Anorexia a bulimia - Boj Vyhras

Mila moja m.,
v zivote kazdeho z nas bolo, je a bude vzdy vsetko zavisiet od nas. A su v nasej blizkosti ludia, ktori nam v najdeni toho spravneho, krasneho v zivote pomozu. Tebe napr. psychologicka a psychiatrickam pomahaju. Nevzdavaj sa sama tejto pomoci, ale snaz sa ju pre svoj dalsi posun k lepsiemu /a teraz nehovorim len o PPP ale vseobecne o zivote/ vyuzivat. Nechaj rozhodnutie na odbornicky, oni vedia, kedy zivot dokazes ustat aj sama :o).
Romanka,
uzi si dnesny den a vidim, ze nielen Tebe pomaha toto forum. Aj Ty urcite velmi pomahas dievcatam, ktore este vahaju, ci maju zabojovat... :o)))

AHOJTE BOJOVNICKY!!!
Chcem len napísať, akú neuveriteľnú silu a odhodlanie mi dáva toto fórum. Všetkým ďakujem za povzbudenie a dodanie síl a tiež posunutie na tú správnu cestu. Verím, že raz to vyhrám a zo srdca to prajem každej z vás.

Je mi strasne, som opat tam, kde som bola pred rokom, mam plne rozbehnutú anorexiu a okrem toho nutkavu potrebu upatovat, Boze zbláznim sa, nevie sa sústredi na bakalarku, som v háji...

Ahojte..mam ppp,anorexiu no sem tam ma prepadne aj bukímia..je to uz od mojich 13rokov.teraz sa liecim chodim aj ku psychologicke chcem sa z toho uz dostat,len neviem aky jedalnicek by som mala mat,teda co by som mala jest,pretoze ja neviem kedy som uz najedena,kedy mam dost,ci som hladna..a v akych davkach a casovych intervaloch by som mala jest..vie mi niekto z vas poradit?dakujem..a aj je vobec mozne sa z toho dostat,ci to uz je na cely zivot?

Ahojte. Ako mám povedať psychiatričke aj psychologičke, že chcem ukončiť liečbu? Veľmi mi pomohli, ale teraz je už všetko na mne. A ja tú svoju prácu neviem splniť, cítim to už beznádejné. Strašne ma tá PPP ubíja. Asi ten môj záver tak má byť. Veľa vecí som vďaka nim pochopila, som im veľmi vďačná. Ako to bude teraz s antidepresívami? Jednoducho mi ich psychiatra prestane predpisovať, náhle sa tie lieky vysadia?
Dúfala som, že sa uzdravím. Začala som nenávidieť celú PPP...No nič.
Ďakujem, baby, držte sa aspoň vy.

Je tu niekto?
Som dnes hrozne nervozna pomôžte!

ste tu niekto?

a sorry za preklepy.-)

Romi, máš deti, spomeň si, aké boli, kým ich nezačalo tvarovať všetko okolo do takej miery, že sa prispôsobili.
Malé deti sa tresnú o zem, keď ich niekto do niečoho núti. Kričia, revú a búchajú pästičkami, plačú a vedia sa tak krásne oduť. Povedia, keď sa im niekto nepáči a prídu sa pomojkať, keď to potrebujú a cítia. Malé deti sú bezprostredné a našťastie, nemajú pocity viny a nemajú žiadne pochybnosti o tom, že niečo nechcieť, neirobiť podľa druhých a robiť nasilu je správne.
Nie je to až také ťažké, všetky predsudky o tom, že sa za niečo musíme cítiť vinné, že žena má svoju úlohu v domácnostia tam patrí, že sa má starť o deti a nemyslieť na blosti, že sa má cítiť šťastná, keď sa môže rozdať pre rodinu...to sú kraviny. Áno, aj mňa moje deti bavia a vidím v nich zmysel, aj mne sa dobre dýcha, keď je doma upratané ale vždy tvrdím, že niesom Matka Tereza, aby som sa kvôli poriadku, čistote a tomu, čo sa musí, išla zblázniť.
okná som meumývala už ani nepamätám. Kašlem na ne, urobím to, keď sa mi bude chcieť, keď bude vonku teplúčko, decká budú behať po dvore, pustím si do toho hudbu a muž mi otvorí pivko. Ak sa niekomu zdajú šoinavé, nech sa cez ne nepozerá..-)))
Romi, buď k sebe milšia, určite vieš, že je to aj o tom naučiť sa mať rada za drobnosti a a j za veľké veci. Nepripustiť, aby druhí do Teba hučali, keď ty cítiš veci po svojom. Kašli na názor iných, Tvoj je dôležitejší. Nie si stroj na baterky, si žena. So všetkým, čo k tomu patrí...
Dnes nám k tomu všetkému svieti slniečko, tak verím, že sa máte bay fajn a že sa usmievate...
gab

Ahoj Gabinka
Juj.. ako si mi pomohla. Už som zas do seba pchala, ale vravím stop. Ešte že som si hneď prečítala tvoj príspevok.
Máš úplnú pravdu. Len naučiť sa to je dosť ťažké. Nie som si istá či to čo robím je správne a potom nastáva iný uhol môjho pohľadu. Začnem si vyčítať, že nie som dosť dobrá matka a manželka, keď nie som schopná ani uvariť a upratať. Môj muž mi vie povedať, keď sa sťažujem, že robím takisto na 3 zmeny, že pracujem manuálne, chodím unavená a ešte ma čaká domácnosť, že vraj to je už "váš údel žien!" Že aj druhé ženy to robia a čo??? Ani sa sama sebe nečudujem, že mám potom výčitky. Keď ho donútim aby mi pomohol, zas vidím, ako to robí nerád a napadá mi, že mu je asi tak ako mne a tak druhý krát ho radšej nežiadam a robím to zas ja.. no a popri tom sa zas ventiluje jedlom. Ale dcéru mám v tomto zlatú. Moje slniečko!!! Má len 11 rokov, ale je fajn. Tá mi pomôže, síce niekedy sa jej moc nechce, a potom u mňa zas naskakuje ten pocit.. ale poväčšine urobí o čo ju poprosím.
Mám sa veľa toho ešte učiť, ale pokúsim sa to zvládnuť. Už si nechcem nič vyčítať.
Ďakujem, poslala si mi už strácajúcu silu bojovať. Asi sa potrebujem len uistiť, že to čo robím je správne. Potom nemám výčitky.
Dnes je pekný deň. Idem von. Zastavím sa ku mame. Z nej ide taký neuveriteľný pokoj, viem ho do seba priam nasať a potom mi je hej...