodila, lebo tie roky co som tam s nimi byvala bolo ako odkrojenie zo zivota doslova, len trápenie a ziadna radost, ziadna sloboda, ktora je pravom kazdeho cloveka.
Poviem ti jedno, musis sa vzchopit, najst si pracu a osamostatnit sa, muz robi? urcite to nejako zvladnete, aj my sme si mysleli, ze nie, ale vsetko sa da ked clovek ozaj nieco chce, ci podnajom, ci byt, musite odist, lebo nielen že psychicky ochories, ale mozes aj fyzicky, ozaj chces zomriet? musis zit pre seba a svoje deti, chodte prec, mne toto povedala jedna jasnovidka, ze ked neodidem bud zošaliem, alebo velmi važne ochoriem, myslim, ze som utiekla za 5 minut 12, doteaz mavam zlé sny, velmi ti drzim palce, ale musis sa hlvne ty sama odhdlat nieco so svojim zivotom urobit a ked muz uvidi, ze pasívne neznasas vsetky tie veci sa spamata aj on, ked ta ma rad, drzim palce
nemam kde ist , rodicia uz zomreli a bohuzial nemam ziadne financie ...vydavala som sa chudobna , lebo mas otec pil a bolo nas doma vela ...dokonca nas opity otec so sestrami aj sexualne obtazoval , mala som krute detsvo a myslela som si , ze aspon ked sa vydam tak sa moj zivot zmeni k lepsiemu , no je to este horsie ako ked som bola dieta ...
asi mam dane osudom , ze cely zivot mam nanic , ked velakrat vidim ako moje spoluziacky sa mali dobre ako deti a aj teraz si uzivaju zivot a vsetko im vychadza ...ja nejako dozijem , ochorela som z toho psychicky tiez , chodim k psychiatricke a uzivam lieky ...
alusska , dakujem za pochopenie
Och Eva, až ma tak srdce zabolelo, keď som si čítala Tvoju tému. Vydávala som sa pred 12 rokmi, narodili sa nám dve dcérky a prvé dva roky manželstva sme bývali pri svokrovcoch ako aj Vy a tak isto bol dom prepísaný na manžela, no oni tam mali doživotné právo a mne bolo dávané pocítiť, že má držať hubu a krok. Najhoršie na tom bolo, že mi nik neveril, lebo na vonok a pred susedmi to vyzeralo akoby som mala na ružiach ustlané a že skôr ja som tá, ktorá vytvára knflikty. Čiže si viem živo predstaviť ako trpíš a ani sa Ti nečudujem, že Ti už začína zašibávať, lebo mne práve tie dva roky stačili na to, aby sa zo mňa stala agresívna ženská. No ja som sa zaťala a po tých dvoch rokoch odsťahovala k mame aj s deťmi ako od svokrovcov, tak aj od manžela. Pár mesiacov mu trvalo kým pochopil, že sa nevrátim a ak chce s nami žiť, musí pritúpiť na život v bytovke. Našťastie vyhrala jeho túžba žiť s nami, aj keď to bola fuška prvé roky na inom mieste a ešte v paneláku. Ale teraz sme sami, manžel si zvykol, hlavne ja som v pohode a konečne psychicky vyrovnaná, lebo necítim za zadkom svokrovcov. Keby som bola vtedy ostala určite sa už teraz liečim v blázinci. Jedným slovom, ten generačný problém tam bude vždy a len malé percento mladých, dokáže fungovať bez peoblémov so starými pod jednou strechou.
Evka ak máš kde odíď, lebo takto zničíš ešte viac život sebe ako aj deťom. Neboj, manžel ak za niečo stojí. prispôsobí sa, lebo viac mu musí záležať na Tebe a Vašich deťoch ako na jeho rodičoch a dome.
