Začnem trochu v minulosti. Pred pár rokmi ma môj vtedajší partner zoznámil s jeho kolegom. Zapáčil sa mi, bol sympatický, pekný, pozorný a veľmi pekný. Muž, akých je teraz málo. V kútiku duše som závidela jeho partnerke. Bolo vidieť, že ju veľmi miluje a zniesol by jej modré z neba. No mala som svojho partnera a on oči len pre svoju drahú. Občas sme sa stretávali na rôznych akciách ako páriky. S dotyčným kamarátom sme si vždy mali čo povedať, neskôr sme si začali písať na FB, časom volať. Zveril sa mi, že majú vo vzťahu vážne problémy. Ja som to s priateľom nemala tiež ružové. Namiesto toho, aby som sa mu snažila pomôcť a taktiež zachrániť svoj vzťah, začala som rôznymi špinavosťami huckať dotyčného proti jeho priateľke. Síce aj ona mala pekne na rováši, ale ja som každú situáciu prekrútila tak, aby z nej ona vyšla najhoršie. Postupom času sme sa začali aj inkognito stretávať a mne sa podarilo dokonale ho nainfikovať mojou zlobou voči dotyčnej a nakoniec sa s ňou rozišiel. Ja som ukončila vzťah s bývalým a dali sme sa dokopy. Vtedy mi jeho bývalá napísala, že ona si počká a vráti mi to aj s úrokmi. A vydržala. Rok ho nekontaktovala a pokiaľ viem ani on ju. Pracovala na sebe, skončila Vš, našla si super job, schudla nenormálne veľa a potom sa vrátila. Veľkým štýlom. Pracuje u nás v podniku, len o pár kancelárií vyššie. Najhoršie je, že tú svoju pretvárku zvláda dokonale a všetkých okolo znova zaslepila. Vrátane môjho priateľa, ktorý robí všetko možné aj nemožné aby s ňou mohol aspon v práci tráviť čo najviac času a ja pomaly ale isto pociťujem, že jeho city k nej buď nikdy nezhasli, alebo vsplanuli a ešte intenzívnejšie. Doma sa len hádame a v práci trávi všetok čas. samozrejme, keď je tam ona. Rozprávať sa o tom nechce, tvrdí, že je teraz jeho kolegyňa a nič viac. Vraj miluje len mňa a k nej cíti len priateľstvo, čo je predsa samozrejmé potom čo spolu prežili. Mám pocit, že sa mi vracia, to čo som urobila ja jej. Neviem ako ďalej, ako zachrániť náš vzťah. Predtým som boj o neho vyhrala, lenže vtedy bola úplne iná. Obávam sa, že je to vopred prehratý súboj a osud mi vráti, to čo som ja urobila jej. Prosím o radu...Ďakujem
Božie mlyny melú pomaly, ale isto...
Pomaranc, nehovorím, že s jej príspevkom súhlasím, ale nemám z neho vôbec pocit, že by autorka mala voči mužom nejaký vnútorný hnev.
Nuž, páchať zlo, zlomyseľnosti sa nevypláca, neostanú oni premlčané a budú potrestané
-takému človeku sa to skôr či neskôr vždy vráti aj s úrokmi
-a dostane "pokutu"
-padne do nešťastia
-choroby, biedy, utrpenia, nedariteĺnosti
-či už na kratší, alebo dlhší čas
-v závislosti na spáchaní veľkosti zla
Pomaranč, ty píšeš knihu? Skoro v každej téme keď niekto načrtne nejakú osobnú skúsenosť sa na to vypytuješ - načo ti to je? Nepoviem ak by ťa zaujal jeden príbeh, lebo sa ti náhodou stalo niečo podobné, lenže ty sa vypytuješ každého. A ešte všetko zvaľuješ na vnútorný hnev voči mužom - proste neuveriteľné.
Tipsy, ty si konala zákerne, tak sa teraz nediv, ak ťa partner nechá. Bolo by to len dobre, váš vzťah je založený na klamstve, a ty by si aspoň mohla začať odznova. Bez intríg a manipulácii s ľuďmi.
doubledog, sulasim :)
Samozrejme, ze sa nikto nenarodil preto, aby trpel... Ale aj ked sa niekomu v zivote nedari a vlastne istym sposobom trpi, nie je to preto, ze Boh, Alah, Siva (pre mna za mna si to pomenujte ako chcete) ho zoslali na zem, aby tu umrel od trapenia. Dusa si pre svoj rast vybera do akeho zivota pride, aby sa mohla ucit, napredovat, rast...
Dotyčný pán neľúbi ani teba, ani tú "premenenú" bývalú priateľku. Len sa zrejme vždy prikloní tam, kde ho to najviac ťahá, čiže k tej, ktorá sa mu zdá najzaujímavejšia. Bývalka má asi dosť rozumu na to, aby si s ním už nezačínala vzťah a zrejme všetko čo teraz robí, je len na truc a v záujme toho, aby sa pomstila, ako tebe tak aj jemu. Tvoj priateľ už nemá pre ňu žiadnu hodnotu a bola by dobrá chudera, keby sa na neho zase ulakomila. U rob si teda z toho záver a nečakaj, že budeš mať s ním ešte niekedy plnohodnotný vzťah. Ber to ako ponaučenie do prípadného ďalšieho vzťahu.
Dpk1, na otázku, ako sa naučiť žiť s minulosťou...nie je to zase až tak ťažké. Všetko je otázka pochopenia. :o)
V prvom rade si uvedomiť, kto si. Si človek a máš ľudskú osobnosť a v tej máš okrem vlastných názorov aj názory a postoje zdedené po predkoch...nielen ľudských, ale aj zvieracích. To samo osebe nedáva nejakú brutálnu šancu riešiť situácie s prehľadom a rozvahou. ;o)) A to je to, čo by si mal urobiť. Znovu sa vrátiť do tej ktorej spomienky..zamyslieť sa, vidieť samého seba, prečo si konal tak a tak, ako by si konal teraz, keď už vieš, aké následky to malo..a zmieriť sa s tým, že už to zmeniť nedokážeš, ale to, čo dokážeš zmeniť je prítomnosť a v tej sa predovšetkým snažiť už do podobnej situácie sa nedostať. Proste si povedať, že tak inak som to d...., ale momentálne už mám naviac...Na potknutie sa netreba veľa sily, silu treba na opätovné postavenie sa. A tá sila, ktorá ti pomôže sa postaviť je tá, ktorú v sebe tvoríš práve pochopením toho, že máš aj slabosti a úprimným pohľadom na samého seba. A zmierením sa s tým, že iba ty sám si vieš pomôcť, nikto iný tu nie je. Sú iba tí, čo to zažili a vedia ti poradiť. ;o)
Je naozaj pozoruhodné, koľko ľudí je presvedčených, že sa narodili, aby trpeli za čokoľvek, čo urobili a sú schopní to vyhlásiť za svoju prednosť. :o)))) Nazvú to karmou a dáva im to pocit výnimočnosti..predsa len je to potvrdením, že už raz žili. :o))))
