Strach

Príspevok v téme: Strach
Maaasenka

Chcela by som požiadať o radu niekoho, kto má skúsenosti,resp.je kompetentný mi dať návrh, ako postupovať.Cca od svojich 18 rokov,teraz mám 44, trpím obavami o svoje zdravie.Tento strach nastal ako šok po odoperovaní prsníka mojej starej mamy a po návšteve v nemocnici-ten obraz sa so mnou vlečie.Pred 7 rokmi som sa s rakovinou a jej neskutočne rýchlym priebehom stretla znovu u svojej mamy,zomrela po 3 mesiacoch od diagnostiky.Akonáhle sa u mňa vyskytne nejaký zdravotný problém,úplne ma paralyzuje,nemám chuť ničomu sa venovať,okamžite snorím na nete,kde sú odkazy poväčšine na karcinóm,tumor a pod.Apropo,bojím sa akéhokoľvek vyšetrenia,pretože,čo ak......Preháňam o svojom stave,kontrolujem sa,kupujem vitamínové doplnky,robím závery a ničím tým svoje okolie.Som si vedomá,že moje počínanie nie je správne,ale ten strach,ktorý v sebe nosím v čase akéhokoľvek zlyhania môjho organizmu, znášam ťažko(kašeľ= rakovina,momentálne zápal moč.ciest= rakovina,bolesti brucha=ktovie,čo tam mám a pod.).V obdobiach,keď mi nič nie je,som úplne ok,veselá,vyhľadávam spoločnosť,stretávam sa s priateľmi,chodím tvrdo cvičiť.Pokiaľ sa nevyskytne žiadny zdravotný problém, preskakujem hory a teším sa zo života.Neviem,či aj takéto občasné zlyhanie mojej psychiky patrí do rúk odborníka,neviem,či stačí zájsť k psychológovi,resp ,či je to už na medikamenty.Budem vďačná za každú odpoveď.

frézia01

Mám podobný problém, hoci sa netýka môjho zdravia. Takýto strach mám o rodičov, mamka bola pred týždňom na rtg pľúc (poslali ju tam zo štítnej žlazy pre doplňujúce vyšetrenie, lebo má opuch na krku), v čase kým čakala na termín rtg som si začala všímať, že pokašliava, čo som si predtým nevšimla a bola som úplne presvedčená, že to bude karcinóm, už som sa pripravovala ako zvládnem, keď mi to oznámi a čo bude potom so mnou, plakala som, nespala som. Nakoniec sa nič nepotvrdilo, našťastie, a ja som začala hľadať ďalej.. Teda zakaždým, keď ju niečo trápi, myslím na to najhoršie. Nedokážem to ovplyvniť a takto už fungujem rok v strachu.

Ingrid68.

Masenka...u mňa je to záležitosť posledných 2-3 mesiacov /už som uviedla, čo bolo spúšťačom/ ale už mám aj podozrenie, že takto nejako
sa prejavuje o.i. kríza stredného veku
P.S. o týždeň budem mať 44 rokov, ach jaj...ako ten čas letí...
alebo idem do menopauzy?? a hrkoce mi to v hlave?? neviem...?

Maaasenka

Ďakujem za Vaše reakcie,ako vidím,nie som sama.Už som sondovala na nete a hľadala nejakého odborníka v našom okolí,musím tento stav riešiť,pretože dnes som mala problém aj navariť.Myšlienky ma brali smerom tým istým a napriek tomu,že sa nechcem vyjadrovať pred svojou rodinou o strachu,ktorý vo mne panuje,vnímajú,že čosi nie je vporiadku.Problém mám aj počúvať svoje deti,keď niečo hovoria,ich starosti,našťastie nie vážne, sú akosi mimo mňa.Obed som jasné navarila,ale stálo ma to nemálo úsilia.Ráno som sa pomerne skoro prebudila a pustila som si na nete cez YouTube The Secret,snažila som sa preveliceeee,ale neviem praktizovať ich rady.Dozvedela som sa však jedno,že aké obrazy si vytvárame,sami si ich privolávame a toho sa bojím.
V našej rodine sa vyskytol aj psychiatrický problém u mojej starej mamy(ona celý život ,ako si na ňu pamätám, hodnotila napríklad lieky-ak ten,ktorý jej predpísali, mal čierny pásik,to znamenalo,že sa blíži smrť,keď v názve lieku bolo ,,R´´ to už bola rakovina,myslím,že to do mňa riadne vštepila a veru na rakovinu nakoniec zomrela).Bola aj hospitalizovaná na psychiatrickej klinike v Hronovciach.Predpokladám teda,že u mňa sa jedná tiež o nejakú dedičnú predispozíciu.....

Ingrid68

Ľudkovia, ja mám podobné pocity už od leta, kedy nám zomrel jeden rodinný známy na rakovinu, išlo to s ním dolu kopcom veľmi rýchlo, odvtedy neprešiel jediný deň, kedy by som na neho nemyslela, a tým pádom aj na seba a svojich blízkych, stále ma prenasledujú čierne myšlienky,keď mám nejaký zdrav.problém, že čo keď mám to a to...som nenormááálne rada na tomto svete a vážnej diagnózy sa bojím ako čert... môžem len dúfať, že sa z toho
nejak dostanem...alebo je to dedičné...môj otec chodí už pekných pár rokov psychiatrovi, lebo je hypochonder...čo už...genetika je sviňa....

mimi111

mám to iste... už mam pocit ze niektore tazkosti si sama vsugerujem, ale je to ozaj tazke a tiez zataz na psychiku.. ked mi nic nie je,tak som tiez vesela, plna zivota, optimizmu.. je to ako na hojdacke

Magy

osobne si myslim, ze ano - vzhladom na tvoj vek, trvanie problemu a rodinnu anamnezu je vhodne to riesit s odbornikom, ktory ta bude dlhodobo a postupne krocik po krocku dostavat z tejto narazovej extremnosti obavy o svoje zdravie.