Som druháčka na technicky zameranej vysokej škole a už asi celkom zdrvená. Prenášam nejaké skúšky, väčšinu, ktoré som urobila som robila na druhý či tretíkrát, ale viac ako mne to vadí mojim rodičom. Pred pár rokmi túto školu dokončila moja sestra s červeným diplomom a tak ma s ňou doma NEUSTÁLE porovnávajú. Nechcú pochopiť, že sme dve rozdielne osoby, s inými vlastnosťami a každá máme vlastnú hlavu, do ktorej sa nám veci ukladajú každej rôzne. Počas semestra bývam zvyčajne najlepšia z krúžku, písomky píšem s prehľadom, problém nastáva až pri skúškach. Viem, že som schopná sa naučiť kopu vecí na jednu skúšku, mojím problémom je, že sa odo mňa očakávajú najlepšie známky a veľakrát radšej utečiem tesne pred skúškou, lebo ma prepadne hrozný strach (a zároveň zbytočne premrhávam termíny). Neviem pochopiť, prečo ma stále musia s ňou porovnávať. Za tie roky mi to zničilo sebavedomie, keď som bola mladšia tak nás neporovnávali vo výsledkoch, ale v kilách-vždy som bola trošku pevnejšia a ona naopak vždy štíhla a tak mi ju dávali stále pred nos-čo má asi za následok 4 roky poruchy stravovania (dodnes) a každým ďalším dňom mám pocit, že je to peklo, ktoré nikdy neskončí. Nálady mi lietajú extrémne, v tých najhorších rozmýšľam, akým spôsobom sa večer zabijem a bude všetko lepšie a o deň-dva príde iba náhly príval energie a radosti, len tak, z ničoho nič.
Nechodievam von, prakticky už nemám kamarátov, v škole poznám iba málo ľudí, desím sa nejakého bližšieho kontaktu s hocikým koho nepoznám a keď som konečne našla niekoho, kto ma ľúbil a kto mi chcel pomôcť, tak ho doma rodičia vôbec neprijali (asi iba preto, že nechodil na výšku, ale pracoval. pre nich to je niečo nemysliteľné v takomto veku), postupne som stratila aj jeho a bol to jediný človek, ktorému som kedy dôverovala a ja už neviem, ako ďalej. za posledný pol rok som na najhoršie veci myslela čoraz častejšie, no až v posledných dňoch mám intenzívny pocit, že sa mi asi musí niečo stať, aby to konečne pochopili.
porozprávať sa s nimi už neviem, skúšala som to veľakrát, ale pre nich sú psychické problémy a poruchy stravovania "hlúposti, ktoré si vymýšľajú ľudia, ktorí nemajú čo na robote" a to ma skľučuje ešte viac.
rovnako ako trpím za ich niekedy až hlúpe názory. do školy musím každý deň dochádzať (cesta trvá vyše hodiny) a to začíname veľakrát o siedmej ráno a končíme neskoro večer. internát alebo nejaká izba neprichádza do úvahy, nech by som akokoľvek chcela-lebo veď zvládla to takto sestra, musím aj ja. hrozne ma takýto režim vyčerpáva či fyzicky alebo psychicky, lenže oni sú toho názoru, že keby som tam bývala, tak by som ani nechodila do školy, len by som chodila určite kade-tade (pričom nechodím von ani cez víkendy vôbec dobrovoľne). nemám sa už ani s kým porozprávať (sestra "drží" s nimi a s ich názormi) a neviem, ako to riešiť ďalej. bojím sa sama seba, čo som schopná si urobiť v tých zlých náladách. bojím sa života a neviem, ako ďalej.
