Ako ste sa zmierili...?

Ciernamacka, kazda facka boli, ale tieto, ktore Ti ustedruje zivot Ta zaroven robia vnutorne mocnejsou a urcite aj lepsou

Každý z nás žijúcich sa raz - či chce alebo nie, dostane k utrpeniu, ktoré bude pre neho to posledné - k vlastnej smrti. S tým nemôže nikto z nás nič urobiť, v tomto sme úplne bezmocní. Netreba však zúfať, ľudia, ktorých sme milovali a zomreli sa len tak nestratili, žijú a raz sa s nimi stretneme. Je to akoby prešli do vedľajšej izby, ktorej dvere sú pre nás žijúcich zatiaľ uzamknuté, raz však nimi prejdeme aj my sami. Skutočný život začína až po smrti, ťažko je nám v to uveriť, pretože sme obmedzení týmto viditeľným hmotným svetom. Každá chvíľa na tomto svete má veľký význam pre našu budúcnosť po smrti, ktorá je len prechodom do večnosti. Robme všetko pre to, aby sme sa raz mohli tešiť z Božej prítomnosti a zo spoločenstva našich drahých, ktorí prešli tými dverami už skôr. Smrťou sa nič nekončí, ale naopak - len začína.

Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do srdca človeka nevstúpilo to, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.

...čo bolí,to prebolí...

všetko vylieči iba čas...

Práveže už to prestavam zvládat,nevládzem

presne viem o čom hovoríš a aký je to pocit a obdivujem ťa, že to zvládaš, ja som to nebola schopná zvládnuť..
hlavne skus mať v sebe tú silu zvládať to nejako aj naďalej, držím ti palce

nefinka: ja pri človeku v takom stave sedávam každý deň, zaspavam s predstavou jeho upretych oči na mne...ešte nedávno aktívny človek a dnes sa nedokážeš postaviť z postele

:čiernamačka - to moje nezmierenie sa:
mne odišiel dedko - keďže som bola prvé vnúča, venovala sa mi všetka pozornosť, bola som jeho miláčikom, takže fakt som mala na neho veľmi silnú citovú väzbu.

bol to človek, čo trištvrtinu svojho života strávil v prírode, proste zo štýlu jeho života by som tipla že sa snáď dožije 100vky.

Ale umrel a nemal ani 72, v strašných bolestiach, na rakovinu pankreasu s metastazami po celom tele. Každý deň bol chudší a chudší, v priebehu krátkeho obdobia z neho trčali iba kosti, človek sa ho nemohol ani dotknúť, takými bolesťami strašnými trpel.

Hoci som vedela, že už nie je žiadna nádej, že tu už čochvíľa nebude, nevedela som sa na ňho ani nachvílu pozrieť, lebo som mala pocit, že mi roztrhne srdce. Nezmierila som sa s tým v tom zmysle, že neustále si vravím, aké je to strašne nefér, prečo práve on, keď žil tak zdravo ako žil.. keď si na ňho spomeniem, vidím len to, ako vypadal v posledných dňoch .. keď sa niekedy rodina o ňom baví, idem odtiaľ preč, lebo tá prázdnota a bolesť z jeho odchodu je vo mne neustále

Často sa pýtam,prečo práve ja? Čím som sa previnila, že mi život dáva takéto facky...keby mi ostal aspoň ešte jeden z rodičov,keby som mala súrodenca,bolo by to možno ľahšie

Ciernamacka s tým sa nedá zmieriť, len bolest časom trochu vybledne a krásne spomienky zosilneju...
Blondula niekedy sa hovorí, že niekto musí odísť, aby utvoril miesto pre nového cloviecika, moja mamina stratila oboch rodičov a kratko nato prišli do rodiny dve babatka ja a moja sesternica...

mne necakane zomrel otec a aj brat :-( riadny sok to bol a doteraz sa pytam ze "preco" ?? .... s tym clovek nic nenarobi :-((( uz som to niekde asi pisala.najviac ma boli,ze otec zomrel 12 dni predtym ako sa mi syncek narodil :-((( ani ho nevidel chudak :-(((((