spadla som do toho

Dnes som si priznala, som závislá. Bez drog už nefungujem. Bez drog vlastne nemám dôvod žiť. Odbornú pomoc vyslovene odmietam. Prečo? Neviem. Strašne nerada sa zdôverujem, rozprávam o sebe, o svojich problémoch. Nemám v tom problém len sa cítim strašne prázdno potom. Akoby mi vzali pol duše. To isté teraz. Nenávidím to. Mám takú deštrukčnú chuť ale že by som zapredala dušu. Chcem sa mať zle. Tak sa predsa mám mať. Ako sa to stalo... .
Obyčajné dievča, obyčajná rodina, škola vychodená, dokonca spravený Bc. Nenávidela som to. To prázdno. Ľudia ma nikdy nebavili. Členila som sa a členila, členila, členila... komunikovala, komunikovala. Bez priateľov ale medzi ľuďmi. A mňa to tak nebavilo. Keby viete ako. Mne boli všetci ukradnutí, proste ma ich názory, reči, život nezaujímal ale všade písali, hovorili že treba spoločnosť. Neznášala som to. Treba sa však prispôsobovať. Nebavila ma škola. Ale treba ju mať, proste sa treba prispôsobovať. Nebol žiadny odbor ktorý by ma zaujímal, nič technické, humanitné, nič. Vraj treba krúžky navštevovať, hľadať tam ľudí a zábavu. Prerátala som si to, chodila som do 23 krúžkov, 23 činností vykonávala. Od športu, cez tvorivosť, jazyk, turistiku, cestovanie, cvičenie až po kresťanské semináre (ja ateista). Mňa to proste nebavilo. Ale, treba sa prispôsobovať. Doma ma nič nebavilo. Len som sedela a počúvala aký deň mali ostatní. Našla som si prácu, to stereotypné vstávanie a predstava, že to tak ostane ma ubíjalo. Stále to isté, kolegovia, ich reči, problémy zákazníkov, papiere, atd atd. Desila som sa každého rána, vedela som aké pesničky budú zase hrať, vedela som ako sa majú synovia a dcéry kolegýň, aké papuče im kúpili, vedela som čo kto povedal v telke atd atd. Keď som od bezmocnosti skočila radšej do stredu cesty nech ma niečo zrazí a každý žiaľ stihol zastaviť, dala som výpoveď. Skúsila som charitu. Skúpila NotaBene, hotovosť dala tým rôznym organizáciám na pomoc deťom v meste, oblečenie na charitu a chodila venčiť psov, baviť starých (to bolo dosť trápne lebo sama som sa nevedela baviť a to ako umierali pomaly ma iba deptalo). Raz som sa dostala k chorým deťom. Týždeň som ležala v depresiách. A zistila že ma nebaví ani pomáhať iným. Proste mi to je jedno a ubíja ma to. Dni bežali strašne dlho, každá hodina sa mi zdala premárnená. Všetko tak dlho trvalo. Neviem na základe čoho ale zistila som že neviem kričať. Neviem zvýšiť hlas, neviem ,,niaka byť,,. Neviem tancovať (teda som jak pohybujúci sa panák), neviem vydať niaky cit. Tak strašne som chcela začať kričať ale nešlo to. Fádnosť, fádnosť. Neviem kričať. Neviem sa uvoľniť. Škrupuľe. Morálka. Všetko aby bolo fajn. Nuda. Prvý trip bolo to najkrajšie čo som kedy zažila. Druhý bol už pocit bezpečia. Tretí bol stav keď už som mala pocit že aj ja viem cítiť a niaka byť. tie stavy sú také ako keď vidíte niekoho šťastného, ako keď niekto kričí od šťastia alebo bolesti, ako keď niekto nadšene tancuje, prežíva orgazmus, ako keď niaky je. Nejde to bez toho. A keď s tým prestanem, zase bude fajn.