motivácia ťažko chorého príbuzného

Tak jej tam dajte nejaku uspornu ziarovku a ta nech svieti aj celu noc. A nemusite zhasinat a babka sa nebude bat.

pravy hubu a neviem čo by si povedal, keby každý večer musíš striehnúť kedy ona zaspí čo je vacsinou okolo polnoci a pozhasínať...lebo ona to sama nevie a po tme pokiaľ nesvieti svetlo sa bojí. Ja ráno stávam o piatej tak je fakt uplne super.

pravy hubu...tu nejde vobec o to svetlo a že sa sťažujem, že mi je na obťiaž...mňa veľmi bolí pohľad na ňu, na to ako sa opustila ešte pred pol rokokom mala záujem o nás pýtala sa čo a ako ako škola ako priateľ...teraz nič, ak jej ak človek niečo hovorí ona len neprítomne kuká.

tu nejde ozvyknutie si. Tu ide o jej dobro, mi chceme aby sa po terapií vrátila naspať do jej domu, ale ako? Keď pomaly stráca svalstvo, nemá cit v rukách a nič si sama neurobí? Celé dni len čumí do plafónu. Ja som si zvykla ďakujem...ale chcem urobiť niečo pre ňu, aby nebola živá mrtvola

Chce to trpezlicost. Babka vzchovala tvoju matku, tak si hadam zasluzi, aby si aspon to svetlo po nej zhasla. No nie?

Mne dal raz jeden knaz taku radu, citujem: treba si zvyknut.

Prvý mesiac to bolo fakt na nervy ona si neurobila čaj kávu nedokázala si zohriať jedlo, lebo ona to nevie. Až napokon ju mama vyhrážkami donútila aspon naučiť sa obsluhovať kanvicu a mikrovlnku, ale nič iné. Kúpať to ju tiež človek musí doslova dotlačiť do vane. Večer telku svetlo musím zhasínať ja, lebo ona to nevie. Proste toto takto nejde.