Ahojte,
chcela by som sa s vami podeliť o moje starosti, kedže sa akosi nemám komu vyspovedať :(
Idem študovať do Brna veľmi ťažký odbor. Teraz cez leto som sa zhrútila a beriem AD. Ide o to, že vobec necítim podporu od rodiny, nikdy u nás neexistovala komunikácia. Ja vlastne neviem, kam patrím-na intráku je to neznáme a nové, a domov chodiť nechcem, necítim sa tam dobre.
Mama je prísna a otec sa o mňa nikdy nezaujímal. Vždy sa postaral aby som mala čo jesť, ale nikdy sa so mnou neporozprával, iba o známkach. A keď som sa v škole zlepšila, nepochválil ma za to :( Keď som mala 8 rokov, otec si našiel milenku, ale nakoniec zostal s nami. Už vtedy mi bolo jasné, že moji rodičia ostali spolu, len koli deťom. Nikdy to už nebolo ako predtým, naši vedľa seba iba žili a tolerovali sa. Ja som to cítila a veľmi ma to bolelo. Keď som mala 12 našla si milenca zasa mama a otec chodil domov čoraz menej.
Mám ešte 2 mladších súrodencov. Jeden berie drogy a reže sa a už sa snažil aj predávkovať. Skoro mu to vyšlo:-(. Druhá má ťažkú depresiu 2 roky. Mama sa nám venovala, snažila sa, ale otec vobec. Vtedy som si myslela, že je chyba vo mne, keď si ma nevšíma. Začala som sa pilne učiť, aby mal zo mňa radosť. Učila som sa po nociach, chodila na súťaže, ale náš vzťah sa nezlepšil, práca mu bola vždy prednejšia, rovnako ako oslavy s kamarátmi. Potom som začala mať problémy s poruchami príjmu potravy. A tie mám doteraz. Mám aj trvalé zdravotné následky. Netuším, ako to budem zvládať spolu s vysokou. Ešte som nemala žiadny vzťah, lebo vlastne ani neviem, ako sa k chlapom správať a vobec, už neverím, že by ma mohol mať niekto rád.
Proste necítim žiadnu istotu v rodine, sebadoveru, sebúctu, neznášam sa, nedokážem sa z ničoho tešiť. Zistila som neskoro, že každý kope iba sám za seba. Cítim ešte zodpovednosť za surodencov..ale ako im mám pomocť, keď najradšej by som umrela? :( veď ja neviem, prečo som sa narodila, keď som nikoho nikdy nezaujímala a teraz sa iba trápim, namiesto toho aby som rozdávala šťastie?
Ale ja si proste myslím, že človek, ktorý nie je šťastný, nemože robiť druhých ľudí šťastných.
Nikto nie je dokonalý. Ani ja. Nikomu nemám nič za zlé, odpustila som rodičom, i sebe. Ale ja už neviem, ako ďalej :(
Mrzia ma vzťahy v rodine.. necítim žiadnu istotu
Priklanam sa k nazoru jajajajaj. Neviem ze niekoho bavi pisat take slohove prace, ved staci napisat problem aj v kratkosti.
Oliviaa, toto je dost vela problemov ktore riesis, ale zda sa mi ze vsetky by ti pomohla zvladnut jedna dobra psychologicka. Jedna vyborna je v Blave, vola sa Luba Albertova. Kebyze som na tvojom mieste, tak za nou zajdem a skusim to s nou vsetko vyriesit. Ona je taky dobry anjel mladych ludi, zeru ju aj pubertiaci. Dokonca aj taki co psychologov vobec nemusia. Naco sa s tym budes sama trapit a nicit, odbornik moze v mnohom pomoct.
Orol,
každý ma svoje problémy, niekto vačšie, niekto menšie, ale má.
Ide o to, ako sa s tým človek vyrovná.
Nepoznám ťa, neviem aký si, ani čo si prežil. Verím ti, že sa tešíš zo života. A úprimne ti závidím.
Prečo by mal byť hnusný?? Ak ho vidíš iba v čiernom, je to s Tebou veĺmi zlé... Ja sa teším na každý deň, na každú chvíľu strávenú v tomto živote a teším sa ako malé decko na každý deň.
thyself,
je to naozaj moja sestra, ona len pomenila nejake drobnosti, lebo sa hanbila, ze by tu na fore bol niekto z rodiny.
ďakujeme za rady
Ja anorekticka ona bulimicka...co sme to my za rodina :(
svet je hnusny, vzdy bol aj bude
Milá Olivia, ak poznám tieto stavy, tiež ma kedysi veľmi trápilo, že sa o mňa a moju sestru otec v detstve,ale aj keď sme boli starší nezaujímal. Čo bolo treba poplatiť nám poplatil a viac nič a ak náhodou niekto z nás spravil nejakú chybu, začne nám každú vrazenú korunu do nás vyčítať. O pomoci z jeho strany, to už ani nevravím. Tam sa dostaví výčitka zhruba po dvoch dňoch.Teraz chodím na súkromnú školu, kde samozrejme treba platiť školné,ale to som si tiež povedal,že radšej si sám zarobím akoby mi mal dať prachy on a potom mi to vyčítať. To mi za to nestojí. Každú sobotu sa zbalí a odíde na svoju chalupu, kde robí boh vie čo a prinesie odtiaľ trochu ovocia. Keď mu mama povie, aby to alebo ono v byte opravil alebo vylepšil,tak si nájde milión sprostých rečí ako sa to nedá a ako je to drahé. Preto som si zvykol,že na jeho pomoc, podporu a pochopenie sa dnes, zajtra ani nikdy v buducnosti nemôžem spoľahnúť. Myslím, že mi dvaja si budeme mať dosť toho povedať, preto mi môžeš kľudne napísať na: vlado.zelinka@gmail.com Dakujem
Všetko tí to verím, až na to, že tu druhú tému písala tvoja sestra. Nemusíš klamať. Stačí porovnať detaily. Nič sa nedeje, nie je zakázane založiť si ďalšiu tému. Vidím že tá hnev uz prešiel a hladas cestu ako ďalej. Magy tí výborne radí, súhlasím s ním.
oliviaa. co sa stalo sa neodstane a nasledky bezohladnosti svojich rodicov voci sebe navzajom a v konecnom dosledku aj k vam detom si ponesies do smrti. tolko smutne fakty. lenze ak poznas svoje slabe stranky, dokazes s nimi bojovat, snazit sa vyhybat jatreniu ran a starych hriechov a namiesto toho sa zameras na to, co je dobre. ako vidis, sestra je na tom podobne a uz mas minimalne jednu vec, kde sa oplati venovat energiu a namahu. a lasku. toto potrebujete obe najviac, tak si jej davajte maximum, podporujte sa a pomahajte si.
zmysel zivota sa najst da, to ze si mala zlu minulost/detstvo, este neznamena, ze ty sama si neschopna zit tak, ako to nedokazali tvoji rodicia.
ano, na intraku je to nove, nezname. ale zaroven to znamena, ze mozes zacat uplne od zaciatku, s cistym stitom. a ako si to spravis, tak to budes mat. najdes novych znamych, priatelky, spriaznene duse. len sa nezabudni divat okolo. taktiez nie je nikde napisane, ze za kazdych okolnosti musis chodit domov casto. najdi si tam alebo v okoli nejaku aktivitu, ktora ta bude bavit a odputa ta od toho neprijemneho "zase musim ist tam, kam nechcem".
hlavu hore, drzim tebe aj tvojej sestre palce!
Treba to vydržať, aj tak ich len cez víkendy uvidíš a budeš mať pokoj ...
jajajaj,
zhodou okolnosti to pisala moja sestra.
Spytala som sa jej na to a obe sme nevydrzali a spadli si do narucia...
Nevedela som, ze aj ona.
Dakujem.
Aspon viem, ze je na svete jedna osoba, pre ktoru sa oplati zit.
