ahoj.
mam viacero problemov ktore ale nemam s kym prebrat preto pisem sem na forum.. mam strach z ludi. nedokazem komunikovat s novymi ludmi, ludom ktorych uz poznam nedoverujem natolko aby som bola otvorena a citila sa sebaisto. zacalo sa to uz v skolke, kolektiv deti ma neprijal, a s tymto strachom som nastupovala aj na zakladnu, strednu aj vysoku skolu. nikdy som do ziadneho kolektivu nezapadla, nebola som nikdy ani uplne outsider, ale kym si na novych ludi zvyknem trva to dlho. zo zaciatku som sa bala len novych ludi, neskor ked udrela puberta som sa zacala debilne citit aj uz len ked idem po ulici, a viem ze to mozno znie sebestredne, ale ked vidim pohlady inych ludi nuti ma to rozmyslat co si asi o mne myslia..viem ze nad tym rozmysla kazdy, ale zozierat sa tym a trpet uzkostou aj vtedy ked len platim pri pokladni alebo cakam na autobus? mozno som len socialne zakrpateny clovek..
ked si napriklad vypijem tak som uvolnenejsia ale zaroven aj prilis otvorena,a vzdy mam pocit ze strasne vtedy trepem a ja neznasam ked nemam nad sebou kontrolu. snazila som sa aj celit svojmu strachu z novych ludi, vzdy to dopadlo fiaskom. mojim jedinym riesenim je byt ticho. z novychludi som hned v rozpakoh aj ked su mili a priatelski, nedokazem suvisle a normalne odpovedat ani na bezne otazky.
za cely zivot som poznala len jednu osobu ktorej som plne doverovala, ale aj jeho to prestalo bavit,nechal ma, zacal novy zivot. a viem ze by to mozno niekto oznacil za socialnu fobiu a strach z vysmechu alebo odmietnutia. mam vsak aj iny problem. mam problem s naladami. to bol jeden z dovodov preco ma byvaly priatel nechal. neviem, mozno je to iba naladovost, ale tie moje pocity su ako na hojdacke aj co sa tyka ludi alebo veci ku ktorym mam neaky pozitivny vztah. priatela som milovala z celeho srdca, ale aj tak som sa k nemu niekedy spravala ako k niekomu cudziemu. a ja som vedela ze robim zle, ale nedockazala som tomu zabranit, neako to stopnut v tom momente. vzdy som kazdy taky nepekny cin olutovala, a skoro vzdy hned potom ako som to urobila. v tych momentoch mam pocit akoby som tu ktoru vec ani neorbila ja,ako keby som sa divala na seba z inej strany a uz v priebehu toho si sama sebe hovorila \"preco to robis?\".on tomu nerozumel a posielal ma na psychiatriu. bojim sa ist za odbornikom, ale bojim sa aj ze tym ze to potlacujem, to zajde dalej. som nesutale deprimovana, nepametam si ci som sa vobec niekedy citila stastna, alebo aspon trochu spokojna.
neviem ci som pisala zrozumitelne, len to zo mna tak neak vytrysklo, asi je to dost neohrabane. ani neviem co hccem od vas pocut... asi len ci neviete mozno co s tym alebo.. ci je mate pocit z tohto prispevku ze je to somnou tak zle ze by som mala naozaj zajst za doktorom... dakujem, caute
Hladam pomoc/radu v kybernetickom priestore
dakujem bella
Tvoj strach z ľudí - ako píšeš, môže súvisieť s negatívnou skúsenosťou z detstva - zo škôlky. Cítila si sa deťmi neprijatá, odmietnutá a bolo chybou, že si s týmto postojom išla aj na základnú či strednú školu. Svojím strachom z ľudí si sa sama oberala o možnosť zažiť prijatie iným človekom a potvrdiť samú seba. Nepíšeš, čo sa vtedy v škôlke stalo, či sa Ti deti vysmievali, alebo sa len nechceli s Tebou hrať či azda šikanovali. Teraz máš strach z ľudí, pretože nevieš, čo môžeš od nich čakať a bojíš sa, že Ti znovu ublížia ako kedysi. Takýmto postojom sa však okrádaš o niečo veľmi cenné - o ľudské vzťahy.
Obavy z toho, čo si o Tebe myslia cudzí ľudia na ulici len potvrdzujú Tvoju neistotu a slabé sebavedomie - ale nie sú vôbec na mieste. Nemalo by Ti byť jedno, čo si o Tebe myslia, keď o sebe nič neviete a o pár minút sa už ani neuvidíte? Je to úplne zbytočné trápenie.
Všetko je len v Tvojej hlave, stačí zmeniť postoj, zmýšľanie, a hneď bude svet jednoduchší. V prvom rade však asi budeš musieť zmeniť svoj predpokladám nelichotivý názor na seba. Prestať sa podceňovať, uvedomiť si svoje kladné stránky a to, že aj Ty môžeš obohatiť niekoho život. Nie si ani nudná ani nezaujímavá - len si tomu počas tých dlhých rokov, čo si si to hovorila, uverila. Si jedinečná a záleží na Tvojom názore, môžeš vidieť veci iného uhla a to môže byť pre iných prínosom. Človek je spoločenský tvor a rád sa zhovára, spoznáva nových ľudí, premýšľa.
Ak je niekto k Tebe milý a priateľský, zober to ako povzbudenie. Nikto od Teba neočakáva nejaké múdre seriózne reči, len obyčajné slová, jednoduché slová, nekomplikuj to. To, čo Ty považuješ za fiasko sa tomu druhému nemusí ako fiasko vôbec zdať. Asi sa až príliš kontroluješ a si na seba prísna, vyžaduješ dokonalosť. Zníž latku, asi nemáš veľa sociálnych zručností, lebo tie sa získavajú len praxou - a len praxou ich teda nadobudneš. Každé jedno Tvoje slovo, každá jedna veta sa počíta. A ak ich obalíš do jemného úsmevu, ten druhý bude mať z Teba príjemný pocit. Si krajšia, ak sa usmeješ, a takej peknej slečne každý prepáči nejaké malé zakoktanie alebo ostych. Určite však nervozitu z iných nerieš alkoholom, zvládneš to aj bez neho.
Ak bol niekto k Tebe milý a Ty máš pocit, že si sa pred ním strápnila, never tomu a neboj sa s ním kamarátiť (aj keď by si sa radšej od hanby chcela niekde zašiť, aby Ťa už viac nevidel). Daj jemu aj sebe šancu prejaviť sa v ďalších situáciách uvoľnenejšie - aby si sa mohla naozaj prejaviť Ty taká, aká si. Lebo úvodné trápne ticho, zakoktanie či červenanie - to nie si Ty, to je len Tvoj strach. Proti strachu sa však dá bojovať len tak, že mu opätovne čelíme. Ak z každého nového kontaktu vycúvaš, vždy budeš mať strach z nových ľudí. Noví ľudia však po dvoch-troch stretnutiach už nie sú noví, už sú to známi, z ktorých niektorí sa časom môžu stať blízki Tvojmu srdcu.
Posledná vec: deti vedia niekedy veľmi zraniť. Nenechaj deti z Tvojej škôlky ovplyvniť celý Tvoj ďalší život. Tam vonku sú ľudia, ktorí Ti chcú ukázať, že stoja o Tvoje priateľstvo. Odlož na chvíľu svoj strach. Ak by Ťa aj niekto znovu zranil, čo také hrozné by sa stalo? Už sa to stalo v škôlke a prežila si to. Teraz si však väčšia, dospelejšia, prežiješ to ešte ľahšie, ako keď si bola malým dieťaťom. Riziku zranenia sa nevyhneš, ale to nie je dôvod, aby si sedela doma uzavretá sama v sebe. Lebo aj Ty si spoločenský tvor.
Fakt zájdu za doktorom, inak to bude len horšie.
Mala by si zajst za doktorom. Viac sa k tomu neda povedat, len tolko, ze tym mozes jedine ziskat. Ak si nevies uz pomoct sama, nepomozu ti ani ludia na fore, lebo v konecnom dosledku je to stale na tebe. A nie si v tom sama, neobvinuj sa, je to mozno ochorenie, mozno potrebujes iba niekhoo, kto ti pomoze pochopit samu seba. Dnesna doba bohuzial takymto stavom "praje".
tak nic
