Strata osobnosti

Lumik - takych inspirativnych pribehov najdes milion vsade. Len treba otvorit oci a divat sa. Ja som siel za svojim snom (mat vlastny tanecy subor a dotiahnut to na vlastnu tanecnu show, vypredat hladisko) a dosiahol som ho. Ze som si po jeho dosiahnuti tym narobil kopec nepriatelov (typicka slovenska zavist a neprajnost, uspech sa neodpusta), ma netrapi. Dokazal som dost, tisic ludi mi vtedy vravelo, ze dosiahnut to je nemozne, nie na slovensku, nie bez podpory sponzorov. A dalo sa. Ak sa chce... ;)

Dlho som tu nebol. Dakujem za rady. Stale ma vsak trapi pocit, ze zijem akoby v sne, z ktoreho sa musim zobudit. Tiez, ze nemam nejaku oporu(nieco typu vnutorna opora, existuje to vobec?)

Magy: " ci ti ten zmysel a ciel zivota mam najst ja??" nenapises nejaky inspirativny ?

Mat take myslienky je priam sialene, zazil som nieco podobne.

Preco neskusite alternativnu medicinu? Ok, nic svetoborneho ten liecitel nevymysli, ale ak by sa dostavil placebo efekt, tak ste za vodou:D

Nazdar,presne takýmito problémami trpím aj ja...tieš mám 18.
Bola mi diagnostikovaná úzkostná porucha,s obsedantnými myšlienkami.
Taktieš mám pocity že,neviem kto som, akoby som stratil kus seba,takisto neviem ako reagovat na bezne situacie. No najhoršie je zmieriť sa s pocitom ako si spomínal "že nevieš kto si,a že niesí tým načo sa hráš"...nemožem ti poradiť,lebo sám prežívam to isté.(okrem toho ma zvyknú napadáť aj iné blbosti,niekedy si namýšľam že som blázon,proste že mi z toho úplne preplo...alebo že nad sebou strácam kontrolu a podobne)...lenže uvedomujem si aj to,že všetko spôsobujú tie obsesie,teda nutkavé myšlienky.Neviem sa toho nejako zbaviť,ale už som si povedal dosť!,treba sa s tým proste vyrovnať,a veriť že je to len zlé obdobie(neuzatvárať sa do seba,a snažiť sa žiť ako predtým)viem že je to ťažké,no iné východisko žiaľ niet.
Psychiater mi síce predpísal lieky,no nebudem to svinstvo brať.dúfam že sa z toho dostanem sám,no uvidíme...tak veľa šťastia,drž sa:-)

som toho nazoru, ze nejde o ziadnu tragediu, len bezna kriza osobnosti pri rychlych zmenach pocas dospievania. vo vacsej ci mensej miere si tymto prejde skoro kazdy. fakticky sa ti konci bezstarostne detstvo a dolieha na teba tlak, ze sa musis postavit na vlastne nohy, zodpovednost, samostatnost. plus zmena prostredia, skoly, kamaratov... a dezorientacia je na svete. clovek je zmateny, nevie co by robil, nikdy nebol zvyknuty rozhodovat uplne sam za seba, urcovat smer svojho zivota, svojej buducnosti - tam je pointa. ciel a zmysel zivota. zatial ho nemas. ten treba najst, zacat zit PRE NIECO, niekam napredovat, aby si sa kazde rano budil s tym, ze tvoj zivot za nieco stoji, ze mas dovod vstat a robit to, co budes robit pocas dna, kym zase neodpadnes do postele. hadam som sa vyjadril dost zrozumitelne ;) ci ti ten zmysel a ciel zivota mam najst ja??

Podobne som to prežívala aj ja. Ale máš dve možnosti. Buď budeš mať kvôli tomu depky alebo pochopíš, že si proste iný a budeš sa tešiť zo svojho individualizmu :) Ja patrím k tej druhej skupine. Som síce samotárka, bez priateľov, ale aj preto, že ma veľa ľudí sklamalo. Vážne veľa. Blízkych, vzdialených... Prežila som si toho dosť, aby som si dokázala utvoriť reálny a hlavne vlastný názor na život. Hlavne o sebe neuvažuj ako o nikom. Si niekto. Každý sme niekto. Všetci máme svoju vlastnú osobnosť, ktorú nám nikto nemôže vziať. A každý jeden človek je výnimočný a jedinečný. Neber to tragicky. Si aký si a taký sa rešpektuj. Pokiaľ by si sa chcel vyrozprávať tak sem: sony230@atlas.sk

povedal by som, ze v tvojom veku moze ist o celkom normalne obdobie zivota, koniec dospievania, alebo mozno aj nie. nemavas pocity sklucenosti, smutok, beznadej?

mam tiez 18.