Ahojte,
ako by ste postupovali, keby ste boli v mojej koži?
Mám 18 rokov, od 15 som trpela anorexiou. Mám odvtedy veľké zdravotné problémy. Stačila 1 hlúpa poznámka od človeka, ktorého som si veľmi vážila. Našťastie,som sa z nej už vyliečila.
Sama. Nikto mi nepomohol.
Hľadala som príčinu, prečo som si tak neverila, prečo som mala pocity menejcennosti a nízke sebavedomie.
Príčinou bola moja rodina-otec si ma odmalička nevšímal, moje názory ho nikdy nezaujímali...vždy som bola tá malá Helenka, ktorú netreba počúvať. Mama mi vždy vsugerúvala jej názory, a ak som kládla odpor, hneď som bola ja tá zlá..nemohla som si myslieť niečo iné, ako ona...chcela aby som bola ako ona.Dokonalá.
Mám ešte 2 starších bratov. Nikdy ma nepochválili, nikdy mi nepovedali nič povzbudivé. Jeden berie drogy a druhý má ťažkú depresiu. Ja som pokope držala celú rodinu. Snažila som sa, aby sme trochu fungovali,ale o veciach, ktoré nás trápili najviac sme sa rozprávali najmenej...trápila som sa so všetkým sama...a pritom som nerobila nikomu nič zlé, ja som bolá tá, čo všetkých utešovala, ale mňa každý odkopol, ked som to potrebovala, hlavne spolužiaci na strednej.
Teraz mám 18 a gympel za sebou. Dostala som sa na prestížnu vysokú školu. Konečne budem mať pokoj...ale naši mi to platia, ale ja ich nechcem ani vidieť. Mala som hrozné detstvo bez štipky porozumenia.
ja som sa na tú školu tešila, ale keď viem, že ma budú 5 rokov živiť a že mi to budú hádzať na oči, radšej by som išla do pokladne do tesca a mala svatý pokoj. Už som sa z toho tlaku zrútila, beriem AD...neviem, čo ďalej..najradšej by som skapala na mieste...
Neznášam svojich rodičov...
1Kristina, nepremýšľala si nad tým, skúsiť sa s nimi otvorene porozprávať?
Poviem vám len toľko, že rodičov si začnete vážiť a začnú vám chýbať až keď o nich prídete.
Viem uplne o com pises...ja mam 31 rokov,ale doteraz sa neviem zbavit tej myslienky,ze rodicia ma nemaju radi a nemaju na mna cas...moji rodicia videli vzdy na prvom meste pracu a pracu a pracu...v zivote ma nevedeli v nicom podporit alebo povzbudit, kritizovali vsetko co sa dalo na mne a na bratovi...viem ze nas brali asi tak, no co uz ked mame deti tak mame,ale cely zivot som citila,ze sme im skor na pritaz, otec si na nas nikdy nevedel najst cas, mama bola vzdy zo vsetkeho vystresovana, nikdy si nic nevedela zorganizovat, nic premysliet, vsetko robila v totalnom chaose a neporiadku...napr ani poriadne neupratala,veci v skrini ma dodnes tak pohadzane jedno cez druhe a take podobne veci...cely zivot mam problem so sebadoverou, rozpravat pred ludmi je pre mna nieco strasne, citim sa zle medzi ludmi, ktorych nepoznam...mam obdobia velmi tazkych depresii, kedy nechcem nic ine len zomriet...vobec neviem najst pozitiva mojho zivota, neviem sa z nicoho tesit...chcela by som zomriet a zivot mi pride len ako nutne zlo...snazim sa tvarit,ze vsetko je OK...snazim sa s tym bojovat,ale tie obdobia depresii sa vzdy vratia... je to velmi tazky a kruty boj...najhorsie je,ze rodicia nikdy nepochopia moje myslenie, moje nazory to ich nezaujima, necitim ziadne prepojenie medzi nami,stale dookola si melu to svoje, viem,ze mi nikdy v nicom nepomozu,ani ma nepodporia a citim sa neskutocne vo vnutri sama a nemilovana...a mozem robit co chcem neviem sa zbavit toho pocitu...s nimi sa o tom ani neda porozpravat,pretoze to nikdy nepochopia a ani nemaju zaujem...dala by som vsetky peniaze, ktore mi kedy dali zato, aby som im mohla otvorene porozpravat o tom co citim,co prezivam, aby mi povedali,ze ma miluju a ze ma lubia taku aka som, ze som ich skvele a nadherne dieta a ze som pre nich vynimocna..ze vnimaju to ked mi treba pomoct, ked uz padam doslova na hubu a nevladzem...keby to dokazali pochopit ako sa citim, ale viem ze od nich nemozem cakat nic...ze ma nikdy nepochopia ani nepomozu, ze ma jednoducho maju v riti
...ma tak napadlo, kolko rodicov si mysli "nemam rad svoje dieta", lebo....a bla bla...tisic dovodov...
Leela333, áno, vystihla si to a súhlasím s tebou, ale mnoho rodičov si myslí, že len oni majú pravdu a jediné, čo dieťa môže je neodvrávať a poslúchať. Potom sa ani nečudujem, že na rôznych fórach vzniká čoraz viac tém s nadpisom: "Nemám rád/a svojich rodičov" a pod.
slnecnica, ak sú medzi ňou a rodinou také vzťahy ako ich opísala, naozaj bude lepšie, keď zostane žiť v Česku a návštevy rodiny obmedzí na sviatky.
I think that:D
hellenie, co tolka sebalutost?
Tvaris sa ako y si ty nikdy chybu neurobila, netvrdim, ze rodicia a bratia su bez viny, ale nehadz na nich vsetku spinu. Tvaris sa, ze ta nema nikto rad, a myslis si, ze ked niekto niekoho nema rad plati mu skolu? Zalezi im na tebe, ale ty to asi nechces vidiet.
Najdi si brigadu, ved kopec ludi v ratane mna si vie najst brigadu popri skole. Ano skola je narocna, ale da sa to sklbit. Kopec ludi studuje aj popri robote a to uz je ina makacka. Tak hlavu hore a nelutuj sa stale, lebo je to strasne depresivne, a nielenze to zle vplyva na teba, ale aj na tvoje okolie !!!!!
Pokiaľ Ti rodičia chcú financovať školu, tak sú úžasní!!! Práve teraz dávali na Markíze, že náklady rodičov na vysokoškoláka predstavujú 300,-EUR/mesačne, mne to potom vychádza za celé 5.r. štúdium 15.000,-EUR.....
...helen- ako keby si zila stale minulostou....cim si si presla, ako sa k tebe doma chovali (chovaju)...mas pred sebou nove veci, tak sup do toho. A ako si sama napisala, nikto druhy ti nepomoze, pokial si v prvom rade nepomozes sama. Myslim, ze sedenia u psychologa by tiez neboli na zahodenie. A co sa tyka skoly - je pekne, ak ti ju ma kto platit, pretoze je mnoho inych deciek, ktore hlavu na to maju, len financie nie su. A nie je problem si popri skole privyrobit. Ide len o to, ci je clovek ochotny ukrojit si zo svojho volneho casu a zo svojej pohodlnosti.
Daj si ciel - ze sa osamostatnis, v ramci moznosti samozrejme. Bezne studaci byvaju v podnajmoch, pracuju popri skole a verim tomu, ze je tam vela takych, co to doma nemali lahke.
Vies, tu ti kazdy napise len svoj nazor, pohlad na vek, a kolko ludi, tolko nazorov, ale nik ti nevie (nie ze nechce) pomoct.
V prirode je taky nepisany zakon - prezije len silnejsi jedinec....
Ano, kto si "nepresiel" anorexiou, nevie, co to je. Na druhej strane, mnohi z nas presli tym, cim si si nemusela prejst ty, a tiez to bolo pre nas tazke.
Hlavu hore. Zivot je k*rva, ale ved nech, my s nim vybabreme, nie?)))
Aja02, máš pravdu, je to ľahké povedať, ťažšie uskutočniť. Zas na druhej strane, Helenka ide na vš do čr, doma sa celý rok nemusí ukázať, nemusí pozerať na rodičov, ani na bratov, môže si tam nájsť brigádu a zostať tam aj cez leto
