ženy a nevera

Veru, chlapi to berú zo zlého konca, lebo myslím si,že každá partnerka si viac váži chlapa, kt. vie občas priznať, že sa niekde stala chyba, ako autoritatívneho chlapa, kt. odmieta priznanie si akéhokoľvek problému...

Viem, že je to tak, len je pravda, že vy ženy v tomto máte výhodu, že sa viete so svojim problémom zdôveriť - je vám to vlastné. My si neradi priznávame svoje chyby a slabosti, lebo sa bojíme, že tým stratíme autoritu, tak radšej mlčíme. Táto sebeláska a pýcha môže prerásť až k takým situáciám ako je rozvod a je pravda, že sa vtedy mnohí muži spamätajú, ale je už neskoro. Vtedy si uvedomia, že strata partnerky je pre nich omnoho väčšia trauma ako strach z prekročenia svojej dôstojnosti, pričom keď ten krok urobia, zistia, že to nebolo ani také hrozné.

Rubi,práve že som s ním chodila iba na pekné prechádzky,diskotéky a po pol roku som ja najivna skočila rovno do manželstva.Ružové okuliare mi spadli hneď týždeň po svadbe, ale myslela som, že to je len nezvyk.

Milli, vieš ako to fungovalo u nás? Ja som viedla večný monológ, snažila som sa vyberať slovíčka, aby som mu to čo najlepšie vysvetlila, aby to správne pochopil a keď som sa ho opýtala, čo nič nehovorí, tak povedal, že to tak neni, čo som mu tu vylíčila a hotovo. Vieš, ako ma to štvalo? Veď ten jej chlap tiež musí cítiť, že sa niečo deje, ten môj sa zbaldal, až keď mu za pätami horelo a už som bola pomaly na odchode....A to je už dosť neskoro, keď je to pekné, čo ste mali predtým, už zničené a vy musíte začať odznova. Myslím, že by niektorým chlapom neškodilo, keby občas o vzťahu nepremýšlali len ako o samozrejmosti a snažili sa to riešiť hneď a trebárs prísť aj prvý. to vôbec nie je hanba. to si vie každá žena vážiť, keď vidí, že nemá v paži. Taký ten pocit, že ťa už nemá rád, to trvá dlho, kým sa vyvinie, a potom sa to ťažko vracia späť...

Píšeš, že ste boli pri vínku, ale naliali ste si aj "čistého vína"? Myslím, tak ako napísala Sofia. Tu jeho sľuby nepomôžu, treba sa dopátrať príčiny jeho uzavretia. V tom nemusí byť jeho nedbalosť, či lenivosť. Môžu to byť jeho komplexy, či nedocenenie - my, muži, s tým máme často problémy, aj keď sa pritom tvárime ako hrdinovia. Poznám to veľmi dobre. Niekedy mi stačí, ak ma niekto pochváli a zrazu mám hneď viac síl a chuti do práce... Rozmýšľam aj o tom tvojom štúdiu - nie že by proti tomu niečo mal, to je o.k. - len my muži sa s tým niekedy ťažšie vyrovnávame. Pre muža je túžbou byť hlavou rodiny a predstava, že bude "dôstojníkom bez hodnosti" je pre neho niekedy ťažko stáviteľné. Veľmi dobre poznám taký prípad. Žena VŠ, muž ZŠ, žena doma všetko "odtiahla", muž - pocit nedocenenia - stále len frflal. Možno by bolo riešením dať mu najavo, že si svojim vzdelaním nerobím nároky na "lepšie postavenie" v rodine a že si cením aj jeho prácu (aj keď je možno nemehlo - nepoznám ho, neviem).

Kukulik, to som netušila, že to zoberieš takto. Vôbec, ale vôbec som z teba nechcela urobiť obháňačku chlapov. Ja so taká tiež nikdy nebola a stalo sa mi niečo podobné- už dávnejšie, ale stále to mám v pamäti, len to už vidím inak. Prečítaj si to ešte raz. Ak máš pocit, že to bolo nahouby od začiatku a že sú to len také reči tom, že ťa lúbi, tak sa na to vykašli- to, že nie je schopný si nič sám urobiť, by ma trápilo najmenej. Ja si mylsí, že taká kríza, akú prežívaš- citové ochladnutie, pocit, že toho druhého už vôbec nezaujímaš- prežíva v manželstve asi každý. Ak sa neviete z toho vyhrabať, a predsa niekde v kútiku duše dúfaš, že sa to zmení, tak nevštívte manž. poradňu, a keby nechcel, tak by som mu asi dala ultmátum, aj keď to je už fakt krajné riešenie.

Veľmi si vážim vašu pozornosť,, s niektorými názormi sa aj ja stotožňujem,, ale toto všetko rozhovory pri flaši vínka,, posedenie v reštaurácii,,,to všetko máme za sebou,, a vždy to skončilo rovnako - mojim monológom..Ako som túžila,aby prejavil záujem... a nič. skončilo to vždy iba tak,,"veď ja ťa veľmi ľúbim,, život bez teba si neviem predstaviť"... je to také vydieranie,, hranie na city, dnes to už viem. Na druhý deň stačilo, aby som chcela niečo od neho pomôcť -a bolo po láske. Alebo mala som veľa povinností - chodím totiž diaľkovo na výšku,, a on sa v kľude zobral ku svojim koníčkom,, bez toho, aby sa zaujímal, či stíham, či som neni unavená..Vtedy by som pocítila, že ma naozaj ľúbi,, a nielen v rečiach..A vlastne cítim ešte zodpovednosť za to,, že on je schopný si hocičo urobiť,, ak sa rozhodnem odísť,, nie je schopný existovať bezo mňa...Ťažké je to...

Veľmi dobre, Sofia.

Ahoj.V com je vlastne tvoj problem kukulik.Chces vediet nazor na zensku neveru, ktoru prezivas a ktoru ospravedlnujes.Tvoj muz je ten zly a ty si ta chudera,ktora chce zit inac,ale...Ale co?Nevera je zla vec,to vieme vsetci, je to zrada,strata dovery v druheho partnera.Ak si sa jej uz dopustila z roznych dovodov....neda sa ospravedlnovat.Ale je potrebne nefnukat a byt rozhodna.Ak si ozaj nestastna v tomto vztahu a druhy ta naplna....kde je opet problem? Deti? Deti su vnimavejsie ako si myslime.Deti su stastne ak su stastni rodicia.... Drzim ti palce a prvym tvojim krokom dnes vecer nech je otvorenie si flase vinka a pozvanie manzela na vazny rozhovor. Bez pretvarky,bez placu a fnukania, ako si on predstavuje zivot s tebou...a ako ty s nim, alebo bez neho.Napr. by si mohla zacat...Si so mnou stastny?A mas pocit ze aj ja s tebou?Co s tym urobime? Drzim palce.

tak, tak, tak :)