Úzkosť

katušik keď som čítala tvoj príspevok akoby som videla seba nedokážem sa uvoľniť som stále v nejakom krči,ani emocie neviem dať najavo ja asi keby som vyhrala milion,tak to so mnou nepohne a tiež sa stále babrem v minulosti.Dcéra podľa všetkého odíde v lete mimo slovenska tak to mi teraz nedá spávať,si neviem predstaviť že ju uvidím raz za pol roka ešteže aspoň syn je zatiaľ doma.Dnes je taký čudný deň som celkom v pohode len sa mi nič nechce.Bublinka spočiatku môj muž nechápal čo sa so mnou robí,vždy som mala kopec energie všetko som hneď riešila veľmi aktívna až som tým asi celej rodine liezla na nervy a odrazu zvrat o 360stupňov.Len som polihovala na nič som nemala chuť všetko som odkladala na neskôr.Bála som sa ísť v noci spať,že sa zadusím,že zomriem.Budila som sa unavená nervózna v robote kopec problémov,ale žijem s tým,ešte som neumrela,ani sa dúfam ešte nechystám,rada by som sa dožila vnúčat a viem že to všetko ja len v mojej hlave.Ja som nebola ani u psychiatra ani u psychológa nie preto že by mi to bolo nepríjemne,ale nikdy som nemala pocit,že by som to potrebovala.Ako som to už písala magneézium je môj najlepší kamarát.Ešte taká maličkosť keď sa cítim zle automatický ma začnú bolieť všetky svaly ani sa nemôžem pohnúť,už som rozmýšľala že si dám spraviť testy na tetaniu len ja a lekári sa veľmi nemusíme a tak to už asi dva roky odkladám.Katka nevieš ako sa tieto testy robia?

ahoj, tak zuzana máš pravdu, že sa to objavuje u čoraz mladších..ja mám 19 a o mesiac tomu bude rok, čo som mala prvý "záchvat". Prišlo to ako blesk z jasného neba (ale to vám asi hovoriť nemusím :))užívala som si letné prázdniny a jednu "krásnu" noc som sa zobudila na to, že nemôžem dýchať.. no a potom som prežívala najhoršie dni v mojom živote....bola som doma sama a žila som zo dňa na deň a dúfala, že zajtra sa to stratí..nestratilo...neviem ako ale ja som vedela, že to nemá fyzickú príčinu...keď som to povedala mamine, tak ako som čakala, povedala že to isto nič nie je, že asi som meteosenzitína a pod. nevyčítala som jej to lebo tak ako ona ani ja som netušila že niečo ako ÚP existuje..ale vedela som, že tatko to ostať nemôže a sama som chcela ísť k psychiatrovi...tak som sa konečne dozvedela, čo to vlastne so mnou je a samozrejme som mala brať lieky..keď som si prečítala príbalový leták, rázne som povedala, že toto ja brať nebudem a skúsim ísť na to inak...a takto fungujem až dodnes, po liekoch siahnem až keď je to fakt zlé..teraz vlastne končím prvý rok na VŠ a snažím sa užívať si všetko, čo tento študentský život prináša aj keď niekedy je to ťažšie ako si väčšina ľudí dokáže predstaviť...

tak som rada aspoň za toto fórum a za všetky rady a životné skúsenosti =)

jeeej Zuzi dakujem, to je mile od teba, musime si nejako pomoct navzajom.. niekto je zbehly v niecom a druhy zase v niecom inom.. :)
no ja este nie som uplne za vodou, rano som sa zobudila uz o 6tej (napriek tomu ze som sla o pol 2hej spat..) a potom som sa uz len so strachom prehadzovala z boka na bok a oblievalo ma horko.. no nebolo to moc prijemne.. neodovodnitelny nezmyselny strach zo zivota.. no a zatial cele doobedie si akosi neviem najst nikde svoje miesto, neviem sa nikde citit utulne (napriek tomu ze som na mieste kde mam uz 4 roky domov) a mam taky pocit akoby mi niekto hrozne chybal, neviem kto, ale akoby mi proste nieco chybalo a ja som sa kvoli tomu nevedela vobec uvolnit.. pozna niekto taky pocit? taky pocit som mavala ako mala ked otec chodil na dlho prec (na par mesiacov..)dost zle som to znasala.. vidim to tak ze poobede uz bude dobre.. tie rana ale este nie su bohvieco.. hadam to postupne odide prec.. Zuzi co sa tyka tych nozov, tak to aj mna uz nastastie davno preslo, je to hovadina, treba kaslat na to.. juj tak uz by som chcela byt fit :) mne ked je blbo tak sa rypem v minulosti a rozmyslam kedy som co citila a co to bolo a bla bla bla a rozoberam stare pocity, no nie ze by som na ne krava kaslala, ja si este budem pridavat :) ah jaj.. :)

katuška ty môžeš radiť, tvoje rady som mala najradšej ty si dokázala tak povzbudiť že hneď bol deň krajší.

ahojte všetci starí-noví som rada že sa to tu opäť rozbieha lebo fakt je to dobrá téma.Pre Romča - mne to tiež začalo tak ako tebe od rána do večera v práci totálny stres a vyčerpanosť.Stále som mala vysoký tlak krútila sa mi hlava a šušťalo mi v ušiach až ma nakoniec odpálilo úplne.Bola som na všetkých možných vyšetreniach a všetko ok pripadala som si ako debil ktorý si vymýšľa a ja som nebola schopná prejsť sama ani na wc.Cez net som si hľadala diagnózu až som náhodou narazila na toto fórum a tu som vlastne zistila čo mi je.Nemohla som dýchať v noci som sa budila na smrteľný strach minimálne tri krát denne som zomierala nechcela som chodiť sama von mala som pocit že mi preskočí a niekomu niečo spravím.Bolo to hrozné.Po radách na tomto fóre som sa s tým naučila žiť.Okrem spitominu som žiadne iné lieky neužívala pravidelne však beriem obyčajné 500mg magnézium zo začiatku 3x denne neskôr raz denne a trochu to tlmí tie blbé stavy.Raz mám pocit že už je to všetko za mnou a inokedy ma to priklincuje na same dno a vtedy len čakám kedy to prejde.Najhoršie je že ja vtedy neviem ani komunikovať mám pocit že všetko vidím cez hustú záclonu a vôbec nevnímam ľudí čo rozprávajú.Čo je ďalší paradox ktorému nerozumiem že neskôr som tieto stavy dostávala v kľude v pohode a hlavne keď som sa na niečo tešila.V decembri mala dcéra stužkovú a ja som dve hodiny pred odchodom dostala taký atak že som myslela že ostanem doma musela som si aj keď nerada /kritické dni/šlahnuť lexaurin až to potom zabralo.Ja som si na to už tak zvykla že to beriem ako súčasť môjho života.Katuška všetko je tak ako predtým len tie nože ma našťastie už prešli a aj niekoľko krát za deň mnou prejde "elektrika"strachu po celom tele,ale hlavne učím sa dýchať do brucha hoci mne to vôbec nejde.Všetkým vám prajem aby boli vaše dni len lepšie a slnečnejšie

bublinka, uz si doma z nemocnice? Ak sa citis?

Katkaxxx, pekne si napisala ...

ahojte, tak sa hlasim ze 90% z toho je uz prec :) bola som u psychiatra na konzultacii a vysledok je "akutna stresova porucha", mala som dost vela a dost dramatickych zazitkov za posledny rok, mam toho dost vela a toto je vysledok.. hlavne ze je to uz zda sa za mnou...
Jujulka, dakujem, potesil ma tvoj prispevok :) k tomu co pises - no nemozes cakat ze sa to zrazu vylieci a uz to nikdy nepride.. ono je to skor tak (aspon ja mam pocit) ze na tom clovek vie velmi pracovat, do takych 90% sa daju priznaky eliminovat postupnou pracou na svojej psychike a sposobe zivota, z vlastnej skusenosti viem ze sa mnohe veci daju zvladnut... co sa tyka tych fyzickych veci.. viem co je to buchanie srdca, viem co je to zle dychanie, tocenie hlavy atd, no akosi tieto stavy uz nezazivam... myslim si ze to bude hlavne tym ze som sa vyrovnala sama so sebou, popracovala na specifickych uzkostiach a myslienkovych pochodoch atd.. nie je tiez dobre sa k tej uzkosti stavat stylom ze ju musim "vyliecit" a uz nikdy nepride.. ona s najvacsou pravdepodobnostou aj po velkych pokrokoch a prelieceniach pride, ale pride len v situaciach kedy sme napr pod tlakom alebo dlhodobym stresom a pod. a pride skor v malej forme a velmi zriedka.. tak nejako si predstavujem typickeho "vylieceneho" cloveka z uzkosti :) Nechcem teraz posobit negativisticky, niekde som citala ze sa da uzkost aj vyliecit, ale ked vychadzame z reality, tak si myslim ze ten scenar co som opisala je pri praci na samom sebe taky najrealnejsi.. predsalen vsetci co sme tu na tomto fore mame nieco spolocne - sme velmi citlivi ludia. uz len samotna tato vlastnost nam "sposobuje" ze pri vacsom strese alebo tlaku sme nachylnejsi na odozvu nasej psychiky.. ked si vsak predstavite ze na sebe budete makat, relaxovat, sportovat, eliminovat stres, dopriat si oddych, zaluby atd.. plus samozrejme kto potrebuje netreba sa bat aj ADciek ako kratkodobejsej barlicky.. naucila som sa aj jednu vec.. vzdy som bola striktne proti tabletkam ako takym, za zivot som si doteraz dala dokopy asi 8 x lexaurin 1.5ku (z toho 5x za posl. 10 dni :D :D ) a aj po rozhovore so psychiatrom som si uvedomila ze ked ma clovek raz za cas zly den v zmysle ze mu uzkost brani normalnemu fungovaniu tak je prenho ovela mensie "zlo" dat si radsej napr ten lexaurin na upokojenie ako nechat trpiet srdce, zaludok atd tym naporom psychiky.. pokial si to clovek da sem-tam, raz za cas tak mu to nemoze ublizit.. netreba sa za kazdych okolnosti hrat na hrdinu a vsetko "zvladat" bez tabletiek.. - to pisem hlavne pre Romana.
Zuzi a ty mas momentalne ake konkr. prejavy?
Bublinka - napis kludne sem, hadam si tu opat trochu viac rozbehneme tu diskusiu.. pamatam stare "zlate" casy ked sme tu pisali niekolkokrat denne.. aj mne to vtedy urcite pomohlo :)

Teraz som jaka mudra ked uz sa citim ok co? :D aj druhym radit budem :D :D :D
dobru noc! :)

Zuzana12345: ja som tiez z toho obdobia, mne tieto stavy zacali koncom r. 2008. A spustac ? Mam niekolko tipov, zrejme mix vsetkeho, pracoval som ako manager v nadnarodnej spolocnosti, vztahy s jednou kolegynou boli neunosne, do toho sa zmenilo aj top vedenie, mamlas, moj nadriadeny prijal bez mna mne podriadeneho, znameho, dostaval sa do problematiky cez tristvrte roka, mna uz z neho nervovalo, nakoniec som skoncil v nemocnici s vyssim tlakom kde mi kadejake lieky nadzgali, po peenke mi sef povedal, aby som si dal vypoved zo zdrav. dovodov a to som bol prvy krat na pn za sedem rokov, strasna zloba vo mne, nakopena zlost, narusenia zabehnuteho zivota, prijmu, doma dve deti, hypoteka na krku a to vsetko spolu ma dorazilo, zacali moje problemy ... v podstate doposial, tabletkam odolavam, no posledne mesiace je to horsie, spatne sa mi dycha, pocit ze neviem sa nadychnut alebo vydychnut, pocit dusenia, lapem po dychu ... no strasne.

bublinka keby mi bol pred pár rokmi niekto povedal že raz nedokážem ovládať svoju psychiku tak ho vysmejem.Doteraz neviem čo bolo spúšťačom len to jednoducho prišlo.Nik kto tento stav nezažil to nedokáže pochopiť,ty sa môžeš vyrozprávať on ťa vypočuje ale je mu to cudzie tak ako mne v minulosti.2-3 roky dozadu bývalo na tomto fóre oveľa viac ľudí písavali sme si každý deň a mne osobne to veľmi pomohlo.Ja som dlho nevedela čo mi vlastne je až tu som sa to dozvedela.Najviac ma mrzí že nech robím čo robím vždy sa to skôr či neskôr vráti a ja to nedokážem ovplyvniť.Skoro dva roky som mala relatívny kľud a teraz od jesene som ako na hojdačke raz hore raz dole.Ono je fajn si takto písať s ľuďmi čo sa cítia rovnako ako ty.Deprimujúce je že takýchto ľudí pribúda stále viac a sú čoraz mladší.