Partneri
ZDRAVIE.sk Šport7.sk Rodinka.sk Klik-Klinik - online doktori
Internet.sk
Internet.sk ĽudiaĽuďom.sk Fony.sk ephoto.sk Dnes24.sk

motivácia ťažko chorého príbuzného

Príspevok v téme: motivácia ťažko chorého príbuzného
winki

Moja babka 70 ročná pred vianocami absolvovala operaciu prsníka kvôli nádoru. Teraz chodí na chemo, potom ju čaká ožarovanie. Problém je v tom, že akonáhle jej to zistili mama ju nasťahovala z domu k nám do bytu a starká sa úplne opustila. Uz v minulosti mala problémy psychického pôvodu, depresia a tak isto trpí aj cukrovkou. Odkedy je u nás tak nič nerobí....len sedí, alebo leži. Nič neuvarí nič neuprace nikto ju nevie dostať von, nič ju nezaujima nič sa nepýta. Keď pozerá telku tak vobec nevie čo to pozerá...proste totál nezáujem. Ako ju prebudiť? Ja mám pocit, že ona už len dožíva.

vnučka

bojím sa, že už babke nenavrátite vitalitu a chuť do života...choroba ju poznačila...teraz aj tá zmena prostredia. Ja viem, že robíte to najlepšie ako viete a chcete, ale nezmeníte jej cítenie, jej psychiku...ostáva len trpezlivosť. prosím, nekričte na ňu, nenúťte ju, neprehovárajte nasilu do niečoho, aby si nemala potom výčitky..

skuste dať babke motlitebnú knižku, nech sa modlí..neviem ako bývate, ale ak ste ju dali do obývačky, to nie je dobré ani pre vás ani pre ňu...vy nemáte súkromie a ani ona...ako som písala, my sme prerobili komoru na izbičku, mala to tam super, na stenu sme jej dali TV..aj ked ho nepozerala, ale ako zvuková kulisa to bolo fajn pre ňu...inak poradiť neviem

ešte ma napadlo, či tú apatiu nespôsobuje nejaký liek...mimochodom moja babka brala lieky na spanie ( rohypnol ) , lebo nevedela spávať. ked prišla k nám...a predstav si po pár mesiacoch si vybudovala k nemu odolnosť a práve z toho vraj bola hyperaktívna..to povedala lekárka...

vnučka

1. sú prípady, kedy narkoza udrie na mozog, najmä u starších a dostanú sklerózu alebo sa psychicky úplne zmenia. Doslova na nepoznanie okolia..bud ostanú agresívny, alebo apytický, alebo tí čo predtým nejedli sladké sa stanú na sldkostiach závislí a podobne

2. babke ste zmenili prostredie, čo nie je pre st. ludí dobré. stratia motiváciu, zmysel života

3. ty si myslíš, že 70 ročná nie je veľa. ale to sa nedá tak povedať. záleží od osobnosti. Niekedy je aj 90 ročná žena čulá a normálna, niekedy 60 ročná dostáva sklerózu, zabúda a je slabá....( niekedy aj skôr, napr. po menopauze )

4. babka prešla chemoterapiou, a tá má neskutočné vedľajšie účinky, o ktorých ani nevieme. možno babka aj trpí bolesťami, len vám to nepovie.

5. moja zlatá, my sme mali babku u seba, viem čo prežívaš. mala síce už 80 rokov, ale na začiatku bola apatická. Mala sklerózu, nevedela kde je a stále opakovala dokola, že chce domov. no sama byť už nemohla. Potom sa neskutočne zmenila. ostala akokeby hyperaktívna. Ked bola na pár minut sama, otvorila okno a v tuhom mraze stála v noč. košele v ňom, alebo vykrikovala cez okno, že pomoc, alebo pustila vodu v dreze, upchala ho a vytopila susedov, schovávala si jedlo v skriniach, ( mala totiž prerobenú komoru na izbičku aj s TV ) to potom hnilo tam. alebo sa naobedovala a za pár minut, ked som prišla zo školy ja domov a mamina mi nabrala na stôl obed si sadla a zjedla aj ten, začínala nám pľuť pod koberce( potom sme ich zrušili ) ked sa išla sprchovať, museli sme ju tam preniesť, vložiť do vane a ona vrieskala...potom začala nosiť plienky, ale kedže neležala a nesedela v kresle kludne, tak to presakovalo..každý den sme ju museli sprchovať a prať prádlo..ona ledva chodila a po pár krokoch padala, v noci sme spali a často krát sme vstávali a kontrolovali ju...niekedy sme ju našli v kuchyni na zemi...potom sa začala meniť...stále sa modlila dokola jednu pesničku, mamina ju musela už len krmiť, sama nejedla..potom ostala len ležať, alebo potichu sedieť...nemukla, len pozerala ...vtedy nám jej bolo ľuto..predtým nám tiekli nervy, boli sme nervozny, ale ked bola takto ticho, v podstate len ako babatko, sme ju neskutočne ľutovali. po niekoľných mesiacoch ostala len v posteli a prestala jesť. zavolali sme doktorku a tá povedala, že pomaly odchádza...bolo to smutné...nezávidím ti, lebo nevieme čo vás čaká..ale my sme prežili toto...mamine sme pomáhali ako sa dalo, ona ostala kvoli babke doma z roboty, my sme chodili do školy, zo školy domov..ani sme s bratom nejak moc nechodili von, lebo sme to našej mame chceli uľahčiť..ale ona nechcela ani nikam chodiť, na víkendy alebo tak absolutne..nevedela sa odreagovať...tak sme sa spoločne podporovali, pomáhali si, snažili sa venovať sa babke...niekedy sme sa s nou chceli aj hrať niečo, ako s dieťaťom, ale nedalo sa...len sa pozerala a nechápala nič..chuderka, už je s dedkom tam hore a starajú sa jeden o druhého :(

niekedy mám výčitky svedomia, že sme nemali viac trpezlivosti, niekedy sme zvýšili hlas na ňu..ale inak sme nemohli...jednoducho roky to ťahať sa potichu nedá...hádam nám odpustila

ale aj nám to niečo dalo, poznačilo..aj môjho brata...často teraz keď vidíme starého človeka, ako pomaličky kráča, ako si nesie napr. nákup, ako v lekárni počíta drobné na lieky, alebo ako nevie zaplatiť v obchode, lebo nepozná peniaze, je nám do plaču ..naučili sme sa byť chápavejšími, šudskejšími a všímavejšími k chorým a starým ľuďom...

fňuk...trošku som si aj poplakala pri spomienkach

george303

ono vsetko je to individualne a tazko to takto hodnotit...
Napriklad ja by som svojho dedka vozil do nemocnice aj kazdy den pretoze si pametam ked som bol mali a chodil som do skoly tak kazdy den ma cakal na zastavke a bolo jedno ci prsalo alebo bol meter snehu vzdy ma tam cakal ...
Ale zasa on je ten typ ktori nehladi na seba a ak by aj bol chori tak otom nevieme ...
Ja som taki isty tiez keby mam vaznu chorobu tak to neriesim a zijem dalej pokial by to bolo znesitelne a ak by sa uz nedalo inak tak ...

tulipán13

winki a vieš ako bolí, keď voláš s dedkom a rozplače sa ti do telefónu a ako jedinej ti povie, že mal pocit v noci, že zomrie a odôvodní to tak, že ty nemôžeš namietať? A niektorí "aktivisti" z rodiny mu nadávajú, prečo hento prečo tamto, namiesto pochopenia? je to jej život a to ako to spracujete je len a len na vás. Toto je váš problém a nie jej. Tiež to ťažko spracovávame, ale inak ako podporiť nemôžeš. Ak sa s ňou skúsiš porozprávať, pochopíš to, prečo to robí. Ja som to pochopila jedine takto..

winki

alex...babka vzdy chcela ist bývať do mesta a nemať starosť o nič. to tže ostavala v dome bolo len preto, že ten dom si vlastne chcem nechať....

winki

tulipan ale vies ako velmi to boli...ked viem ze by este mohla mat par krasnych rokov pred sebou keby sa trochu spametala

alenka_maxova

nikto z nas samozrejme nevie, ako to bolo v skutocnosti. Mozno sa nikto ani babky neopytal, ci chce odist z domu do bytu...Pre stareho cloveka to musi byt nesmierna rana. Ja by som sa tiez tak opustila, ako ona. Preco? Ved mi vzali vsetko, co som mala, vsetko co bolo moje...Som chora a este ma obrali aj o moje najmilsie veci. Skus sa na to pozriet ocami babky. Prist o zdravie a este aj domov musi byt obrovsky napor na psychiku. Kym si bola mala ty, alebo jej dcera, babka sa o vas starala nech sa dialo cokolvek. Ci ste boli chore, smutne, hladne, pokakane, ci ste prisli so zlomenou nohou, alebo s domacou ulohou. Tato zena je zrazu chora a starate sa o nu vy. Skuste to robit tak ako ona kedysi. A hlavne, spytajte sa jej, co chce ona. Ak to jej zdravotny stav dovoluje, nech sa vrati domov. Nevyradujte ju z bezneho zivota len kvoli ochoreniu...

tulipán13

Winki, choroba kde treba byť aktívny :) som sa až zasmiala... Ty si tá chorá? ty si tá, čo má 70 rokov, rakovinu, cukrovku? ty si tá, ktorá bola presťahovaná zo svojho domu do cudzieho v podstate? stratila si (aj keď je tomu 10 rokov) životného partnera? Pokiaľ dobre čítam tak nie. Skús sa troška vžiť do jej situácie, pozerať sa na to cez jej oči. Ty nevieš ako trpí, ako ju všetko bolí, čo je to chodiť v takom veku na chemoterapiu. Nie nebudeš to vedieť, lebo ti to ani nepovie. Možno sa babka opúšťa preto, že sa chce opustiť a ty ani nikto s tým nič nespravíte, treba to tolerovať. Je to náročné a byť na tvojom mieste, tak poviem mamine, aby navštívila psychológa a aj ja sama by som ho navštívila, lebo je to pre vás určite náročné, ale nie je to váš život, ale život vašej babky. Je to len na nej a ty ani tvoja mamina ju žiť nedonútite, žiadnymi psychiatrickými liekmi ani návštevami u psychológa.
Moja babka sa liečila na rakovinu prsníka rok a pol, nikto sme nevedeli ako trpí, ako ju všetko neskutočne bolí, vždy sa usmievala, všetko robila sama, ale trpela neskutočne a nechcela aby sme to vedeli. Povedala to jedinému človeku, tesne pred smrťou, ako trpela celý ten čas. Preto tvoju babku toleruj, správaj sa k nej normálne ako vždy, nezmeníte ju silou mocou. robíte, čo môžete. My sme takto chvíľu bojovali s dedkom, ktorý sa tiež teraz opúšťa a vieš na čo sme prišli? že je to hlavne jeho život a pokiaľ on sám nechce, aby sme mu ho nejako "skvalitnili" tak je to jeho vec. Nikoho iného. Hlavne to musíte pochopiť vy. Skúste sa s ňou porozprávať, stačí ak niekto, kto k nej má najbližšie, čítať medzi riadkami a možno sami zistíte, prečo sa správa takto ako správa, možno to bude pre vás banalita, ale pre ňu byť nemusí..

Textová Inzercia

Máte problém s erekciou?

Erexus vyrieši váš problém! Náhrada liekov založená na prírodnej receptúre bez lekárskeho predpisu s extra silou!

Správca siete - SANDING

Správa firemných počitačov. Bratislava a okolie.

Zaujalo Ťa niečo? Zostaňme v kontakte!

Registruj sa na fóre a dostávaj emaily o nových príspevkoch v témach, ktoré Ťa zaujímajú.

Chcem sa registrovať

Prihlás sa k odberu noviniek a zaujímavých článkov

motivácia ťažko chorého príbuzného - Fórum - ZDRAVIE.sk