Dnes bolo (a ešte asi stále je) na fakulte, na ktorej študujem, také posedenie pre študentov, ktorí majú tendenciu ísť na určitý odbor magisterského štúdia. Pozvaný som bol aj ja, ale samozrejme som tam nešiel. Nedalo mi to však a nakoniec som sa do školy vybral. sedel som tam sám od asi od obeda a učil sa zo zošita na skúšku. Potom nastala stanovená hodina 17:30, keď sa to malo začať. Bola už tma a v škole nebolo takmer nikoho. Tak som sa prechádzal po tmavej chodbe v bloku priamo oproti miestnosti kde sa konalo to stretnutie. Asi 2 hodiny som ich sledoval. Boli tam skoro všetci spolužiaci a úplne všetci vyučujúci, čo majú niečo s daným odborom dočinenia.
Počas tejto doby som sa zároveň aj prechádzal po celej škole, resp. po jej najtmavších častiach a neustále som mal strach, že niekoho stretnem. viackrát som sa otočil a kráčal som naspäť, keď som počul, že oproti mne niekto ide. Popritom som sa neustále vracal na moje pozorovacie stanovište. Po tých dvoch hodinách som usúdil, že je na čase odísť, aby ma neodhalili, tak som opäť po čo najviac tmavých chodbách opustil školu. Cestou na internát som sa ešte asi hodinu túlal po kroví a rozmýšľal nad tým či som normálny.
Tak som, alebo to, čo som dnes robil už bolo cez? Inak nemám žiadnych priateľov, niekedy celé dni s nikým neprehovorím. Myslím, že sa rozprávam len doma s rodičmi a príbuznými aj to len tie povinné kecy typu, ako sa mám a že je na december dosť teplo a podobne.
Najhoršie (ale najlepšie? no proste naj) je to, že sa mi tento stav celkom páči, aj keď viem, že s mojim životným prístupom neskončím dobre (čo nakoniec ani veľmi nechcem), ale nemám proste dosť síl na to, aby som sa premohol a snažil sa aspoň naoko, z dôvodu mojich životných vyhliadok, začleniť do spoločnosti. Som inak veľký egoista a mojim aktuálnym dennodenným cieľom je len mať sa dobre (aspoň dnes) a nestarať sa o iných ľudí.
Čo vo vás vzbudzuje tento môj sebaopis? Som ešte normálny, ale je to už veľmi cez, alebo len tak trochu?
je moje čudáčenstvo problém?
Načo hneď lesy, hory kone a psy. Stačí aj malé prachové zrniečko, ktoré voľne poletuje po miestnosti osvetlené slnečnými lúčmi, ktoré odhaľuje jeho komplikovanú fibrilárnu štruktúru.
človek je tvor spoločensky. hlavne ked zijes medzi ludmi, je to tazke, ak nekomunikujes.
Aj tak raz "zhorím", tj. nastane ten vytúžený okamih, keď navždy prestanem existovať. Ako veľmi sa obohatím, je v tomto ohľade irelevantné. Mne stačí aj málo, som skromný.
priroda, hory a les vie dat ovela viac ako bezny clovek, to som uz tiez pochopil, idealne ked zijes na mieste kde ju mas po ruke, respektive si v prostredi kde dominuje:)
A ešte chcem dodať, že inteligentná bytosť sa môže aj samoobohacovať. Veď je tu napríklad okolitá živá aj neživá príroda, rôzne dynamické systémy, ktoré sa môžu stať inšpiráciou a netreba iné bytosti na obohacovanie sa.
morfundírujem :))) skvele slovo :)
hm vezmi si hviezdu ktora spaluje svoje energeticky potencial, raz sa vycerpa a zhori. ak by si ale bral energiu z okolia, rozumej nove poznatky, tak tak rychlo nezhoris a budes o cosi bohatsi.
alebo si myslis ze mas v sebe mudrost celeho sveta? zazitky a prezivanie inych ludi ti pomozu pochopit sameho seba
nie si z matfyzu? len tak mimochodom, ked si pisal o tej skole...
Lenže egocentrickému človeku, pre ktorého celý svet predstavuje len jeho vlastné ja, rozhovor s inými ľuďmi nepripadá príliš lákavo. A keď sa rozprávam so sebou - tj. vediem nekonečné monológy je dvoch typov.
1. stále opakujem dookola to isté, prípadne to nejak kombinujem, ale aj tak ma to celkom baví, keď iné nemám
2. nad niečim v slovách morfundírujem a to môže viesť aj k novým veciam ako na niečo zaujímavé prídem.
co ti da rozhovor sameho so sebou? ved to uz vsetko poznas. ano, jasne ze sa da. rozhovor s inym - ktory za to stoji - ta moze velmi obohatit.
A dá sa vôbec normálne porozprávať aj s niekým iným ako so samým sebou?
