je moje čudáčenstvo problém?

Príspevok v téme: je moje čudáčenstvo problém?
lustär

Dnes bolo (a ešte asi stále je) na fakulte, na ktorej študujem, také posedenie pre študentov, ktorí majú tendenciu ísť na určitý odbor magisterského štúdia. Pozvaný som bol aj ja, ale samozrejme som tam nešiel. Nedalo mi to však a nakoniec som sa do školy vybral. sedel som tam sám od asi od obeda a učil sa zo zošita na skúšku. Potom nastala stanovená hodina 17:30, keď sa to malo začať. Bola už tma a v škole nebolo takmer nikoho. Tak som sa prechádzal po tmavej chodbe v bloku priamo oproti miestnosti kde sa konalo to stretnutie. Asi 2 hodiny som ich sledoval. Boli tam skoro všetci spolužiaci a úplne všetci vyučujúci, čo majú niečo s daným odborom dočinenia.
Počas tejto doby som sa zároveň aj prechádzal po celej škole, resp. po jej najtmavších častiach a neustále som mal strach, že niekoho stretnem. viackrát som sa otočil a kráčal som naspäť, keď som počul, že oproti mne niekto ide. Popritom som sa neustále vracal na moje pozorovacie stanovište. Po tých dvoch hodinách som usúdil, že je na čase odísť, aby ma neodhalili, tak som opäť po čo najviac tmavých chodbách opustil školu. Cestou na internát som sa ešte asi hodinu túlal po kroví a rozmýšľal nad tým či som normálny.
Tak som, alebo to, čo som dnes robil už bolo cez? Inak nemám žiadnych priateľov, niekedy celé dni s nikým neprehovorím. Myslím, že sa rozprávam len doma s rodičmi a príbuznými aj to len tie povinné kecy typu, ako sa mám a že je na december dosť teplo a podobne.
Najhoršie (ale najlepšie? no proste naj) je to, že sa mi tento stav celkom páči, aj keď viem, že s mojim životným prístupom neskončím dobre (čo nakoniec ani veľmi nechcem), ale nemám proste dosť síl na to, aby som sa premohol a snažil sa aspoň naoko, z dôvodu mojich životných vyhliadok, začleniť do spoločnosti. Som inak veľký egoista a mojim aktuálnym dennodenným cieľom je len mať sa dobre (aspoň dnes) a nestarať sa o iných ľudí.
Čo vo vás vzbudzuje tento môj sebaopis? Som ešte normálny, ale je to už veľmi cez, alebo len tak trochu?

jajka001_

hm zaujímavé
nic ta v zivote netesi? ty len tak prezivas, vegetujes zo dna na den?
vies si zdovodnit, preco si na to stretnutie nesiel? co ti v tom branilo?

lustär

Väčšina môjho konania je podmienená veľmi jednoduchým, ba až primitívnym mechanizmom. Potrebujem mať naukladané povinnosti, ktorých plnenie ma vôbec nebaví a po ich naplnení mám dobrý pocit, že to mám konečne za sebou. Tak je to aj so školou, musím sa učiť na skúšku, veľmi ma to nebaví a po skúške som rád, že to mám za sebou.
Myslím, že v živote nemám iný zdroj radosti ako ukončiť niečo nepríjemné. Vlastne celý môj život chápem ako niečo nepríjemné a teším sa na jeho skončenie.
Kdesi vo mne v podvedomí existuje aj nespokojnosť s týmto stavom, ale to asi preto, aby som sa mohol neustále duševne sebatrýzniť. To robím zrejme pre to, lebo túžim aspoň niečo cítiť. Keď mám silný deficit pozitívnych pocitov, tak to prázdno musia zaplniť aspoň tie negatívne. Takže preto tá sebatrýzeň.

atm

neviem, mne su takyto ludia ukradnuti, takze no problemo. aj ten tvoj dlhy prispevok som len tak ocami preletel:D ale trochu to vo mne asociovalo nejakeho potkana ktory si plizi kanalmi;D

tpch

mozno si len individualista. Ale keby ti to bolo jedno, tak by si sa nebal, ze niekoho stretnes, ani by si ich tajne nepozoroval. Ani vlastne studium ta nemotivuje k stretavaniu sa s ludmi podobneho zamerania? Co pri tom citis?