Bipolárna afektívna porucha

Catka

Ahojte, ja mam BAP uz 16 rokov, teda v zaciatkoch to nebolo klasifikovane ako bipolarka, ale zrejme postupom casu to preslo az do nej. Uz som si s tym zazila kadeco, je to hnusna diagnoza, snazim sa s tym ucit zit, no je to dost o drzku. Co vam pomaha ako-tak preklenut depresivnu fazu aspon o nieco znesitelnejsie?
Budem sa tesit na hociake odpovede:) vdaka;) drzte sa...
Katka

Mareček

Ahojte všetci , asi pred rokom mi diagnostikovali BAP , zatial to yvladam celkom fajn , v norme . ak máte niekto chuť popísať o sprievodných javoch tejto choroby , budem rada....

Opatrná

Mám v rodine človeka s touto chorobou. Žiť sa s ním nedá, rozvrátil celú rodinu, neprajem nikomu. Ak sa dá, tak čím najďalej od takéhoto človeka. Spočiatku sa to dá vydržať, tolerovať, pomáhať, ale len do určitej miery, nie do nekonečna. Život s takýmto človekom nie je život, ale utrpenie.

Prešmyčka

Aj ja mam bipolarno afektivnu poruchu a bojujem s nou uz vyše 5 rokov, poviem vam nieje to vobec jednoduche, ludia ktorí mate toto ochorenie viete o com hovorim.... takze tiez hladam nejaku spriaznenu dusu s bipolarno afektivnou poruchou, ktorá by si chcela popisat popripade si vymenit informacie ohladne danej poruchy...

Depresivna

Ahojte, nemám síce BAP ale mám diagnostikovanu depresiu, takze viem co to je padnut na uplne dno a ako sa taky clovek moze citit. Spadla som do toho v mladosti (v puberte) kto chcete piste, rada odpisem.

saxana30

Ahojte vsetci s BAP, chcela by som sa informovat, ako prebiehala vasa liecba ak ste boli hospitalizovany pocas manie na psychiatrii. Ci to bolo iba podavanim liekov, ktore ako vieme su velmi dolezite, ale tak isto ci prebiehali nejake terapie pocas hospitalizacie, ak ano ake? ja mam hospitalizovanu mamu s BAP, momentale je v manickej epizode, stale sa pytam ako sa tomu dalo predijst, kedze to je uz 5 hospitalizacia v priebeho 6 rokov, diagnostikovana bola 16 rokov dozadu a po prvej hosp. bola v kvazy v poriadku 10 rokov, teraz sa to spustilo....a ako si nie a nie prestat, viem ze to moze byt aj vyssim vekom,ale chcela by som vediet vase nazory ako predijst dalsim hosp., co pre to robite, ako s tym bojujete, ako zistite,ze \"to\" na vas ide... budem vdacna za kazdu info, s pozdravom a prianim vela zdravicka. saxana

torta

Ahoj dilanp3 !
Sľúbila som Ti, že sa Ti určite ozvem. Tak činím, hoci po dlhej dobe. Nezabudla som na Teba a často na Teba myslím ako sa Ti asi darí. Neviem, či ešte chodíš na túto stránku, ak áno, poteším sa, keď sa mi ozveš na moju mailovú adresu.
Keďže záujem o túto tému utíchol, nechcem ňou ďalej obťažovať verejnosť a myslím si, že takto to bude lepšie. Teším sa !

P.

Ahojte je tu niekto kto si už touto poruchou naozaj prešiel a vie mi poradiť? Nechcem si nič dopredu diagnostikovať, len nič iné sa mi k tomu nepodobá. Trvá to už rok. Teda už ked som bola malá, tak som bola taká divná- nervozna, nepokojna, plakala som skoro každú noc- vytvárala som si rôzne postavy a predstavy- strašne som sa bála byť sama v izbe po tme atd. takisto mi ostatné deti robili napriek takže som chodila s plačom domov...teraz pred rokom sa všetko dajak zbláznilo.. presne pred novembrom...najprv mi začalo byť fyzicky a psychicky zle- bola som schopna len ležať, zhoršila som sa v škole, v tej dobe som bola "posadnutá" jedným chlapcom až tak, že som nedokázala ani spať, stále som niečo riešila, písala som mu blbosti atd. potom na vianoce som mu to povedala a on ma urazil (debil jeden) a urobil zo mňa len debilku. tak som sa potom hned opila na druhý deň, pár dní na to depky- a zrazu som sa cez to všetko ani neviem ako dostala, začala som byť akčná, energická, strašne šťastná- smiala som sa jak šalená, tancovala, vyvádzala, nebála som sa, napadali ma samé šialene vecí atd. myslela som, že som sa len zmenila. to bolo od konca decembra po februar. tu znova prišli také by som povedala ešte celkom zniesiteľné depky- ešte stále som sa cez neho nevedela dostať. marec, apríl, máj si veľmi nepametám..v júni som už začala byť najprv podráždená a potom som mala na leto veľké plány..leto sa však obrátilo v katastrofu- prišli také depresie asi ako nikdy- zatvárala som sa, unikala do vlastného sveta, rezala som sa, nespala som, atd...pocity a myšlienky som si nevedela vysvetliť, strašne som sa za všetko obviňovala, tie všetky pocity mi bránili aj dýchať...potom som to už musela povedať, lebo neviem čoho by som bola ešte schopná...mame som však všetko nepovedala a presvedčila ma,že to prekonám a že je to len dočasné, že mám chodiť von, a brať vitamíny. tak som si to nejak vsugerovala do hlavy- potláčala tie pocity, zo začiatku som brala aj b-komplex. Nastalo zrazu celkom vyrovnané obdobie, chodila som von, zabávala som sa všetko až kým neprišiel taký koniec septembra- ked sa to vrátilo ešte v horšiej podobe- už som mala aj také "záchvaty" ked som ničila veci, vrieskala a prestala jesť- kde som rapídne schudla...potom o niekoľko týždňov niekedy teraz začiatkom oktobra nastali oveľa oveľa väčšie tie "happy" obdobia ako v januári- kamošky si mysleli že či pijem alebo fetujem. strašne som sa smiala bez príčiny, rozprávala blbosti, ked som rozprávala tak som komolila slová ani aj ked som sa opravila tak som zle povedala, strašne rýchlo a hlasno som rozpravala - nevedela som čo skôr, mala som veľké plány, párty girl a neviem čo...viem že počas toho som sa ešte tackala, potom ma začala bolieť hlava, točil sa mi celý svet a mala som také jak zimomriavky po celom tele..potom, ked som sa ako tak ukľdunila, som mala zrazu také nevysvetliteľné pocity - bola som nervozna agresivna hlavne ked mi niekto odporoval...teraz posledné dni mám znova depresie ale v takom štádiu, že som už rozmýšľala aj o samovražde. či by som to naozaj spravila to neviem, ale mala som chuť v noci zdrhnúť a postaviť sa na most. myslím že pocity a myšlienky pri depresii opisovať nemusím, lebo som si robila aj testy a čím dalej mám horšie štádium. lenže ja som predtym tú šialenú časť nevidela, až teraz, ked som začala byť naozaj šialená...a všimli si to aj kamaráti..nálada sa mi mení dokonca aj počas dňa! ja už nevládzem, žijem z posledného- bojím sa vždy každého rána a večera. tak som sa minule s mamou znova rozprávala, ale mám z nej pocit že sa asi bud bojí alebo ma nechápe. ale stále som jej nepovedala všetko- bojím sa čo mi povie. myslím hlavne to rezanie. tak som si vydupala aspoň návštevu psychologa. práve ešte nejakého hľadáme. no ja si však myslím, teda bojím sa, že to nebude stačiť. ja sa v daných situáciach neviem ovládať. a bojím sa že niekomu ublížim. totiž moja teta má psychickú poruchu- teda nemá ju diagnostikovanú ale z toho všetkého čo viem tak je to jasné ako facka. moja mamka toho zažila tiež dosť, bohvie ako je na tom psychicky ona. a proste celá jej strana je divná..bojím sa že je to dedičné a že by to bolo tak či tak. ako som písala, podľa mňa sa to začalo už v detstve. potom mi vlastne okolo 10.roku zistili že mám aj nábeh na astmu. jasné že to bolo z toho. neviem čo mám robiť, bojím sa s ňou rozprávať. viem že to nebude dobré, pretože vždy sa to vráti. bud jedno, alebo druhé. no najhoršie sú tie depresie, tie už neviem zniesť. už proste nevládzem. prosím ak tu je nejaká dobrá duša, ktorá to číta, a vie mi pomôcť, hocijako, prosím ozvi sa. budem veľmi vdačná. Ďakujem

torta

Ahoj dilanp3 !

Potešilo ma, že si sa ozval a hlavne pozitívny obsah Tvojich riadkov. Myslím si, že je úžasné, že ste sa s priateľkou znovu zblížili. Samota je veľmi zlá vec. Každý k svojmu životu potrebuje lásku a náklonnosť blízkeho človeka. Verím Ti, že sa Ti uľavilo, keď si sa vyrozprával. Nemaj obavy, u priateľky si určite v jej očiach neklesol. Nie je na to najmenší dôvod.
Možno Ti pomôže aj to, keď nastúpiš do práce. Budeš v kolektíve, vyťažený prácou a povinnosťami a nebudeš mať toľko času zapodievať sa sebou. Ja Ti verím, že to zvládneš a budeš zase v pohode. Želám Ti, aby Ti Tvoj vzťah dlho vydržal, aj keď zostane len na priateľskej báze. A tiež veľa zdravia !
Určite sa ozvi, ako sa Ti darí. Keď budem mať niečo nové, napíšem.

dilanp3

Ahoj torta

Mrzí ma ako dopadol tvoj vzťah. Verím, že sa cítiš zle, každé sklamanie vo vzťahu bolí. Sám som pred 2 týždňami telefonátom ukončil len niečo cez mesiac trvajúci vzťah. No zavolal som v úzkosti a depresii, s pocitom že priateľku len zaťažujem. S pocitom výčitiek, že nemá dôvod tráviť čas s takým človekom ako ja.
Teraz s odstupom času sme sa dali znova do kontaktu. Ona sa ozvala SMS-kou. A ja som bol veľmi rád. Rozhodol som sa porozprávať jej o mojom probléme, lebo sme sa spoznali keď som bol OK. Tiež som sa musel prekonať a vyrozprával som sa. I keď som mal s toho zlý pocit, lebo sa nepoznáme až tak dlho. Snažil som sa jej vysvetliť čo mi vlastne je ako sa BAP prejavuje a hlavne ako sa cítim. Priznám sa, že sa mi veľmi uľavilo. A myslím, že som sa stretol s porozumením. Sám neviem ako ma teraz bude brať, akú má teraz o mne mienku.
Stále som ešte na PN. Snažím sa popri liekoch zaháňať depresiu rôznymi aktivitami, čítam, chodím na prechádzky, postupne plánujem ukončiť PN-ku a nastúpiť do práce. Snažím sa ako sa len dá i keď rána sú veľmi ťažké.
Torta ťažko sa mi radí, keď mám sám ešte v sebe zmätok. Ale keď máš pocit, že je už táto téma uzavretá, tak už nemá význam niečo v tomto smere podnikať. I keď by bolo fér od tvojho priateľa dať ti nejaké vysvetlenie. Možno by to bolelo ešte viac ale vedela by si prečo sa tak rozhodol (a možno potrebuje pomôcť?!?).