Priznavam sa, trocha sa za to aj hanbim, skutocne sa kvoli volbam trapim. Patrim k volicom a este nikdy som tak strasne nemala koho volit, ako je to tohoto roku. Pri politickych spotoch vypinam zvuk. Tie ksichy a ich dristy sa mi bridia. Dufam, ze v dalsom obdobi sa aspom priblizime k niecomu lepsiemu, nez mame dnes. Mozeme sa inspirovat tym, co sa osvedcilo. Viac krajin ma co ponuknut.
Dnes ma zaujalo toto: Autor: Jozef Bielik. Pôsobil ako vedúci redakcie Lichtenštajnskej televízie. Dovolila som si to trocha skratit. Dolu je link na blog.
Označovať náš chorý politický systém pojmom demokracia je omyl. Skutočná demokracia vyzerá predsa úplne inak. Porovnajme Slovensko so Švajčiarskom. (Viem, kopec kantonov s roznymi specifikami, historia, .. ale preto snad netreba automaticky insiraciu odmietnut. Naco objavovat uz objavene? Ivana)
Švajčiarsky občan uplatnil zásadu suverenity ľudu (moc pochádza od občana) a dal sám sebe dve základné práva: právo hlasovať a právo voliť
Vláda a parlament ľudu nevládnu, ale len dočasne spravujú veci verejné. Sú platenými zamestnancami občanov a sú voči nim v podriadenej pozícii: poslanec=zamestanec a občan=majiteľ firmy
Úlohou poslancov je odbremeniť občanov od rutinného každodenného rozhodovania. V mene obyvateľov pripravujú a schvaľujú bežné zákony. Tie však nevstupujú do platnosti automaticky. Občania môžu vetovať akýkoľvek zákon a môžu rozhodnúť, že budú o danej veci radšej hlasovať osobne v referende.
Parlament nemá právomoc zmeniť ústavu, to môže iba ľud (referendom).
Občania majú právo zákonodarnej aj ústavodarnej iniciatívy. Po vyzbieraní potrebného počtu podpisov môžu petíciou sami predkladať návrhy zákonov, ktoré parlament po rokovaní so zástupcami petičného výboru buď prijme a zapracuje do legislatívy alebo sa o nich hlasuje v referende.
Pred referendom prebiehajú rozsiahle verejné diskusie a každý s predstihom dostane brožúrku s podrobnými argumentami za a proti. Kto sa nevie rozhodnúť, môže si osvojiť odporúčanie svojej obľúbenej strany.
Referendum je bez ohľadu na účasť vždy platné a je vždy záväzné. Neexistuje žiadna možnosť, ako by tomu nejakí zamestnanci občanov (poslanci) mohli zabrániť.
Aj volebný systém je zaujímavý:
Pri voľbách má švajčiarsky volič možnosť zobrať si napríklad kandidátku strany Obyčajní ľudia, "zakrúžkovať" na nej povedzme Matoviča a ostatných vyšktrnúť.
Zároveň môže rukou dopísať ďalšie mená z iných strán - napríklad Luciu Žitňanskú (SDKU), Ľubomíra Galka (SaS), Daniela Lipšica (KDH) a trebárs aj Noru Mojsejovú a bude to platný hlas pre uvedených kandidátov.
Švajčiari nemajú žiadnu 5 percentnú hranicu na zvolenie do parlamentu.
Pre 8 miliónov obyvateľov im stačí sedem ministrov, pričom jeden z nich striedavo zastáva aj funkciu prezidenta (nepotrebujú na to najvyššieho ústavného pretekára Ivana Seatoviča).
Nemajú žiadnu koalíciu a opozíciu. Švajčiari majú konkordanciu. To znamená, že každá väčšia strana má právo i morálnu povinnosť ponúknuť do vlády čo najlepšieho ministra. O zákonoch sa podrobne diskutuje so snahou dosiahnuť už v parlamente čo najväčšiu celospoločenskú dohodu, aby veľká väčšina obyvateľov bola spokojná a aby zbytočne nezaťažovali občanov referendom.
Vláda má dlhodobo celosvetovo najvyššiu dôveru obyvateľstva (75 až 80 percent)
Politické strany nedostávajú žiadne príspevky od štátu.
Nezamestnanosť je iba 3 percentá a na uživenie štátu, v ktorom politici nekradnú (nemajú veľmi ako), stačí DPH vo výške 8%.
Suverénni švajčiarski občania sú vlastníkmi svojho štátu. Nepotrebujú Fica ani Mečiara, pretože potrebné sociálne istoty si vedia zabezpečiť hlasovaním aj sami. Majú svojich politikov pod kontrolou a nemusia meditovať nad tým, ako si zvoliť menšiu gorilu.
Slovenskí politici nám nanútili nedemokratické pravidlá. Hrajú s nami stále tú istú spoločenskú hru Zvoľ si svojho zlodeja. Dzurindovské a ficovské skratky k vyšším platom a lepším sociálnym istotám sú len červík na udici. Ale nenechajme sa nachytať.
Cesta k švajčiarskym platom vedie cez "švajčiarske" zákony.
Švajčiari začali svoju púť ku skutočnej demokracii už v roku 1848 a ešte stále nemajú ani zďaleka všetko ideálne. Ale až keď raz budeme fungovať aspoň tak ako oni, až potom si budeme môcť povzdychnúť "demokracia je zlý systém, ale nič lepšieho ešte nevymysleli".
Za seba dodavam: NEMOZEM NEIST volit. Keby som nesla, tesilo by ma len to, ze za moj hlas nedostane ziadna strana financny prispevok. Ale je to slaba utecha proti tomu, ze si moj hlas rozdelia podla percent vo vysledkoch (druhe skrutinium). Zatial najviac uvazujem nad Budajom.
Myslienka hladat osvedcene modely a vyberat si to vyhodne z nich ma oslovila. Aj Island si vraj obstojne poradil so stranickym rozkradanim krajiny. Ale o tom mam velmi malo informacii. Kto viete viac, napiste, prosim.
