S priatelom sa nam podarilo trochu neplanovane babo. Kedze mame obaja plus minus 30 rokov, tak sme nic neriesili, nasli sme si podnajom, prestahovali sme sa tam a zacali planovat svadbu. Priatel sa snazi - vybavovacky okolo bytu a svadby, mozem sa na neho spolahnut. V podstate, uz ked sme spolu chodili sme planovali, ze sa zoberiem, neskor snad aj babo bude, len sme to teraz trochu urychlili.
Problem je v tom, ze mi velmi vadi jedna vec u priatela. V priemere asi tak raz za tyzden chodi s kamaratmi, alebo kolegami von, posediet niekam. Parkrat sa stalo, prisiel na mol. Moj otec je alkoholik, zazila som si pri nom svoje, cize som na takychto ludi doslova alergicka. Vysvetlila som priatelovi, ako to je a ze to jednoducho neznesiem. Slubil, ze sa to nezopakuje. V podstate to aj dodrzal = odvtedy uz neprisiel uplne opity. Ale samozrejme posedenia s kamosmi, kolegami pokracuju. Ale stava sa, ze pride domov okolo polnoci a ide tam rovno z prace, cize oklo 17. Pride relativne v pohode = v nalade ( nie opity), ale jednoducho ten cas, co tam stravi - to mi nepride normalne. Je to v pohode, ze si vyjde s kamosmi. Vacsinou z nich poznam, su to chalani v pohode. Skoro vsetci su vsak nezadani, bez zavazkov.
Samozrejme sme sa bavili o tom, nie raz. Stale ta ista odpoved, ze ved nechodi opity a potrebuje si pokecat s kamosmi.
Cele to u mna zhorsuju skusenosti s otcom. Dalej aj fakt, ze tam nesedi zadarmo a teraz potrebujeme peniaze aj na svadbu, aj pre babo.
Ked sme spolu nebyvali, nevnimala som to tak, lebo som ho nikdy nespovedala, kam chodi. Inak je to vsetko v pohode - pomaha mi doma, mozem sa na neho spolahnut atd. Ale toto jednoducho nemozem prehryzt. Teraz mam uz take myslienky, ze nechcem ziadnu svadbu.
Poznate niekto nieco podobne? Ako by ste riesili, keby ze ste v takejto situacii?
