Flákač vs poctivec

Mám 20 rokov, snažil som sa byť celý čas poctivý alebo teda skôr robiť veci tak aby som sa mal v budúcnosti dobre. Jednotkár v škole, brigády aby som mal peniaze nejaké pre seba, staral sa ako sa dalo o zdravie, snažil sa byť čo najzodpovednejší, dodržať vždy to čo som sľúbil...atď. Som si zle vybral VŠ, a tak som skončil. Chcel nastúpiť na inú lenže rodiča mi ju už odmietajú platiť, tak si musím peniaze zohnať na ňu sám. Čiže sa musím zamestanť. A tu to už je. Hoc som bol jendnotkár, najlepší z triedy a asi i zo školy, mám maturitu ale som na tej istej úrovni ako všetci ostatní čo zmaturovali aj na štvorky. Aspoň v očiach zamestnávateľa. Čiže ak nezoženiem peniaze na školu tá všetká snaha bola zbytočná. A tu som začal rozmýšať: Na strednej som sa snažil aby som sa dostal na VŠ,na VŠ sa budem musieť opäť snažiť aby som ju dokončil. Teraz ak ju dokončím budem mať 25-26 rokov. Ale i tak sa hneď nejak zvlášť nezamestnám. Treba prax, robiť mizernú robotu i keď z VŠ vzdelaním aby som mohol robiť niečo poriadne možno neskôr. (opäť len robiť niečo aby som sa mal POTOM dobre a nie TERAZ). Čiže nakoniec sa tá všetká snaha vyplatí možno v 30 rokoch? A keď si to tak zrátam že v 30 by som si mohol už možno konečne vydýchnuť a začať robiť veci, ktoré som vždy chcel. Lenže napríklad v 30 ísť cestovať po svete keď budem mať možno rodinu? Alebo naučiť sa snowbordovať? Horolezectvo? Nie je síce na to až tak neskoro, ale určite by to bolo zábavnejšie v mladšom veku. A keď si teraz zoberiem spolužiakov čo všetko flákali - Flákali školu ale prešli ale si i užívali poza školou. Potom nešli na VŠ, bývajú u rodičou pár euro im dajú a za ostatné peniaze si zase len užívajú. Nie je to nič moc, žiadne vyhliadky do budúcnosti ale keď sa na to pozriem takto, že užívať si možno prvých 25-30 rokov života naplno, ako sa len dá (vlastne neviem kedy zomrieme) a potom zvyšných 25-30 žiť len z ruky do úst mi príde lepšia voľba, ako v mladosti väčšinu času sa snažiť aby som sa mal na starobu dobre. Radšej sa chcem mať dobre kým som mladý a ak by sa náhodou so mnou niečo stalo, nemusel by som v posledných minútach myslieť, že som si neužil život. Jedine v čom tu vidím háčik, že ak niekto chce vlastnú rodinu, tak jedine sa musí stále len snažiť...Alebo možno aj nie, ako sa teraz snažím zamestnať začínam mať pocit, že je jedno aké vzdelanie má človek, i tak bude robiť za mizerný plat a ťažko za zamestná lebo zamestnávateľ chce radšej niekoho z praxou ako so vzdelaním. Síce úplne tomu rozumiem ale príde mi to deprimujúce.