dva typy ľudí:priamočiary-všeobecne neobľúbený typ,s vlastným názorom,ktorý sa nebojí povedať.taktiež mu nevadí povedať do očí človeku pravdu,aj to čo nechce počuť,zdrbať ho,proste byť k nemu úprimný.
druhý typ:"falošný"-typ,ktorý každému povie len to,čo chce počuť,velmi spoločenský,s veľa priatelmi,známymi,neustále obľubovaný kvantami ľudí,ktorí o ňom tvrdia aký je to super človek.
ktorým človekom byť?..Som na vážkach.Vždy som bola druhý typ,a v poslednej dobe som prvý typ.Postrácala som všetkých ľudí s môjho okolia.ľudia,s ktorými sa stretávam,a sú schopní prijať môj priamy názor,sú skôr raritou,a viem ich spočítať na 1 ruke,poprípadne dvoch,ak rátam rodinu. čo sa to deje s týmto svetom?To naozaj človek,ktorý je milý,stále vyškerený na každého,a len lichotí,popritom falošou len tak prekypuje,a zlomyselnosťou,je taký oblúbeny?...A hlavne nikto to nie je schopný vidieť?...Prečo to potom vidím sakra?... Strašne ma to štve...Neviem,ktorý typ je horší,alebo lepší.Ktorý typ je vhodnejší pre spokojný život.Ja by som asi volila ten druhý.Predsa,človek potrebuje okolo seba spoločnosť.Najhoršie je,ked chce človek niečo podniknúť,a ľaľa-zistí,že mu ostalo príliš málo ľudí,s ktorými by niečo mohol podniknúť,vďaka tomu,že im po dlhej dobe povedal pravdu.Vraj sa zmenil.A ludia nevedia,čo sa s ním deje.Ostáva sám.Tým pádom-môže sedieť za počítačom ,a písať nezmyselnú tému,namiesto toho,aby sa vonku bavil s pseudopriateľmi...
úprimnosť vs.faloš
preto nemam kamaratky...slovenky su strasne odporne zeny....take zle zakomplexovane chudery nestastne..
Mala som veľa falošných kamarátok, ktorým som dôverovala. A tak sa stalo, že mi očiernili môjho partnera len preto že mi ho závideli a neskôr ako som sa dozvedela sa o neho pokúšali. Ja som im v svojej slepej naivite verila a na neho som sa začala pozerať nesprávne a kriticky. Už sa mi vrátila správna optika a tzv. kamarátkam som dala zbohom.
To je dobre tema. Mna prave toto na zenach odpudzuje najviac. Ze su chvilu najlepsie kamaratky, ale akonahle zmizne jedna z dohladu, tak ju ostatne ohovaraju pod ciernu zem. Znamena to, ze nehovoria, co si myslia. To ale znamena, ze nevedia pouzivat spravne rec a jazyk. T.j. jednoducho povedane, su mentalne zaostale.
ono je to väčšinou tak, že vrana k vrane sadá a tí falošní sú veľmi radi pokope.. ak si celý život falošná, máš pravdepodobne aj takých kamošov. A jedného dňa, keď sa rozhodneš pre úprimnosť, tak na teba hodia pózu á la teplý pornoherec "čo sa to s tebou deje, nechápem... teraz akože hráš lúzra? Tak čááu" a utekajú za svojimi pseudopriatelmi, aby ťa pekne poohovárali.
Trochu som to zveličila, ale v princípe to tak nejak funguje.
Avšak byť úprimný a pritom mať veľa reálnych priatelov, to vyžaduje mať v sebe niekoľko ďalších ľudských kvalít ako empatia, tolerancia, pochopenie, slušnosť, trpezlivosť a pozitívny prístup a pohľad na ludí. Ak vidím na človeku jeho zlé vlastnosti, musím predsa vidieť aj tie dobré a dať mu pocítiť, že skutočne si ich na ňom vážim. Až potom príde fáza, keď máš morálne právo povedať tomu človeku aj niečo negatívne, ovšem takou cestou, aby to pochopil v dobrom a poučil sa.
Sú dva typy priamočiarych ľudí.
Prvý, ktorý s úprimnosťou veľa spoločné nemá, ale s hrubosťou áno. Takýto ľudia tresnú prvú vec, čo ich napadne, je im úplne jedno v akej situácii a potom sú prekvapený, že ľuďom sa to nepáči. Nepáči sa im SPôSOB a načasovanie, NIE OBSAH.
Druhý typ priamočiarych ľudí NEpotrebuje dokazovať svoju otvorenosť tým, že všede a všetkým hovoria, čo si myslia. Ale neboja sa otvoriť papuľku tam, kde treba a vtedy, keď to treba. Za úprimného človeka považujem niekoho, kto dokáže byť AJ TICHO v pravý čas, je empatický, ohľaduplný a slušný.
Takže nie je úprimnosť ako úprimnosť. A podľa môjho skromného názoru, ľudia sa nebudú stretávať s človekom, čo sa správa ako buran a myslí si, že je úprimný. To je ASI tvoj prípad madafaka. A preto si aj postrácala priateľov. Ale môžem sa mýliť a mala si okolo seba naozaj len samých povrchných ľudí a teraz si tá dobrá a úprimná a neobľúbená.
dobra tema :)
ja som prvy typ, moj muz druhy typ.
Ja nemam ziadnych priatelov, na neho sadaju ako muchy na lep. Vsetci su z neho nadseni a ja musim doma pocuvat, aki su vsetci okolo neho nemozni, blbi...atd.
Podľa môjho názoru sa treba správať tak, ako je pre teba typické. keď si zvyknutá na úprimnosť a začneš sa "vtierať", budeš vyzerať trapne, lebo sa vtierať nevieš. Ja sa tiež neviem vtierať a keď to skúsim, naozaj vyzerám trapne. Niekomu ide vtieranie sa samo od seba.
žiaľ, mám skúsenosti, že kto je falošný, má viac šťastia aj priateľov ...
Mne vravia, že som tzv. diplomatická :-D
Poviem pravdu, ale jemne, aby som nikoho neurazila ;-)
Byť falošný sa ozaj nevypláca, raz ti na tú faloš prídu, a potom ti ozaj nezostane nikto. A byť až príliš úprimný tiež nie je bohviečo, lebo tým môžeš až ublížiť ľuďom, dotknúť sa ich citov, a potom zasa na teba zanevrú (moja mama je a vždy bola strašne priamočiara a veľa ľudí ju nemalo veľmi v láske... no našla aj takých, ktorí to buď tolerujú, alebo si práve to na nej vážia ;-)).
Určite by som volila úprimnosť, no snaž sa zároveň nikoho ňou neuraziť ;-)
