Menejcennost

Moja rada? Mám už po 40-ke, skús nemyslieť nato stále ja sa tiež snažím nemyslieť na svoje zle vlastnosti a je ich dosť niekedy sa mi to aj darí. Ale ľahko sa asi radí, každý máme nejaké chyby a keď na ne stále myslíme, tak nás to stále viac a viac zožiera. Tiež mám pocit menejcennosti už od ZDS-ky.Posmievali sa mi spolužiaci, potrebovali si do niekoho pichnúť,či to bolo účesom /mastné vlasy alebo akné alebo oblečenie ktoré nebolo podľa vkusu spolužiakov/ Keď na to budeš stále myslieť aj tak sa nič nezmení. Každý máme svoje šťastie, každý sme niečim výnimočný. Ja si stále hovorím, že sú ľudia, ktorí sú ešte väčší smoliari /síce to pomôže, na chvíľu/ stále sa pokúšam myslieť pozitívne. Mám dve krásne vnúčata /17 mesiacov/. Nemám priateľov už som si nato zvykol /mám rodinu/ tiež som moták zabúdam ale takých je nás asi veľa, skús si s niekym písať možno prídeš na iné myšlienky netráp sa. Tých "perfektných" naše problémy nezaujimaju, ešte sa aj tešia a robia si posmech s naších trápení. Má to význam trápiť sa ? Samé pekné slová ale taký je život... Prajem nám iným aby sme našli kľud v živote

affraid girl, pokiaľ budeš sama seba odmietať, šťastná nebudeš. Najhoršie je, že veríš tomu negatívnemu, čo si o sebe myslíš. Nenapadlo Ťa však, že sa môžeš mýliť a si k sebe neobjektívna?

Keby si sem skúsila napísať len pár argumentov, prečo sa podceňuješ a nemáš rada, určite by sa dalo nájsť dosť protiargumentov, ktorými by sa dal Tvoj negatívny názor o sebe vyvrátiť. Pravdepodobne si ho získala v minulosti ako dôsledok nejakých udalostí, ktoré Ťa zranili a nedokázala si ich správne spracovať. A čo sa týka výzoru, my ženy sme na seba veľmi kritické, ale každá z nás je svojským spôsobom krásna. To, čo sa Tebe na Tebe nepáči môže byť naopak tým, čo sa páči inému, alebo sa aspoň nad tým ani nepozastavuje. Nemáš žiadny dôvod sa podceňovať ...

Ja mam zase taky blby pocit, ktory som mal aj davnejšie, ale teraz ked som uz zenatý a to stastne :) sa opat vratil...nieje to pocit je to realita....vsetci moji kamarati vratane mojho brata sa namna totalne vykaslali....ano zmenil som sa...ale k lepsiemu....nechodim kazdy den do krcmi prepijat vyplatu a to je asi to preco ma zavrhli....nik mi uz z kamaratov nezavola, niektory mi dokonca uz nedvihaju ani telefon...som z toho smutny...ale vzdy si hovorim, ze nema zmysel sa trapit pre takych ludi co si to ani nezasluzia....Snazim sa venovat sam sebe a svojej zienke a je nam spolu fajn...

moja rada sa vam mozno bude zdat pubertalna-aj ked toto obdobie mam uz uspesne za sebou :) Ale dobre si spominam na "bolest duse", ja som ju riesila najprv tak, ze som svoju "bolest" nakreslila, napisala..vytvorila som si tzv. mood diary (dennik nalad) a vsetko,co ma tazilo som tam kreslila.Hned po prvom obrazku sa mi ulavilo, velmi skoro som zistila,ze uz nemam co pisat. Neviem,ako to opisat, ale niektori ludia si v sebe nosia neistotu a trapenie a vedome/nevedome sa toho nechcu vzdat. Vzdaj sa toho tak, ze to das zo seba von. A dalsia vec je-ak ti nejake konkretne miesto, konkretna piesen alebo film pripominaju smutne a zle pociti, prestan s tym. Nevystavuj sa tomu a ked ta chyti "depka", zasmej sa sama na sebe, aka si hlupa (nie v zlom), ze sa znovu nechas sama sebou vtiahnut do zlej nalady.

no tak ja zamladi som si v takychto stavoch najradsej pustila nejaky fakt dobry film, alebo hudbu... Nieco kvalitne, v com sa clovek dokaze uplne stratit a zabudnut na okolity svet.
A teraz, na stare kolena take pocity uz nemavam. Asi lebo sa uz nikd nespolieham na stastie, lebo som zistila ze stastie neexistuje. S tym, ako vyzeram som spokojna a taktiez som zistila, ze pocitmi menejcennosti trpi kazdy. Sem tam... a nikto na svete nie je stastnejsi ako ja. Sem tam...

Pozri ludia su svine staraj sa len o seba a co si o tebe druhy myslia nech ta nezaujima . Prvorada si ty a nie niekto iny !!! Kazdy nech si ma co chcce to nech ta netrapi . :)

Do mňa toľko ľudia hustia pozitíva, že som ich už chtiac-nechtiac prijala. Vedela som si na sebe nejaké nájsť aj sama, ale napokon som ich vždy zavrhla. V podstate akoby som ich vždy objavovala znova a znova: všetko to závisí od nálady. Momentálne som vo vynikajúcej, verím si, život je suppa. Som normálna holka, pekná, nadpriemerne inteligentná a kreatívna - a nestojí ma vôbec nič toto si povedať, teraz dokonca ani veriť tomu. Inokedy by ma to stálo všetko premáhanie, ale teraz to ide samo.
Možno som sa s tým vyrovnala tak, že napokon to šťasatie i láska prišli, tak som uverila, že nemôžem byť nič menej, keď nemám menej než ostatní.

Pravdepodobne si prehnane sebakriticka.

Mam chut ti napisat aj viac,ale pockam si na "rady" ak ich sem niekto napise.

to tondo: nenapisal si toho vela,ale skor mam pocit,ze ty trpis pocitom zbytocnosti ako menejcennosti

zial neviem odpovedat na tu poslednu otazku ale viem dost dobre o com hovoris. ja sa s tym snazim vyrovnavat v praci. snazim sa robit co najlepsie, najspolahlivejsie, byt dobry kolega, pomahat ked treba. proste skusat si najst nejake uplatnenie, byt aspon trochu k uzitku aj ked to je v podstate kazdemu jedno. ale ked pridem domov tak to vsetko vyprcha a mizeria pokracuje. ani si nepamatam kedy tieto problemy u mna nastali, je to tak v podstate od nepamati. tento kratky prispevok pisem uz asi pol hodinu a uz som to tolko premazaval a prepisoval ze to radsej uz odoslem a idem spat, takze dobru noc a snad to stastie a lasku najdes coskoro.