Co ma chlap z toho..

milli, ale ja to nerobim preto, lebo by som chcela, bola taka. skor chcem jedno, robim druhe. a to je skor patologicky stav ako daco obdivuhodne :)

one question,

tvoj prispevok o 17:02.

Podla toho, keby si bola chlap, tak je to uplne normalne chovanie. Lebo oni vacsinou hovoria, "nemam priestor, prilis tlacis na pilu, nechcem teraz vazny vztah, obmedzujes ma."

Takze si nic zo svojho chovania nerob, ked sa tak mozu chovat a citit chlapi, mozu aj zeny, teda aj ty.

Ty si pre mna hrdinka! Som na teba velmi pysna!

one question-ten blok poznam, ja mam to iste...predpokladam ze to ma cosi s mojim detstvom a tym ze otec mal rad alkohol ale nerobil mu dobre a mal navaly zurivosti a pod...a plus dvomi rokmi sa ma jeden nechutny fetak pokusil znasilnit.takze u mna je to asi tak ze niekto sa mi paci a som nadsena ked ideme na rande ale neskor ked to zacne byt "vaznejsie" zacnem chytat paniku a dotycny sa mi nejakym sposobom sprotivi alebo aj ked sa mi paci, zacnem sa triast akoby bolo minus neviem kolko... a uz par krat som takto zutekala...rozmyslam nad nejakym psychologom alebo co...ale som v zahranici a boh vie ze by som sa asi nedoplatila:)...inak snazim sa proste ten strach prekonat-apelujem na vlastnu logiku a hovorim si ze-ved zo mna neodhryzne:)a myslim si ze je to cim dalej tym lepsie-aspon o cosi:)

:) dobre citanie bella parada :)

one question, sklamem Ťa, zázrak nečakaj. Máš istý blok a on len tak sám od seba nezmizne. Ja som tiež čakala, až kým som nebola okolnosťami prinútená riešiť istý problém so psychologičkou (roky som sa tomu bránila ako Ty, tiež som introvert). Spätne môžem povedať, že keby som čakala ďalej, ešte stále by som bola na rovnakom mieste. Sama by som na správne riešenie neprišla ...

nechcem pred tym utekat. asi len cakam, ze sa stane daky zazrak? sice neviem aky by pomohol. alebo este viacej casu, snad to ale nebude trvat do 40tky.

nie som psychológ, ale mám niečo naštudované a odskúšané na sebe. Popísané "návody" naozaj fungujú, takto funguje naša psychika. Ako píšeš, musíš sa nejak dať dokopy, otázne je, či to sama dokážeš. Predpokladám, že sa o to pokúšaš už nejaký ten rok a keďže sa Ti to nedarí, robíš niekde chybu. Načo sa trápiť sama s niečím, s čím Ti môže niekto pomôcť oveľa ľahšie a rýchlejšie? Navyše, potrebuješ objektívny nezávislý pohľad na Tvoju situáciu, ktorý si sama nevieš poskytnúť. Zároveň už to by Ti bolo úľavou, že by si viac na ten problém nebola sama a mala by si niekoho, kto by Ťa sprevádzal k jeho vyriešeniu. Nikto Ťa však nemôže do ničoho nútiť, ani ten najlepší psychológ Ti nemôžeš pomôcť, keď sama nebudeš chcieť.

... deti si môžeš adoptovať, ale písala si, že Ťa štve, že nemôžeš mať žiadny vzťah. To chceš celý život utekať pred svojím problémom?

bella12, ja si nemyslim ze to bola moja chyba, ani som si to nikdy nemyslela. a ja som taky typ, ze ja svoje veci s nikym nerozoberam, teda, velmi nerada riesim to co ma trapi s niekym, som v podstate introvert, ked nad tym tak rozmyslam. a povedala som o tom iba mojej naj kamoske, ale tiez len nieco, a aj tak mi velmi pomaha jej pohlad, vlastne ma posiela na psychoterapiu a ja som stale nechcela ale zvazujem to. lebo moja psychiatricka mi psychoterapiu vlastne neposkytla, ale nepovazovala som to za dolezite. bella, ty si psycholog? lebo su to celkom dobre frazy, ale pride mi to, ze su to len dake navody, ale vlastne nic neslubuju. tak ci tak sa ja musim dajak dat dokopy, cize stale to je len na mne ale myslim si, ze som na dobrej ceste, resp. sa mi to podari raz. a deti si mozem aj adoptovat keby to bolo take zle :p

tak som si to tu precitala, a celkom ste ma pobavili :D hlavne tymi sminkami.
milli11, ale ty si nepochopila moj problem. mne nejde o to, stretnut sa na verejnosti, lebo tam ma urcite neznasilni nikto... ja mam problem aj na verejnosti s chlapom byt. teda, neviem ci to niekto pochopi ako to myslim... ako, ked to je len niekto s kym musim prist do kontaktu, kolega, ucitel, frajer kamaratky, tak to sa da. ale ked to je niekto kto ma o mna zaujem (a nemusi ma ani nejak okato balit, to clovek vyciti), tak som nepokojna a necitim sa komfortne a nechcem aby bol v mojej osobnej zone. takze to je skor taky psycho blok, jasne ze mi nic nespravi, ked sme na verejnom priestranstve a viem si to aj rozumom zdovodnit, ale ta psychika je svina a neviem ako to prekonat. aby ste ma rozumeli, nie je to tak vzdy, su lepsie/horsie obdobia, teraz uz skor lepsie by som povedala a aj som bola na zopar "rande" ale vzdy to bolo prve aj posledne. teda, hlavne ked dotycny moc zatlaci na pilu, alebo ked citim ze nieco by z toho mohlo byt, tak proste utekam z toho. nedokazem sa otvorit vztahu, vlastne ani tej myslienke asi, nedokazem si predstavit zdielat s chlapom svoju dusu, prejavit svoje slabosti a nevyrovanost, svoju posahanu psychiku. no dobre, nie som posahana ze by som bola blba, praveze pali mi to dost dobre, ale v niektorych veciach si neviem rady no. ale nebojim sa tmy, ani spat sama, ani ist niekam sama, hovorim, takto navonok posobim uplne normalne a ked mam dobre dni, tak aj docela vyrovnana som, ze by mi to ani nikto neveril :) ale ked dojde na lamanie chleba, teda na chlapa, tak tam je to take neiste

one question, spomenula si vo svojich príspevkoch, že si niečo z minulosti - predpokladám znásilnenie alebo niečo tomu veľmi podobné - vytesnila. Tu väzí Tvoj hlavný problém. Vytesnenie znamená, že zraňujúcu udalosť zatlačíš do najhlbších sfér svojej pamäte, len aby si na ňu nemusela myslieť, lebo Ťa veľmi bolí. Takýmto spôsobom však túto ranu nevyliečiš, stále tam niekde hlboko hnisá. Mnohokrát si na vytesnenú udalosť človek dlho nespomenie a potom sa zrazu pri náhodnom impulze vynorí a prekvapí s rovnako silnou bolesťou, akú vyvolala v čase, keď sa tá udalosť stala. Pokiaľ sa rana poriadne nevylieči, vždy bude spôsobovať problémy, sama od seba sa nezahojí - tak to jednoducho nefunguje.

Moja rada preto znie: nesnaž sa v tomto stave nútiť do schôdzok s nejakým sympatickým mužom a nejako sa premáhať, aby si ho hneď neodmietla - ťaháš za kratší koniec so svojou psychikou. Momentálne nie si na to psychicky pripravená, chodiť s niekým. Vzťah je potrebné budovať na základe, ktorým je dôvera, Ty však teraz asi nie si schopná dôverovať žiadnemu mužovi. Preto by si sa najprv mala zamerať na seba a poriešiť to, čo sa Ti vtedy v minulosti stalo a čo tak negatívne ovplyvňuje Tvoju prítomnosť aj budúcnosť. Vôbec nie si pošahaná, to, čo prežívaš je úplne prirodzená psychologická reakcia človeka na traumatickú udalosť. Ak si doteraz nepodstúpila serióznu psychoterapiu, vrelo Ti ju odporúčam. Lieky môžu tlmiť bolesť duše, ale ranu, čo tú bolesť vyvoláva, nezacelia.

Čo môžeš očakávať od psychoterapie? Možno by si nevyhnutne nepotrebovala psychológa, stačila by však osoba, ktorej by si dôverovala a nehanbila jej povedať všetko, čo v sebe dusíš - a to nielen povedať, ale to aj rozobrať. Čím viac o tom budeš rozprávať, tým lepšie. Jednak strhneš rúcho utajenia z tej udalosti, čo ju robí pre Teba psychicky ešte ťažšou ako v skutočnosti je, zároveň už to, že budeš samu seba počuť, ako o tom hovoríš, má terapeutický účinok. Postupným rozoberaním toho zraňujúceho, čo sa Ti stalo, budeš "zbrusovať" tie bolestné hrany v Tebe a po čase sa Ti to nebude zdať až také hrozné. Zároveň Ťa to pripraví prijať tú udalosť, lebo kým ju odmietaš, neposunieš sa dopredu a nemôžeš začať s procesom liečenia.

Danú bolestnú udalosť následne potrebuješ správne spracovať - predpokladám, že keď sa stala, nemala si na to čas a ani chuť a jediné, na čo si myslela, bolo ju čo najrýchlejšie zatlačiť do podvedomia (a to my ľudia zvykneme robiť nevedomky, aby sme sa ochránili pred utrpením) a nanajvýš si si z nej vyvodila nesprávne a nerozumné závery, ktorým skalopevne veríš a tie Ti teraz bránia nadviazať nejaký vzťah s mužom. Sú to názory a postoje typu: všetci muži ma chcú len zneužiť, všetkým ide len o sex, muž nie je schopný nezištnej lásky ... alebo aj postoje obviňujúce samú seba: nezaslúžim si lásku, ja som vtedy zlyhala, bola to moja chyba a pod. Otvorením a znovuprežitím tej udalosti (čo je bolestné alebo potrebné) sa vyplavia na povrch všetky tieto zavádzajúce a neobjektívne myšlienky, ktoré následne treba vyhodnotiť a preformulovať na logické a rozumné myšlienky typu: každý človek je jedinečná osobnosť a nie je možné chyby jedného vzťahovať na všetkých ľudí. Nie je rozumné ani logické, aby som z faktu, že mi ublížil jeden muž, vyvodila záver, že všetci muži len ubližujú, že keď jeden znásilnil, všetci znásilňujú, že keď jeden je neverný, všetci budú atď...

Ak chceš v živote nájsť lásku a byť schopná milovať muža a dôverovať mu, nevyhnutne potrebuješ prejsť touto cestou. Bude to bolestné, ako keď sa stŕha zle zhojená chrasta nad mokvajúcou ranou a následne dezinfikuje hnisajúce miesto. Len tak však možno dobre zahojiť ranu, po ktorej po čase neostane ani stopa. Aj v psychologickej oblasti je možné takého vyliečenie a veľmi Ťa k nemu povzbudzujem. Nestojí predstava milujúceho manžela a detičiek v budúcnosti za tú námahu?