ahojte. rada by som vas poprosila o radu..alebo skusenost ako ste to urobili vy.. ide o osamostatnenie. nasi su rozvedeni, otec sa roky neozyva (to vsak nie je podstatne), brat odisiel studovat do zahranicia a ostala som len s mamou. nemame vsak najlepsi vztah. su tyzdne kedy si ledva pozdravime.aj to len preto ze musime. ona tazko nesie ze brat je prec, bol jej milacik. a mam dojem ze ma velke problemy pochopit ze ju uz nepotrebujeme v takej miere ako kedysi.akoby sa citila zbytocna.vykrikuje mi to, aj milion inych veci. do amoku ju dostane aj taka banalita ze ked idem vencit a nevezmem psie znamky tak ona z toho urobi cirkus na celu bytovku aka som nezodpovedna a neschopna. kvoli dvom malym plieskom.jednoducho..nemozme spolu vyjst.cez vikend som sa zasnubila..a ani to jej nedokazem povedat.nechcem si predstavit reakciu.a zial ani nemam prilezitost oznamit jej to, kedze od soboty so mnou prehovorila dvoma vetami. ..priatel resp snubenec ma vlastny byt v inom meste a uz dlhsie ma taha tam. zarabame obaja, najom by sme v pohode zvladli, aj by sme vyzili. Len zase..matka.vytykala by mi ze na vsetko kaslem a ze ako to vysvetli starym rodicom atd. Ze kaslem na rodinu.. viem si to zivo predstavit. Na druhej strane..je mi jej aj trochu luto ze by tu ostala uplne sama. Aj psa by som vzala so sebou. Ona je totiz odrana do 8 vecer prec kazdy den.A to psovi urcite nestaci. Neviem ako by zvladla to ze ostala uplne sama. Vidim co to s nou robi ked jej odislo jedno decko.. Ani tak, ani onak. Prosim.. skuste mi nieco na to..ja neviem ci radu alebo nejak usmernit. Hocico.. Dakujem
trvaly odchod z domova
Myslim,ze ostavat pri mame len preto,ze ti je luto,aby neostala sama neni dobre. Prichadzas a ochudobnujes sa o svoje stastie a klud a tvoj snubenec tiez asi nie je nadseny touto situaciou. Je dobre,ze mas v nom oporu. Skus mame v klude dospelo povedat,ze odchadzas k svojmu milemu,ze citis,ze je ten spravny cas a to,ze sa od nej odstahujes neznamena,ze ju opustas nadobro. Vztahy sa vam mozno tymto zlepsia. Ja som to zazila,tak len zo skusenosti hovorim.
Musissi zit svoj zivot a mama svoj,tak to ma byt.
to je ťažké. niektoré mamy nedokážu dať deťom najavo, že ich zlé vzťahy ničia. dusia to v sebe a keď dieťa potom odíde, tak trpia dvojnásobne. ventilujú to iba výčitkami. myslím, že jediným riešením je pripraviť si v duchu rozhovor s mamou a potom si s ňou sadnúť a bez hádok a výčitiek si vysvetliť, ako ktorá z vás vníma tú situáciu a aké riešenie sa jej zdá primerané. ak mamu úplne opustíš, možno bude prežívať ťažké depresie, veď to nie je sranda ostať odrazu sama, keď predtým sa starala o dve deti. možno máš pocit, že ti stále len vyčíta, ale ja myslím, že vnútorne je veľmi nešťastná. nepoznáš nejakú jej kamarátku, ktorej sa zdôveruje? nemohla by si sa porozprávať s ňou? toto by chcelo veľa rozhovorov a predovšetkým úprimnú snahu o zlepšenie vzťahov. a to môže byť dlhodobá makačka. ale snáď keď ide o tak blízkeho človeka ako je mama tá námaha za to stojí.
Ahoj. Ja momentálne riešim podobnú situáciu, už polroka rozmýšľam že sa osamostatním, no mamina by zostala sama, keďže sestra už býva tiež so snúbencom a ocino pred pár rokmi umrel. Tiež sa často pochytíme, no viem, že samej by jej bolo dosť smutno a to nechcem. Tebe by som možno poradila, aby si sa predsa len k snúbencovi nasťahovala, podľa mňa sa Váš vzťah určite zlepší tým, keď sa nebudete vidieť každý deň ale trebárs len raz do týždňa a budete si často volať.. Určite si k sebe nájdete cestu a budete mať lepší vzťah. Veď raz sa predsa osamostatniť musíš, skôr či neskôr, tak podľa mňa netreba čakať kým pôjde do dôchodku, lebo vtedy si na samotu bude zvykať ťažšie keď bude celý deň len doma, podľa mňa lepšie teraz ako potom.
