Ako sa vyrovnat so smrtou rodinneho milacika?

Emily to mi je ľúto. malá sa ma pýtala kde máme mačičku, tak som jej povedala, že išla do neba. a ona mi: ale ona príde, neboj. tak som nevedela čo povedať. je mi ľúto že si ju nebudú veľmi pamätať lebo sú ešte malé. je tu bez nej prázdno...

Lucik to nehovor. Ano, mozno je lepsie macky von nepustat, pokial to nie je uplne bezpecne. Ale zase, zivot aj vonku je pre ne ovela krajsi. Ber to tak, ze nic sa nedeje len tak a ze mala kratky ale velmi stastny zivot s tebou.
Ja byvam v byte a so mnou dvaja kocuri, ani nufak von nevystrcia. Ale ci su stastnejsi ako macky vonku? Neviem.
A mojou rukou nestastnou nahodou zomrel moj prvy kocur. Stale som sa s tym uplne nevyrovnala. Bol to moj poklad, zboznoval ma, ja jeho, zomrel mlady, strasnou smrtou a ja som to cele videla a zapricinila. Neprajem to zazit nikomu.

Emily opat niečo vyše 3 rokov sme bývali v byte. potom sme sa presťahovali na dedinu, ktorá je na kopci mimo hlavného ťahu, záhradu máme obrovskú a tú noc keď Miušku zrazilo auto tak prešli asi dve autá, to mi povedal sused ktorý má problémy so spánkom, tak je celé noci hore. on mi povedal, že to bolo o pol jednej ráno ale že nevidel na cestu, že to bola naša mačička. vyčítam si že som ju vôbec začala púšťať von, len keď ju to lákalo. mala kamoša, susedovho kocúra, tak chodili na vandrovku. radšej mohlo to auto prejsť mňa.

Lucik je mi luto co sa stalo, ale bola to len otazka casu. Macky ktore byvaju v okoli ciest kde chodia aut sa zvycajne viac ako par rokov nedoziju. Tety utulkarky ziadnu macku do takehoto prostredia nevydaju. Bud cisto bytova alebo do vybehu vo voliere, ci daleko od aut.

vďaka za oporu. my sme ešte pred tým v januári pochovali fenku nemeckého ovčiaka, bol to svokrov psík ale on pracuje v zahraničí tak sme sa o ňu posledného pol roka starali my. manžel ju poznal od šteňaťa a ja nejakých 6 rokov, keď sme chodili na návštevy. dožila sa takmer 14rokov a do jej konca sme boli s ňou. bolelo to, keď odišla, ale aspoň si ten život prežila. moja Mia toho veľa nestihla... čo už. snáď nám náš nový chlpáčik prinesie trochu sviežeho vánku do tohto smútku.

ja som pre par rokmi , než som mala toho psíka čo sa mi stratil mala jedného, ktorý umrel na starobu, mal skoro 15 rokov ale aspon sme ho pochovali na pozemku, pomohli sme mu prekonat bolesti ,ktoré mal a človek sa s tym rýchlejšie vyrovna aj ked nikdy nezbudne, ved na stolíku mám fotky oboch psíkov, lebo boli členmi našej rodiny ale tento čo sa mi stratil , je to taky neukončený prípad, človek stále dufa, že sa najde aj ked tomu neveri......
neboj nový prírastok do rodiny prinesie radost a pomôže rychlejšie sa vyrovnať so stratou , aj ked človek nikdy nezabudne.

Xena ďakujem. aj mne je ľúto vášho psíka. napriek všetkému som rada, že sme ju mohli aspoň pochovať.
Deria do leta by sme mali mať psíka malého vlčiaka. mačičku by som si mohla zaobstarať, ale mám strach, ako by sa zniesla s deťmi lebo sú ešte veľmi malé(staršia bude mať 3 a mladšia len rok a pol) a Miuška už bola na nich navyknutá. aj toho sa bojím, že keď by sme mali ďalšie zvieratko aby sa mu niečo takéto nastalo. lebo sa neviem z toho spamätať.

oje, lucik, je mi to uprimne luto. chapem ta, viem, co to je stratit milovane zvieratko. uz to ma za sebou, horsie si na tom ty. neda sa nic robit, drz sa! mozno by ti pomohlo zadovazit si druhu macicku? mozno z utulka? tvoju miu nezabudnes ale treba sa trochu odputat.
xena, stratit zvieratko a nevediet, co je s nim.....fuha, to je asi fakt to najhorsie. urobila si dobre, ze si si zadovazila dalsieho.

Viem si predstaviť čo preživate ,toto som ja preživala v novembri 2012 ale mne sa psik stratil a doteraz neviem čo sa s nim stalo ,či si ho niekto nechal alebo ho zrazilo auto.
Poviem Vám , neistota je ešte horšia ako krutá pravda.
Zaobstarala som si nového , jednoducho som si nevedela predstaviť život bez psíka, ved keby sa aj našiel tak by som mala dvoch a tento nový mi pomohol prekonať stratu a ešte aj zotavovanie po operacii....Ale na môjho strateného psika nikdy nezabudnem.

Roku 2009 som si adoptovala 6-týždňové čierne klbko z jedného dedinského dvora. Ráno som vstávala o piatej aby sme sa spolu mohli hrať, kým bola malinká, z práce som išla behom, len aby som mohla byť s ňou. Prežila so mnou prvé aj druhé tehotenstvo,moje deti milovala a tolerovala tak ako to len bolo možné. Vždy keď mi bolo nanič alebo som bola ja alebo manžel chorí stále bola s nami. Každý večer keď decká zaspali sme trávili spolu,učila sa so mnou na štátnice...Mala svoju povahu, ale bola to najlepšia mačka na svete. a potom sme sa presťahovali na dedinu, začala chodiť von a vždy ráno škrabala na dvere, že sa chce dobre najesť a vyspať. a teraz tu nie je a ani už nebude, nikdy. 11.5. o pol jednej ráno ju zrazilo auto. našli sme ju ráno okolo siedmej. druhú noc nespím, už nevládzem plakať, neviem čo budem robiť a kedy to prebolí že mi zomrela moja chlpatá sestra, dcéra a najlepšia priateľka, moja MIA.